Recenzie

Sedím si na jagavej hviezdičke, harfu v ruke a pomaličky, potichúčky vybrnkávam imperiálny pochod. Nie, na obláčiku nesedím. Boli ste vlastne vôbec niekedy vo vesmíre? Videli ste tam obláčiky? Nie. Mŕtvy vo vesmíre na obláčiku nesedí! A o tom to vlastne celé je. Pojednanie o smrti, akt prvý, kapitola tridsiata tretia: Faster Than Light.

Istotne si mnohí z vás dobre pamätajú na éru, kedy vrcholom mobilného gamingu boli podivne šedé a ešte podivnejšie tvarované zariadenia, ktoré vám ponúkli stovky, či ba priam tisíce variantov svetoznámeho logického rýchliku zvaného Tetris. Jop... to bola doba. Gameboye boli u nás nadmieru luxusom a preto sme na školách súťažili v tom, kto dá v spomínanom hite ruského vizionára Alexeya Pajitnova najvyššie skóre. Dnes, kedy hernému svetu dominujú veci nepomerne zložitejších kódov a algoritmov, je však uvedená puzzle klasika stále naďalej aktuálnou a vo svojej mierne modifikovanej podobe s názvom Lumines je dokonca považovaná za jednu z najlepších hier, aká sa kedy na handhelďáckej platforme PSP objavila. Nemožno sa preto čudovať, že s obdobným projektom sa štúdio Q Entertainment snaží presadiť aj na čerstvo vydanej PS Vite. Ako ste si už asi stihli všimnúť, aj tentokrát sa jedná o trefu do čierneho - Lumines: Electronic Symphony je totižto bez debaty natoľko silnou závisláčinou, že ju inak než odporučiť naozaj každému Vita-manovi fakt nemožno.

Prví Darksiders zasiahli hernú scénu ako blesk z čistého neba. Výborne nadizajnovaná fantasy sekačka s Vojnou ako hlavným hrdinom totižto priniesla na trh skvelo fungujúci mix akcie a adventúrovania, vďaka čomu si aj napriek nie až tak oslnivým predajom získala srdcia mnohých fanúšikov žánra. Dnes, kedy o získanie statusu "herné prekvapenie roka" usiluje aj druhý diel, možno spokojne povedať, že máme na trhu ďalšiu nesporne silnú značku. Značku, ktorá si síce svoju popularitu ešte len buduje, značku, ktorá však z dlhodobého hľadiska má šance sa uchytiť minimálne rovnako dobre, ako ktorákoľvek iná súčasná konkurencia. Skrátka a dobre, chlapci z Vigilu prostredníctvom druhého dielu dokázajú, že ich sága má jednoznačne stúpajúcu kvalitu a pokiaľ budú v tomto trende pokračovať aj naďalej, možno sa jedného dňa dočkajú ocenení, ktoré vynesú Darksiders rovno medzi tie najpamätihodnejšie herné legendy, aké sféra digitálnej zábavy pozná. Než k tomu však dôjde, nebude od veci ak si tu na pár riadkoch priblížime, prečo je vlastne ten druhý diel tak dobrý.

Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ! Asi takto trefne by sa dali zhrnúť moje dojmy z open-world akcie Sleeping Dogs, ktorá herný svet zasiahla ako blesk z čistého neba a momentálne si užíva takú pozornosť, že aj GTAčko bledne závisťou. Áno, presne to GTAčko, ktoré bolo touto hrou zosadené z trónu, presne to GTAčko, ktoré zo svojho nového dielu nie a nie ukázať aspoň jeden čo i len solídnejší trailer. Viete čo - fuck GTA! Sleeping Dogs totižto jasne dokazujú, že Rockstar na mestské akcie ani vonkoncom nevlastní patent a s troškou umu a citu je možné vyprodukovať titul, ktorý sériu GTA nie len že kvalitami dorovná, ale dokonca aj predčí. Jasné, mnoho skalných fanúšikov si teraz na margo mojej osoby neberie servítky pred ústa, avšak nemám inú možnosť, než ešte raz zopakovať "kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ!".

Ak by som sa teraz z fleku spýtal odvekých fanúšikov Playstationu otázku, ktorá že to je ich najobľúbenejšia PS2 séria, istotne by mi rada z nich bleskurýchlo dala odpoveď "Metal Gear Solid". Taktická séria, vyznačujúca sa ako skvelým gameplayom, tak aj parádnym, cheesy OVER-THE-TOP príbehom, totižto na svoju dobu predbehla čas a priniesla nám doslova a do bodky prvotriedny filmový zážitok. Dnes, kedy je ona spomínaná filmovosť doslova nevyhnutným prvkom každej väčšej hernej značky, oba PS2kové Metal Gear Solidy už až tak nevynikajú, avšak vzhľadom na to, ako nezameniteľne sa zapísali do dejín hernej histórie, by ste si ich určite mali aspoň raz v živote zahrať. A práve v týchto dňoch máte ideálnu situáciu tieto resty dohnať. Ako? No predsa prostredníctvom HD kolekcie Metal Gear Solid, ktorá sa len nedávno konečne objavila aj pre platformu PS Vita.

Kedysi dávno, keď 70% z tých, ktorí teraz čítajú tieto riadky ešte, buď neboli na svete, alebo ak aj na svete boli, ich najväčšou dennou starosťou bolo naplniť plienku dostatočne vhodnou náplňou, existovala žuvačka Pedro. Bola to fakt super vec, mala fakt dobrý obal, vnútri bomba obrázok a bola sladká jak sviňa, čo pre v tých časoch párročného krpca značilo dokonalosť. Mal som ju vážne rád, a zožral som ich tony, to mi verte, ale časom som prišiel na to, že táto žuvačka chutí len asi 3 minúty, obrázok je na nekvalitnom papieri a ten obal... no, škoda reči. A tak je to žiaľ aj s Deadlightom.

Na nemenovanej slovenskej televíznej stanici sa seriálový príbeh The Walking Dead načas (ale ako naše televízie poznáme, pravdepodobne navždy) skončil. Tretia séria je usilovne v príprave a už v októbri sa americkí diváci dočkajú prvých dielov. Ak sa jej neviete dočkať a komiksy už máte prečítané, dočasným riešením by mohla byť čoraz vehementnejšie sa núkajúca herná séria s rovnakým názvom, ktorá dostáva v týchto dňoch svoje tretie pokračovanie.

Naše dlho zanedbávané hardvérové okienko dnes oživujeme recenziou hernej klávesnice z dielní Thermaltake. Časy, keď sa profesionálne herné periférie objavovali len pod značkami ako Logitech, či Razer, sú nenávratne preč. Za premyslenie dnes stoja aj výrobky od menej špecializovaných firiem. A to napríklad práve táto klávesnica.

Rozhodne nebudeme za intelektuálov, keď napíšeme, že strach patrí medzi základné ľudské emócie. Človek sa bojí celej škály rôznych vecí, ktoré sa od jedinca k jedincovi líšia, ale mnoho z nás má spoločný strach z neznáma a tmy. Rôzni duchovní majstri radia, že sa strachu zbavíme, až keď sa jeho príčine odhodláme postaviť. A práve na to by mohla slúžiť ambiciózna indie hra Slender.

Mnoho hráčov dnes už takmer ignoruje herné prívesky k filmom a dvojnásobne to platí v prípade, že ide o hru podľa animáku. Niekedy je to veľmi prospešné pre psychické zdravie jedinca (a fyzické jeho blížnych), inokedy by sa možno aj pobavil, ale rozhodne môže bez hry pokojne umrieť. Nájsť skutočne vysokokvalitné herné spracovanie populárnej rozprávky je pomerne ťažké, ak nie až nemožné. Cieľová skupina sú predsa deti a tým nejaká premyslená náplň zatiaľ nechýba. My starší sa budeme darmo rozčuľovať, že sa nevieme tešiť z maličkostí tak ako mladšie ročníky.

To, že sa z kociek skladá svet, vedia všetci hráči Minecraftu, no z Lego kociek sa skladá hneď niekoľko rozličných svetov. Star Wars, Harry Potter, Indiana Jones a Batman. A práve z Gothamu bude táto recenzia.

V imaginárnej súťaži „Kto vymyslí originálnejší postapokalyptický svet?“ tu máme ďalšieho zúčastneného. Okrem pomerne originálneho príbehového pozadia prináša aj herný systém, o akom sme doteraz neslýchali. Podarí sa mu obstáť v tak silnej konkurencii, či ide len o spôsob ako na publikum zapôsobiť, zatiaľ čo na ostatných frontoch prehráva?

Telltale Games nesklamalo a servíruje nám druhú epizódu svojho nového videoherného seriálu, inšpirovaného komiksovým The Walking Dead. Príbeh Leeho a ďalších preživších zombie apokalypsy je veľmi sľubne nakopnutý prvou epizódou a my sa môžeme pozrieť, či autorom neodošli dobré nápady a či úvodný diel neslúžil len na nalákanie ľudí na inak úplne nezaujímavú sériu. A to by sme im rozhodne nedarovali.

Pri zamyslení sa, prečo sú dnes kráčajúce hnijúce mŕtvoly, požierajúce všetko živé, také populárne, nám napadá zopár dôvodov. Oproti moderným metrosexuálnym a trblietajúcim sa upírom (Bram Stoker sa isto v hrobe obracia), predstavujú ich rozkladajúce sa telá skutočnú hrozbu a nevykúzlia na tvárach posmievačný úškrn (alebo rovno záchvat smiechu). Ocitnúť sa v dave zosnulých, ktorých jediným zmyslom života (?) sú vaše vnútornosti, je pre mnohých desivou nočnou morou. A keďže ľudia sa radi boja, vyhľadávanie tejto tematiky nie je ničím prekvapujúce. Pre iných je pohľad na masakrovanie hôrd zombíkov, ktoré nepredkladá žiadne morálne dilemy, dostatočným odreagovaním. Dôkazom je široká fanúšikovská základňa komiksov The Walking Dead a rovnako pomenovaného seriálu. Komiksu sa chytilo štúdio Telltale Games a rozhodlo sa preniesť toto bezpochyby zaujímavé univerzum do hernej podoby.

Ďalšia z rady všedných 3rd person cover-based akcií. Asi tak nejako môže na bežného hráča zapôsobiť najnovší projekt nemeckého štúdia Yager, taktická záležitosť Spec Ops: The Line, ktorá hneď z kraja útočí na zmysly tak klišéovitým scenárom a gameplayom, až sa človeku spočiatku nechce veriť, že niečo tak zúfalo trápne a generické sa vôbec predáva za taký peniaz. V podstate je možné povedať, že pokiaľ nie ste dostatočne trpezliví a chcete byť hrou pohltení hneď od začiatku, radšej to s novým Spec Opsom neskúšajte. Autori totižto vcelku prekvapivo odhaľujú svoje najväčšie esá len veľmi pozvoľne, pričom až niekedy v polke hry naplno oceníte, že tento ich zjavne netradičný prístup k žánru, má svoje jasné pozitíva. Problém však nastáva v momente, kedy sa do všetkých tých náznakov originality montujú dizajnérske prvky, patriace skôr do kategórie béčkového braku. Čo mám pod tým na mysli? Tak to sa už dozviete z nasledujúcich riadkov.

Mnoho ľudí prevažne mladšieho veku zvykne označovať hard-core RPGčko Dark Souls za neférovú hru. Hru, ktorá podvádza, hru, ktorá zvýhodňuje súperov na úkor samotného hráča. Je ale dôležité si najprv uvedomiť, čo to slovíčko "neférový" znamená. V posledných rokoch sa totižto stalo zaužívaným pravidlom a štandardom, že narozdiel od nepriateľov má postava hráča väčšiu výdrž, viac životov či schopnosť autohealu, vďaka čomu dokáže čeliť aj takým výzvam, u ktorých by v prípade férového vyrovnania síl nemala najmenšiu šancu.