Halo: Reach

O tom, že Bungie stvorili kult azda netreba ani len polemizovať. Veď si úprimne sami odpovedzte na otázku, ktorá FPS vás napadne ak by sa vás niekto spýtal akúže to strieľačku si má zahrať na konzoliach od Microsoftu? Trúfam si povedať, že 90% z vás napadne Halo. Lenže aj kulty časom omrzia a v prípade ich stvoriteľa to platí dvojnásobne. A ruku na srdce, napadne vás pri mene Bungie niečo iné ako Halo? Takéto zaškatuľkovanie samozrejme manažment Bungie vôbec neteší a preto jedného krásneho dňa skrsla niekomu v hlave rázna myšlienka a to ukončiť práce na všetkom čo s Halo súvisí. A tak slovo dalo slovo, Microsoft sklopil uši a dovolil vývojárom, samozrejme pod podmienkou toho, že sám môže ďalej vesmír Halo rozvíjať, odísť. Našťastie rozchod nebol v štýle búchania dvermi a osočovania, ale v štýle urobíme rozlúčkovú Halo hru a odídeme so vztýčenými hlavami. Nuž a či skutočne Bungie budú môcť opustiť vesmír, ktorý vytvorili s úsmevom na tvári sa poďme pozrieť.

Ako iste viete Halo: Reach je prequel. Ešte predtým ako Master Chief začal pomáhať pozemšťanom, dávno predtým ako na zem zaútočil prvý Covenantský krížnik, zažila malá planéta Reach peklo, ktoré spôsobilo takmer úplné vyhladenie jednej hrdej rasy. Ak ste aspoň úchytkom sledovali nejaké správy o Halo: Reach určite viete, že hlavnou postavou je Spartan s callsignom Noble Six. Vlastne Six, prívlastok Noble mu prináleží za to, že je v úvode priradený práve k Noble tímu. Už od prvých momentov hry vám bude jasné, že Bungie skutočne nenechali nič na náhodu a rozhodli sa spartanskej rase postaviť pomník hodný úcty a obdivu. Séria Halo totiž nikdy nevynikala nejakou grafickou úchvatnosťou a klamal by som, keby tvrdím, že tentokrát vám vizuálna stránka vyrazí dych, ale predsa len je vidieť výrazný skok dopredu a to nielen v porovnaní s Halo 3, ale aj v porovnaní s minuloročným datadiskom Halo 3: ODST.

Ako vravím, dych vám grafika nevyrazí, ale keď budete sledovať scenérie krajiny vôkol seba, mesiace obiehajúce okolo planéty, budete mať predsa len o dôvod viac prečo vám nebude osud ťažko skúšanej planéty ľahostajný. Výrazný posun vpred čo sa vizualizácie týka si všimnete aj na postavách pobiehajúcich okolo vás. Bungie si dali záležať a človek hneď spozná, že pohyby postáv sú snímané motion capturingom. Nemusíte sa ale báť, svoj starý dobrý nádych "rozprávkových obrázkov", ktorý polovica hráčov miluje a druhá polovica sa z neho smeje si Halo udržalo. I keď oproti iným hrám zo série je grafika oveľa vyspelejšia a dospelejšia.



Keď sa doobzeráte okolo seba nič vám nebráni začať hrať. Veteráni Halo série nebudú mať problémy a po pár minútach ani nebudú vedieť, že hrajú novú hru (myslené v dobrom slova zmysle), ovládanie je rovnaké ako v ostatných hrách zo série , takže ak sa niekto tešil, že aj v Bungie konečne prídu na to, že pohľad cez mieridlá sa dnes už v 99% hrách robí pomocou stlačenia ľavej spúšte, prípadne stlačením LB tlačidla na gamepade, máte smolu. V Halo je to nastavené na stlačenie pravého triggera, s čím som sa pasoval do konca hry. Keďže ste sa ocitli opäť v brnení Spartana, narozdiel od ODST, kde ste boli obyčajný človek, možno vám bude chvíľku trvať, kým si opäť zvyknete na to, že isté veci, s ktorými majú bežní smrteľníci problémy, Spartania zvládajú s prstom v nosnom priezore. Ale keďže na dobré sa zvyká ľahšie ako na zlé, nemyslím si, že s tým budete mať problém. Ono totiž to, že taký bežný Spartan vyskočí z miesta vyššie ako Sergej Bubka v časoch najväčšej slávy sa dá v boji celkom dobre zužitkovať, takže po chvíľke hrania sa začnete tým chudákom z ODST celkom bez hanby uškŕňať.

A hodí sa napísať, že všetky veci, ktorými sa bežný Spartan od človeka odlišuje aj poriadne využijete, pretože Covenanti nemajú zľutovanie a útočia skutočne až do roztrhania tela (svojho, alebo vášho). Tisíckrát si preto niekde, dobre schovaný za prekážkou, vydýchnete a budete ďakovať nebesiam za to, že sa opäť vracia automaticky sa obnovujúci štít vášho obleku. Treba si, ale dávať pozor lebo zdravie už sa vám automaticky neobnoví, na to, aby ste si ho doplnili už budete musieť niekde nájsť lekárničku. Našťastie to nie je žiaden Poniklec takže ich nájdete takmer na každom rohu. Jednu stratu, ale ako Spartan predsa len budete musieť prehrýzť, ak si spomínate na špeciálny vizuálny systém VISR z Halo 3: ODST, môžete naň zabudnúť, niežeby ste ho tu využili, keďže na rozdiel od ODST, kde Bungie trošička experimentovali s otvoreným svetom, tu máte opäť len koridor, ale ak patríte k fanúšikom jednotiek Orbital Drop Shock Teamu môžete sa potichu víťazslávne usmievať, že predsa len tým nadľuďom niečo chýba.

Ako som spomenul zoznámenie sa s ovládaním HUDom a hernými princípmi vám bude trvať minútku, maximálne dve, ak ste nováčik. Hneď potom už vás pohltí príbeh a budete si plnými dúškami vychutnávať všetko čo vám autori na striebornom podnose naservírujú. Problémom prequelov býva to, že každý vie ako dopadnú a preto musia mať skutočne dobre napísaný scenár, aby vás dokázali udržať napätých a vy ste sa len automatizovane neposúvali vpred so zívajúcami ústami a odklikávajúc jednotlivé príbehové videá. Snáď po mne nehodíte helmu, keď vám poviem, že Halo: Reach sa to darí na chválitebnú. Príbeh Reach si Bungie strážili ako oko v hlave a hoci každý vedel, čo, kto a kde, nikto nevedel ako. A autori sa skutočne snažili, aby vás príbeh držal celý čas prikovaných v stoličke, žiaľ niekoľkokrát sa pristihnete pritom ako rozmýšľate, že toto som už videl tam, toto tam a tamto zasa bolo tuto atď... Chcem tým povedať, že niekoľkokrát sa stane, hlavne v strednej časti hry, že príbeh skĺzne do klišé situácií. Ale nebojte sa i tak sa budete skvele baviť, jednak je vstup do príbehu skutočne podarený a autori vás pekne povodia za nos, tým, že vás navnadia úvodnými víťazstvami, aby vás následne schladili a zrazili do kolien pohľadom na covenantský megakrížnik valiaci sa atmosférou planéty. Rovnako tak záver už opäť vystúpi z bažín obyčajnosti a vy po dohraní zistíte, že ešte stále zvierate gamepad prípravený páliť a chrániť si tak vlastný život.


Boje sú skutočne tvrdé. Neviem či len ja som mal ten pocit, ale ich obtiažnosť išla o nejaký ten kúsok nahor. Netvrdím, že by za to nejak výrazne mohla AI nepriateľov, tá je viacmenej rovnaká ako predtým, teda priemerná, skôr sa zvýšili počty a vylepšili sa kombinácie nepriateľov, ktorí na vás čakajú na jednom mieste. Predovšetkým ku koncu hry, ale zamrzí, že Bungie zvolili cestu umelého zvyšovania obtiažnosti tým, že na určité miesta neustále útočia vlny silných protivníkov, hre to uberá na atmosfére a naopak pridáva na frustrácii z nej. V prežití pri takýchto nájazdoch by vám mali pomôcť špeciálne schopnosti, pomocou ktorých si viete vylepšiť určitú vlastnosť, alebo pomocou nich dokážete robiť veci inak nie bežne dostupné. Tieto schopnosti, ktoré bežne nájdete na mape však nie sú len na parádu, niektoré pasáže by sa bez nich ani nedali prejsť, tu hovorím predovšetkým o jet packu, okrem neho môžete ešte nájsť vylepšenia Šprint, Hologram, Štít, alebo chvíľková nesmrteľnosť, každý má svoje využitie a minimálne raz by sa vám mal zísť. Ich nevýhodou je to, že naraz môžete použiť len jeden, takže ich treba vcelku pravidelne striedať.



Hľadať chyby na Halo: Reach je ťažké, nie že by ich hra nemala, ale Halo je špecifické práve tým, koľko hráčov v ňom práve veci, ktoré sú v iných hrách nemilosrdne strhané považuje za prednosti. Napríklad Rambo štýl, boje síce prituhli a sú ťažšie, ale krytie príliš nevyužijete a tým lepším z vás sa podarí prežiť aj frontálny útok na nepriateľov. Za najväčšiu chybu Reach tak paradoxne možno považovať to, že je to typická Halo hra, ak ste nemali radi predchádzajúce diely Halo, nebude vám chutiť ani tento, všetko tu totiž funguje úplne rovnako. Detinská grafika, hrdinovia, ktorí položia život za všetko čo je súčasnou spoločnosťou považované za dobré a pátosu toľko až vám na konci hry polezie aj z uší. Mňa zamrzelo aj to, že sa autorom nepodarilo dosiahnuť to, aby vám postavy nejak prirástli k srdcu, predsa len hra je nasmerovaná k tomu, aby ťahal jeden za všetkých a všetci za jedného, no počas celej doby jej trvania nás dizajnér nedokázal zblížiť s ostatnými postavami natoľko, aby nám nebolo jedno, že odchádzajú na samovražednú misiu a už nikdy sa nestretneme.

Túto recenziu, ale berte len ako čisto singleplayerovú, keďže hranie multiplayeru sme z dôvodov hrozby zabanovania, po tom ako Reach uniklo do rúk pirátov ešte skôr ako išlo do predaja, neskúšali.

Halo: Reach napokon treba hodnotíť pozitívne, Bungie odchádzajú so cťou, síce sa hre dá vytknúť mnoho maličkostí, jej celkový koncept však prehluší negatíva. Z tieňa ostatných Halo hier, ale nevystúpi, nad žiadnou z nich nevyčnieva o hlavu a oproti iným FPS môže komukoľvek pripadať neoriginálna a detinská. Fanúšikom Halo však nič z tohto prekážať určite nebude a na nový diel série, od nových tvorcov budú čakať rovnako netrpezlivo ako čakali na tento. Nuž mnoho šťastia Bungie, mnoho šťastia Halo, nech sa vám darí.