Recenzie

Animované rozprávky sú oddávna nielen dobrou oddychovkou v tmavej a pohodlnej kinosále, ale aj na monitoroch počítačov a konzol. Ich primárny cieľ samozrejme tvorí najmladšia kategória hráčov, ale niektoré svetlé výnimky dajú zabrať aj skúsenejším, aj keď takých je ako šafranu. Vo väčšine prípadov sa hry podľa animákov zvezú na sláve daného filmu, a tak ich možno vnímať predovšetkým ako trefný marketingový ťah. Ten už ale rozhodne nemá takú silu ako kedysi, tak prečo je tu vlastne Kinect Rush, ktoré jednak prichádza pomimo letnej „animákovskej“ sezóny a jednak podáva už obohrané rozprávky?

Ha! Už viem, prečo ma ten svet Zaklínača tak fascinuje. Nedávno totižto zahájila svoje vysielanie druhá séria skvelého seriálu Game of Thrones, počas pozerania ktorej som si všimol až príliš mnoho podobných znakov s uvedeným poľským fantasy. Všadeprítomné intrigy, politikárčenie, sústavné podrazy a na chvoste toho všetkého dedinská lúza, stojaca na pokraji záujmu bohatých a mocných, tak to všetko je základným stavebným kameňom bezútešnej atmosféry oboch "značiek", vďaka čomu som konečne pochopil, prečo mi štandardne zidealizované fantasy nevonia a naopak, nedám na to "špinavé" za žiadnych okolností dopustiť.

Dungeon Master, Eye of the Beholder, Black Crypt, Land of Lore... to všetko sú zástupcovia dnes už prakticky mŕtveho žánra "dungeon crawlerov", ktorý najmä koncom 80 a začiatkom 90 rokov minulého storočia slávil nebývalé úspechy. Dôvod bol pritom jednoduchý - na tú dobu skvelé a po mnohých stránkach prelomové technické spracovanie ponúklo hráčom úplne iný RPG zážitok, než ten, na ktorý boli dovtedy zvyknutí, vďaka čomu sa tieto dungeony stali asi tak populárnymi, ako sú dnes 3rd person akcie či FPSky. S príchodom grafických akcelerátorov sa však zrak hráčov uprel na vizuálne bezosporu pestrejšie a dynamickejšie herné žánre, čo zákonite viedlo k postupnému úpadku slávy týchto hier, až sa na nich na prelome tisícročí takmer úplne zabudlo.

Táto jar je holt, k zabehnutým značkám obzvlášť nemilosrdná. Najprv si svoju porciu oprávnenej kritiky vyžral nepodarený sequel série Silent Hill, následne sa obdobného verbálneho bičovania po právom dočkal  tretí Ninja Giaden a dnes, dnes tu pre zmenu máme pána na holenie, na ktorom sa len sťažka hľadá čokoľvek pozitívneho...

Je to len pár dní, čo som po 3-ročných útrapách dokončil Ninja Gaiden 2 na obtiažnosť Path of Warrior. V podstate, až na pár ťažších sekvencií typu "boss v metre", "level v Moskve" či "dvojica ohnivých Armaddilov" som hrou prešiel relatívne bez zaváhania - to sa však v plnej miere dostavilo až v posledných okamihoch kampane, kedy som musel čeliť hneď 5 (!) boss-fightom za sebou, pričom záverečná trojka bitiek (jedna z nich pritom mala až 3-fázy!) bola pre mňa po dlhú dobu nesplniteľnou úlohou...

Niektorí možno budú namietať, avšak faktom je, že bitkárska séria Soul Calibur v posledných rokoch nepríjemne stagnuje. Akoby autorom po čase došli nápady, ktoré by ju posúvali vpred - síce nám s každým novým dielom prinášajú nejaké tie zmeny, avšak vo väčšine prípadov sú natoľko nevýraznými, že to na výrazne oživenie gameplayu naozaj nestačí. A pritom dostať rokmi overenú značku po rokoch opäť na výslnie nie je až taký problém - stačí sa pozrieť na minuloročný Mortal Kombat a hneď vám musí byť jasné, o čom že to točím.

"Do pi...!" Hlasito som zvolal v okamihu, keď sa mi popod nohy znenazdajky preplazil nechutne zdeformovaný patient demon. Monštrum, ktoré mi svojim hnusným zvukom a neprirodzeným pohybom naháňa strach už z diaľky, je totižto ešte nepríjemnejším v momente, kedy padne zdanlivo mŕtve na zem. Holt, taký je už ale Silent Hill 2 - nepredvídateľný a hrozivý až do morku kostí. A pritom k vytvoreniu skutočne nepríjemných pocitov depresie a strachu nepotrebuje ani hektolitre krvi, ani excesívnu brutalitu, či ani dnes veľmi populárne "šokové" momenty. Vystačí si len s majstrovsky budovanou atmosférou a príbehom, ktorý aj dnes nemá v žánri absolútne žiadnu obdobu.

Zábava, nespútaná, násilná, dalo by sa povedať, že je takým etalónom kultúry kriplov. Skrátka bezprecedentné násilie za účelom zábavy. Ono sa vlastne niet čo diviť, že Saints Row The Third patrí k najzábavnejším hrám minulého roka. Aj keď sofistikovaným humorom nevládne, pri jej hraní máte neustále debilný úsmev na tvári. Ostatne tohto trendu sa drží i posledné DLC k tejto hre. Je to zábavná jazda, ale...

Vatra si holt, zobrala až príliš veľké bremeno na plecia. Dostať značku Silent Hill na úroveň originálnej trilógie (niektorí k nej radia aj pre mňa rozporuplný štvrtý diel) by bola fuška aj pre samotné Konami a nie to pre štúdio, ktoré nielen že nemá so žánrom survival hororov žiadne skúsenosti, ale dokonca je v oblasti vývoja produktov digitálnej zábavy úplným nováčikom. Neviem ako vy, ale pokiaľ by som mal v rukách tak dobre etablovanú sériu, akou Silent Hill bezosporu je, rozhodne by som s jej budúcnosťou nehazardoval tým, že ju zverím na starosť niekomu úplne neznámemu.

Hrať Raymana Origins je v istých aspektoch podobné, ako byť na drogách, či iných návykových látkach - totižto, ako si s tým bezkĺbovým panáčikom hopsáte sem a tam, ste konštantne udržiavaní v absolútnej pohodovej náladičke, ktorá vás dokonale zbaví akýchkoľvek nervákov a stresov...

Predstavte si, že sa celú noc mordujete so zadaniami, aby vám hneď ďalší deň pán cvičiaci povedal, že ich môžete prerobiť znova, s tým, že vás lajdácky kolega, ktorý sa onomu cvičiacemu "pchal" intenzívne do anusu, si už vselo odnáša zápich (zápočet) bez toho, aby sa do zadaní čo i len okrajovo pozrel. Nuž, takáto nasratia hodná situácia sa mi počas VS štúdií stávala až nezdravo často, takže môj hnev na margo nespravodlivosti nášho školstva rozhodne nebol malý.

Bioware hry sú plné klišé, krásne vystavaného a pre mnohých stále prijateľného. Veď dobre spracované klišé sa dá veľmi dobre stráviť. Tak mi snáď odpustíte trochu toho klišéovitého úvodu.

Escape Plan je jednou z tých hier, ktoré krásne dokazujú, ako je možné vďaka pár geniálnym ideám spraviť aj relatívne "nezáživný" žáner logických hier nesmierne návykovým a zábavným. Pritom jediné, čo jej k tomu postačilo, bolo pár inovatívnych ovládacích prvkov nového handheldu PS Vity.

Roboti sú nevyhnutná súčasť našej budúcnosti - to je proste fakt. Už dnes nám totižto  vedci z Ázie dokazujú, že v tejto oblasti napreduje technológia raketovým tempom a robotov, schopných sa nielen že prirodzene pohybovať, ale aj autonómne myslieť, môžeme očakávať už v horizonte 10-20 rokov. Keď sa dnes pozriete na fantastického robota Asimo z dielne Hondy, určite mi dáte za pravdu, že uvedený horizont vonkoncom nie je nereálny. Nuž a v presne takomto duchu uvažovali aj tvorcovia futuristickej 3rd person záležitosti Binary Domain - ich vízia budúcnosti však ide ešte ďalej a na pozadí dynamickej akcie autori vyprávajú príbeh, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani sám Isaac Asimov.

I keď osobne nepatrím medzi bohvie-akých hard-core fans žánra bojoviek, na posledný diel Mortal Kombatu nedám dopustiť. Tie desiatky hodín, ktoré som v spoločnosti Raidena, Scorpiona či Sub-Zera strávil, totižto bez diskusií radím medzi to najlepšie, čo som v tomto žánri mal možnosť ochutnať a preto už teraz vrúcne očakávam, až sa táto pecka objaví aj na PS Vite. Nakoľko som sa ale majiteľom spomínanej high-tech mašinky stal už na začiatku jej predaja, rozhodol som sa si čakanie na "mobilný" Mortal Kombat skrátiť otestovaním žánrového kolegu zvaného Reality Fighters.

Exkluzivita je v prípade videohier dvojsečná zbraň. Ak sa rozhodnete vydať vaše dielo len na jedinú platformu, dobrovoľne sa oberáte o zisk od vlastníkov iných herných zariadení. Na druhej strane, pokiaľ ste výrobcom jednej z konzol a hra je dlho očakávaný a vyhypovaný projekt, môže to posilniť predaje vašej konzoly, čo je risk, ktorý sa oplatí podstúpiť. To si pravdepodobne povedal aj Microsoft, keď vydanie Alana Waka povolil len ako Xbox 360 exkluzívny titul (s klasickým obkecom o tom, ako sa hra na malé monitory nehodí). Nuž, tento plán sa nakoniec nevydaril podľa predstáv a Alan Wake sa celkom neprávom stal predajným prepadákom.