Silent Hill HD Collection

Jeho mladší braček, Silent Hill 3, už síce po stránke deja až tak neexceluje, avšak tento deficit si vynahrádza majstrovsky dekadentnými a krajne morbídnymi výjavmi, neraz hraničiacimi až s čistým šialenstvom. Šialenstvom, po absorbovaní ktorého budete tak psychicky vyvedení z miery, že mnohým z vás pomôže až vyhľadanie odbornej lekárskej pomoci. Možno sa teraz pýtate, prečo tu riešim dva konkrétne diely dnes už 8-dielnej hororovej ságy. Nuž, odpoveď je až detinsky jednoduchá - Konami nám totižto v týchto dňoch pripomína najslávnejšiu éru série Silent Hill prostredníctvom HD remakov uvedenej dvojice iterácií, ktoré -ako už zrejme tušíte- sú aj dnes, v dobe audio-vizuálnych orgií, natoľko fantastickými hernými zážitkami, že im s radosťou odpustíte aj tých pár nedostatkov, vyplývajúcich z ich pokročilého veku.

Zub času sa však istotne nepodpísal na kvalite príbehu, ktorý je najmä u SH2 zrejme tým najzásadnejším argumentom, prečo si tohto survival "starčeka" (opätovne) zahrať. Story, pojednávajúca o Jamesovi Sunderlandovi, mužovi, hľadajúcom svoju mŕtvu ženu, je totižto natoľko odlišná od okultnej tematiky, tak typickej pre ostatné SH diela, že možno aj práve vďaka tomu sa radí medzi to úplne najlepšie, čo sa na poli survival hororov kedy urodilo. Ja osobne som si príbeh zdeptaného hrdinu na ceste za prekvapivým rozuzlením užíval aj teraz, x-rokov po jeho oficiálnom uvedení na platformu PS2 a dnes, po skúsenostiach s otrasným Downpour, už viem aj veľmi presne identifikovať dôvody, prečo tomu tak je: minimalizmus, ktorý vás núti k vlastnej interpretácií a majstrovsky zvládnutá gradácia, vo veľkej miere podporená kvalitným scenárom a výborne zvolenou tematikou.

Uvedené kvality badať aj v prípade tretieho dielu, avšak ten sa v rovine príbehu -narozdiel od prakticky bezchybného predchodcu- potýka s hneď niekoľkými závažnými problémami. Azda tým najväčším z nich je jeho priama dejová prepojenosť na prvý diel. Kto ho nehral, síce bude story trojky viac menej chápať, avšak unikne mu až nezdravo veľa dôležitých detailov a faktov. Druhým významnejším nedostatkom je podla mňa až zbytočné orientovanie sa na kult a veci okolo neho - myslím si, že prvý Silent Hill túto problematiku rozoberal až až a preto mi druhé kolo prakticky o tom istom až tak nešmakovalo. Našťastie, tieto výtky sú čiste len subjektívnymi a pokiaľ ste ako praví fanúšikovia Silent Hill jednotku zdarne dokončili, budete dej trojky žrať aj s navijakom. Je ale objektívna pravda, že práve po príbehovej stránke je Silent Hill 3 asi najslabším z celej svätej trojice - to však ale neznamená, že by bol automatický aj zlým. Skrátka, je to taký herný "Chrám Skazy" - síce milovaný, ale z globálneho hľadiska stále len ten tretí naj.

Oblasť, v ktorej sú si však oba remasterované diely rovnocennými, je bez diskusii skvelý dizajn lokácií, ktorý dáva vzniknúť naozaj tiesnivej, nervy drásajúcej atmosfére. Či už teda budete prechádzať dobre známou nemocnicou, klaustrofobickým apartmánovým domom, metrom či nepríjemne prázdnym nákupným domom, za každým sa dočkáte tak lahôdkových pocitov hrôzy, že si ani neuvedomíte, ako tieto hry s úspechom obstáli v boji s dnešným hororovým mainstreamom, silne si zakladajúcim na všadeprítomných šokoch a skriptoch. Nie. Niečo podobné v Silent Hilloch 2 a 3 nehľadajte - iba poctivo budovanú atmosféru, v drvivej väčšine ťažiacu z tak dobre známeho strachu z neznámeho. Zabudnite teda, žeby boli lokácie oboch uvedených titulov bohato osvetlené - až na obmedzený dosah vašej baterky sa totižto budete väčšinu hry pohybovať v totálnej tme. No a ako už býva zvykom, práve "cmota" je ideálnou živnou pôdou pre tie najodpornejšie bytosti, aké kedy tento svet videl.

Nebudem vám klamať - v okamihu, kedy som tesne v závere Silent Hillu 2 bol nútený zdolávať určitú sekciu bez akýchkoľvek zbraní či pomocného osvetlenia, nebolo mi všetko jedno. Akonáhle som teda v temnej chodbe uzrel siluety dvoch, nehybne a v tichosti stojacich mannequinov, doslova mi stuhla krv v žilách a čiste z inštinktu som hru zapauzoval. Tak neskutočne creepy na mňa uvedené bytosti zapôsobili. Lepšie to však nebude ani v prípade ostatných obyvateľov Silent Hill - či už na začiatku recenzie spomínaný patient demon, sestričky, morbídne spuchnutý insane cancer (ou, aké to príznačné meno) či legendárny pyramid head, každý jeden obyvateľ SH2 alebo SH3 má v danom univerze svoje logické opodstatnenie a možno aj práve preto z nich behá mráz po chrbte častejšie, než je na tento žáner zvykom. Holt, autori skrátka veľmi dobre vedeli, čo dizajnami kreatúr chcú v hráčoch vyvolať a myslím si, že aj dnes, v ére high-end grafík, je pohľad na monštrá Silent Hillu rovnako znepokojujúcim, ako v čase oficiálneho uvedenia oboch hier na trh.

Z hľadiska herných mechanizmov ostala HD Collection verná originálnym princípom, čo v praxi znamená nie len kostrbaté ovládanie (našťastie však doplnené o možnosť alternatívnej schémy) či triviálny, jedno-tlačítkový súbojový systém, ale aj nie príliš prívetivý inventár. Ako odveký fanúšik série tieto dnes už archaické prvky s láskou prehliadam, avšak viem si živo predstaviť, ako človek neznalý Silent Hillu, bude s týmito old-gen mechanizmami zvádzať nepríjemne tuhý boj. Nuž, to je ale daň za to, že si oba diely vo svojej HD podobe zachovali svoj nezameniteľný štýl, vďaka ktorému dostanú aj dnešní hráči možnosť sa na vlastnej virtuálnej koži presvedčiť, že s troškou umu je možné aj s minimalistickou dávkou efektov (a za statickej kamery!!) vykúzliť naozaj hustú atmošku. Atmošku, u ktorej sa nejeden slabší jedinec poserie... od strachu, samozrejme.

Azda najslabším článkom tejto bezosporu výbornej kolekcie, je funkčná kvalita jej technického spracovania. Porty oboch hier fungujú relatívne stabilne, avšak neprimerane častá zabugovanosť vo forme výpadkov textúr, efektov či hudby im neumožňuje vyniknúť tak, ako za čias ich najväčšej slávy. Niekomu bude vadiť aj slabá úroveň animačiek či kvalita dabingov (ako nových, tak aj toho starého), avšak keď si zoberiete do úvahy fakt, ze obe hry vyšli pred cca 10timi rokmi, musíte chtiac nechtiac nad týmito nedostatkami aspoň čiastočne prižmúriť oko. Z hľadiska samotnej grafiky však remakeri odviedli naozaj dobrú prácu a až na menšiu detailnosť postáv a niektorých textúr vyzerajú oba Silent Hilly naozaj skvelo a určite vám svojim vizuálom zrak nepoškodia. Obrovskú pochvalu si potom určite zaslúži aj výborný 5.1 mix audio-stopy, ktorý z môjho pohľadu tvorí až 60 percent celkovej atmosféry série a bez neho by Silent Hill nebol ani zďaleka tak strašidelným, akým v skutočnosti je.

Psychologický horor vo svojej najlepšej podobe. Asi tak by sa dali označiť obidva diely aktuálnej Silent Hill HD kolekcie, ktorá síce v očiach mnohých len parazituje na zašlej sláve tejto značky, avšak každý, komu ide v prvom rade o kvalitný herný zážitok, by ju určite nemal obísť. Jasné, ma viacero technických problémov, jasné, má zastaralé herné mechanizmy, jasné, nie je tak vyčačkaná, ako je dnes zvykom. Kúzlo pôvodných Silent Hillov však nespočíva v ich zovňajšku, ale predovšetkým v ich vnútri. A to je aj napriek veku stále natoľko desivým a znepokojujúcim, že vynechať oba zremakované tituly len kvôli predsudkom, by bolo z pohľadu fanúšika survival hororov naozaj fatálnym hriechom. Urobte si teda radosť a s láskou si zaspomínajte na časy, kedy tento žáner naozaj niečo znamenal!