Recenzie

Ďalšia z rady všedných 3rd person cover-based akcií. Asi tak nejako môže na bežného hráča zapôsobiť najnovší projekt nemeckého štúdia Yager, taktická záležitosť Spec Ops: The Line, ktorá hneď z kraja útočí na zmysly tak klišéovitým scenárom a gameplayom, až sa človeku spočiatku nechce veriť, že niečo tak zúfalo trápne a generické sa vôbec predáva za taký peniaz. V podstate je možné povedať, že pokiaľ nie ste dostatočne trpezliví a chcete byť hrou pohltení hneď od začiatku, radšej to s novým Spec Opsom neskúšajte. Autori totižto vcelku prekvapivo odhaľujú svoje najväčšie esá len veľmi pozvoľne, pričom až niekedy v polke hry naplno oceníte, že tento ich zjavne netradičný prístup k žánru, má svoje jasné pozitíva. Problém však nastáva v momente, kedy sa do všetkých tých náznakov originality montujú dizajnérske prvky, patriace skôr do kategórie béčkového braku. Čo mám pod tým na mysli? Tak to sa už dozviete z nasledujúcich riadkov.

Mnoho ľudí prevažne mladšieho veku zvykne označovať hard-core RPGčko Dark Souls za neférovú hru. Hru, ktorá podvádza, hru, ktorá zvýhodňuje súperov na úkor samotného hráča. Je ale dôležité si najprv uvedomiť, čo to slovíčko "neférový" znamená. V posledných rokoch sa totižto stalo zaužívaným pravidlom a štandardom, že narozdiel od nepriateľov má postava hráča väčšiu výdrž, viac životov či schopnosť autohealu, vďaka čomu dokáže čeliť aj takým výzvam, u ktorých by v prípade férového vyrovnania síl nemala najmenšiu šancu.

Kto sa v detstve nikdy nehral na rytiera Jedi, pravdepodobne žiadne detstvo nemal. Samozrejme, v našich zemepisných šírkach to až tak všeobecne, ako na západe, neplatí. Je ale nesporným faktom, že filmové Hviezdne vojny uchvátili predstavivosť takmer všetkých svojich divákov. Dôkazom je aj to, že napriek uzavretiu filmovej ságy, neustále vychádzajú nové knižné a videoherné tituly s tematikou tohto sci-fi univerza. A s príchodom kinectovskej verzie sa konečne môžeme oháňať imaginárnym svetelným mečom bez toho, aby okolie dvíhalo nechápavo obočie a vyhlásilo nás za nesvojprávnych.

Futuristickým mestom sa pretekajú superšportové vozidlá, ktoré prerážajú steny, likvidujú ostatných účastníkov premávky a nekompromisne útočia aj na svojich súperov. No kde ste niečo podobné videli? Má vôbec takáto hra potenciál priniesť niečo nové a niekoho ešte zaujať, keď je konkurencia taká silná?

Je naozaj pozoruhodným sledovať, ako sa nám tvorcovia hier prostredníctvom developer diary videí snažia nahovoriť, že práve ten ich titul je tým najlepším, čo si budeme môcť v čase jeho vydania zahrať. "Bude to prelomová bomba, pecka, super gamesa, z ktorej sa totálne zoseriete!" zaznieva z nejedného promo video-materiálu a ja mám niekedy pocit, že sa na mňa valí hra, o ktorej budem vyprávať ešte dlho potom, ako sa môjmu potomstvu narodí jeho vlastné potomstvo.

A3!
Zásah!
Napadlo by vás na motív tejto klasickej hry zo základnej školy robiť film? A potom podľa toho filmu ešte aj hru? Mňa tiež nie. Film sa javí ako kasový trhák no a hra... O tej si povieme teraz niečo viac.

Je veľká škoda, že Tom Clancy sa v tých svojich politických trileroch už akosi začína strácať. Všetko je v podstate na jedno kopyto - východ konšpiruje proti západu, západ sa cíti byť ohrozený, do akcie sú nasadené super-špeciálne jednotky, zlí dostanú po hube, dobrí dostanú dávku pochvalných slov, ende-schluss...

Na rovinu sa musím priznať, že môj prvý dojem z PS Vita verzie úspešnej FPSky Resistance rozhodne nebol optimistickým. Hrozivo amatérske menu s primitívnymi obdĺžničkami namiesto nejakých štýlovejších buttonov, rozličné grafické glitche pri prechode medzi obrazovkami či tichučké audio, to všetko mi spočiatku nedávalo nádej na herný zážitok, ktorý by aspoň z polovice replikoval zábavu, typickú pre túto ságu.

Asi najvýstižnejším označením titulov, sprevádzajúcich launch handheldu PS Vita, je pojem "stávka na istotu". Wipeout, Uncharted, Rayman, Marvel VS Capcom, Modnation Racers... to všetko sú síce kvalitné, ale nie príliš originálne hry, ktoré až na pár výnimiek ponúkajú iba štandardný herný zážitok, v ničom sa neodlišujúci od toho konzolového. Sony sa skrátka rozhodlo tentokrát neriskovať a preto na úvod potešilo predovšetkým skalopevných PS3károv, ktorí si tak kúpou PS Vity mohli zahrať pokračovania svojich obľúbených značiek bez toho, aby museli hneď z fleku investovať do neznámych a teda krajne riskantných projektov. Dnes, kedy má PS Vita svoj launch úspešne za sebou, sa konečne vytvoril priestor aj pre tituly, svojim konceptom či technickým spracovaním predsa len sa vymykajúce zabehnutému štandardu.

„Trp Max. Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Max Payne.“

Ešte teraz mám v živej pamäti, ako som ani za nič na svete nevedel zdolať dvojicu bossov Agni a Rudra, až do dnešných dní mi brániacich v zdarnom dokončení super-ťažkej, ale taktiež aj super-návykovej sekačky Devil May Cry 3. Veru tak - uvedené duo zabijakov mi proste nedovolilo sa dostať ďalej a to aj napriek tomu, že som hral na tú úplne najľahšiu obtiažnosť, aká v titule bola dostupná. Nie je žiadnym tajomstvom, že séria Devil May Cry je určená ozajstným "skillerom", avšak taký tvrdý a potupný pád na hubu (a v tak skorom leveli) som naozaj nečakal.

Jednému sa nepáči farebná grafika. Druhý pindá na zjednodušenie herných mechanizmov. Tretiemu pre zmenu vadí always-on DRM. Všetci uvedení však aj napriek výhradám hru intenzívne hrajú aj naďalej. Diablo 3 je holt, droga. Má síce mnoho múch, ale to jadro je natoľko výživným a zábavným, že akákoľvek kritika musí pri ponorení sa do hry ísť bokom. Osobne som nikdy nebol bohvieaký fanda pôvodných Diablov a aj keď som dvojku prešiel za Necromancera hneď 2x, nejak sa mi to už za ďalší charakter hrať nechcelo. Dnes, kedy sa mi tretí Diabol pohodlne usídlil na disku, však vetrím, že tentokrát silnému vábeniu hry nebudem môcť odolať a nasýtim sa jej až potom, ako si vyskúšam každý jeden z dostupných classov. Čím to je, že teraz som tejto famózne vyzerajúcej a skvelo sa hrajúcej izometrickej akcii naklonený viac, než v minulosti? Nuž, odpovedí je hneď niekoľko a tak vám ich tu pre istotu aspoň v krátkosti zmienim.

Aj napriek tomu, že launch portfólio titulov pre PS Vitu bolo relatívne pestré a bohaté, ani polovicu z neho netvorili hry, ktoré sa vo svete gamingu označujú pojmom "core". Áno, dočkali sme sa vreckového Uncharted, áno, dočkali sme sa hard-core sekačky Ninja Gaiden, yup, nechýbal ani tuhý racing Wipeout...

Videli ste Aladina? Toho klasického od Disneyho, tuším z roku 1992? Ak áno tak si určite spomeniete na scénu keď Aladin prvýkrát vyvolal džina. A džin mu vysvetlil, že Aladin má tri priania, ale sú tu isté podmienky a jednou z tých podmienok bola múdra veta: „Nechci po mne, aby som oživoval mŕtvoly! Nie je to pekný pohľad.“
Nuž tí bystrejší zrejme pochopili čo som chcel naznačiť, ale pre tých menej bystrých ma náš šéfredaktor núti písať ďalej pod hrozbou nevyplatenia autorského honoráru a keďže ja za prachy spravím všetko tak pokračujme...

Osobne nemám nič proti nostalgickým vizuálom, avšak aktuálny ošiaľ okolo pixel-artu mi pomaly ale isto začína liezť na nervy. Proste, dnes to vyzerá tak, že pokiaľ chce byť indie vývojár naozaj úspešný, musí svoje dielo či chce či nechce, obdariť osem-bitovým audio-vizuálom. O korektnosti tejto domnienky vás môže presvedčiť nie len dlhoročný fenomén zvaný Minecraft (ktorý je podľa môjho skromného názoru zbytočne nafúknutý), ale aj extrémne hypovaná indie-plošinkovka FEZ, ktorá sa nedávno dočkala svojo víťazoslávneho vydania a ihneď zožala tak masívnu vlnu pozitívnej kritiky, až sa človeku nechce veriť, že tá hra môže byť naozaj tak neskutočne dobrá.

Dnešní ostreľovači to majú sakra ľahké - ich pušky dokážu trafiť čokoľvek na obrovské vzdialenosti, sú vybavené tlmičom a keď sa navyše k tomu pridá aj prítomnosť tzv. spottera, ktorý snajperovi ciele identifikuje, je riziko, žeby bol takýto strelec odhalený, naozaj minimálne. Samozrejme, stať sa ostreľovačom nie je hračka a mnoho záujemcov si vyláme zuby či už na kondičných testoch, alebo testoch presnosti streľby (nutný je vynikajúci zrak a odhad poveternostných a gravitačných vplyvov), avšak čo príde po tom, je rozhodne o dosť pohodovejším, než to, čo musia vykonávať ostatné pešie zložky armády.