Reality Fighters

Ten mi totižto podľa masívnej reklamy, ktorou sa ho Sony snažilo a snaží marketingovo predať, mal ponúknuť fičúru zvanú augmentovaná realita, umožňujúcu môjmu bojovníkovi nie len nosiť môj ksicht, ale dokonca bojovať aj všade tam, kde uznám za vhodné - tzn. kľudne aj v záchodovej mise. Ako tento bezosporu odvážny experiment dopadol, to sa už ale dozviete z nasledujúcich riadkov.

V prvom rade sa teda pozrime na spomínanú augmentovanú realitu. Tá má totižto v titule hneď niekoľko podôb. Tou prvou z nich je už spomínaná možnosť si v rámci tvorby charakteru spraviť vlastnú foto tváre a tú potom pomocou jednoduchého rozhrania naimportovať do hry. Výsledok je ale pri najlepšom rozporuplným. Nakoľko má každý človek tvár s odlišnými proporciami, je s hrou dodávaný profil, pomocou ktorého na fotke vyznačíte oči, nos a ústa, naozaj nedostačujúcim. Osobne sa mi síce podarilo napasovať môj ksicht na postavu relatívne dobre, avšak už pri voľbe ktorejkoľvek z dostupných grimás som môj face tak brutálne zdeformoval, že pohľad naň bol doslova hororovým zážitkom. Z toho dôvodu som preto ponechal toto nastavenie v základnej podobe, kde sa na moju virtuálnu tvár dalo ešte relatívne neškodne dívať. Samozrejme, je možné, že vaša držka bude do prednastaveného profilu pasovať lepšie a teda aj jednotlivé grimasy vyznejú humornejšie, v mojom prípade som však až tak "lucky" nebol. V súvislosti s customizáciou charakteru potom stojí za zmienku spomenúť aj druhý prvok augmentovanej reality, ktorým je hlasový prejav vašej postavy - dva pokryky, ktoré váš hrdina vydá pri vstupe do arény a po vyhratom súboji, je totižto možné nahradiť tými vlastnými. A čo vám budem hovoriť - bavkať sa s touto blbovinkou je rozhodne väčšia sranda, než by ste si mohli sprvu myslieť.

Do tretice som si nechal tú zďaleka najmarkantnejšiu formu augmented reality, ktorú v titule predstavujú samotné bojiská. Tie sú v prípade Reality Fighters koncipované buď ako panoramatické snímky, alebo ako real-life prostredia snímané kamerou PS Vity, do ktorých hráči umiestnia špeciálne karty (sú súčasťou balenia handheldu) a ide sa na vec. Okrem širokej palety autormi vygenerovaných lokalít si potom môžete pomocou zadnej kamery spraviť panoramatické snímky svoje, takže pokojne si viete spraviť arénu prakticky z čohokoľvek dobre osvetleného. Ja osobne som túto možnosť otestoval na hneď niekoľkých diametrálne odlišných modelových lokáciách (stôl, chladnička, posteľ, mapa, sprchovací kút) a môžem s kľudom Angličana povedať, že to funguje viac menej bez problémov. Len si dajte bacha na korektné nasnímanie scény, pretože bez správneho prepojenia fotiek bude vaše nové bojisko nepríjemne zdeformované. A to by ste naozaj nechceli, však?

Ok, pozrime sa teraz na hru samotnú. V princípe je možné Reality Fighters označiť za relatívne štandardného zástupcu žánra 2D bojoviek, ktorý až na spomínané high-tech vychytávky nemá svojim obsahom čím zaujať. Singleplayer, ktorý u mnou obľúbeného Mortal Kombatu patril bezosporu medzi jasné highlitghty titulu, je u tejto PS Vita bojovky asi tak prepracovaný, ako u posledného dielu Soul Calibru. Teda, príliš sa s ním autori nevyhrali. Síce tu máte k dispozícií akýsi Story mód, avšak ten je len zmesou náhodne pozliepaných súbojov, ktoré spája dokopy len hlava (a žvásty) pána Miyagiho, teda onoho známeho karate-tíčera z filmov Karate Kid. Okrem tejto hrubo poddimenzovanej a narýchlo zbúchanej príbehovej kampane (ha ha) sa potom môžete realizovať aj v módoch ako Time Attack či Survival, ktoré už podľa názvu jasne indikujú, že autori si s pojmami ako originalita či nápaditosť príliš hlavu nelámali. Dôvod, prečo by ste ale singleplayeru mali venovať aspoň minoritnú pozornosť, má dve podoby - jednak si víťazstvami odomykáte nové bojiská a výbavu pre vášho bojovníka (o tom o chvíľku), ale taktiež si pripisujete na konto určitú čiastku hernej meny, za ktorú si následne tieto veci môžete kúpiť.

Práve v oblasti customizácie charakteru sa hra aspoň ako tak snaží vymaniť z okov všednosti, keďže k dispozícii vám tvorcovia dávajú desiatky a desiatky kusov oblečenia a doplnkov, ktoré sú nielenže vtipnými, ale dokonca majú aj svoje staty, takže nie je jedno, do čoho svojho zverenca navlečiete. Pridajte si k tomu navyše aj nutnosť voľby jedného z 15 bojových štýlov a máte relatívne dobrý prehľad o tom, ako variabilný a bohatý systém generovania charakterov tento titul v skutočnosti ponúka. Aj vďaka atraktívnym možnostiam customizácie je preto multiplayer predsa len o čosi zábavnejším herným zážitkom, keďže sledovať dvoch neesteticky dohabaných maníkov, ako si to navzájom rozdávajú v štýle labutieho jazera (áno, aj balet je medzi bojovými štýlmi) je naozaj keď už ničím iným, tak minimálne úsmevným.

Reality Fighters je fajn jednohubka, u ktorej strávite cca 10. minút, trošku sa pobavkáte a následne sa vydáte venovať svoj voľný čas niečomu predsa len obsahovo kvalitnejšiemu a objemnejšiemu. Problém tejto "jednohubky" je ale jej cena - 25Eur, za ktoré sa tento titul natvrdo predáva, je s prihliadnutím na obsah a kvality titulu naozaj hrubým vydieračstvom. Za 5-10Eur možno.. ale za takúto sumu si radšej kúpte niečo iné. No a ak ste nebodaj hard-core fanúšikmi bojoviek, rozhodne uprednostnite Ultimate Marvel VS Capcom 3, či si počkajte na blížiaci sa Mortal Kombat. Reality Fighters vás totižto ako bojovka rozhodne nenadchne.