Xbox 360

Dnešní ostreľovači to majú sakra ľahké - ich pušky dokážu trafiť čokoľvek na obrovské vzdialenosti, sú vybavené tlmičom a keď sa navyše k tomu pridá aj prítomnosť tzv. spottera, ktorý snajperovi ciele identifikuje, je riziko, žeby bol takýto strelec odhalený, naozaj minimálne. Samozrejme, stať sa ostreľovačom nie je hračka a mnoho záujemcov si vyláme zuby či už na kondičných testoch, alebo testoch presnosti streľby (nutný je vynikajúci zrak a odhad poveternostných a gravitačných vplyvov), avšak čo príde po tom, je rozhodne o dosť pohodovejším, než to, čo musia vykonávať ostatné pešie zložky armády.

Ha! Už viem, prečo ma ten svet Zaklínača tak fascinuje. Nedávno totižto zahájila svoje vysielanie druhá séria skvelého seriálu Game of Thrones, počas pozerania ktorej som si všimol až príliš mnoho podobných znakov s uvedeným poľským fantasy. Všadeprítomné intrigy, politikárčenie, sústavné podrazy a na chvoste toho všetkého dedinská lúza, stojaca na pokraji záujmu bohatých a mocných, tak to všetko je základným stavebným kameňom bezútešnej atmosféry oboch "značiek", vďaka čomu som konečne pochopil, prečo mi štandardne zidealizované fantasy nevonia a naopak, nedám na to "špinavé" za žiadnych okolností dopustiť.

Je to len pár dní, čo som po 3-ročných útrapách dokončil Ninja Gaiden 2 na obtiažnosť Path of Warrior. V podstate, až na pár ťažších sekvencií typu "boss v metre", "level v Moskve" či "dvojica ohnivých Armaddilov" som hrou prešiel relatívne bez zaváhania - to sa však v plnej miere dostavilo až v posledných okamihoch kampane, kedy som musel čeliť hneď 5 (!) boss-fightom za sebou, pričom záverečná trojka bitiek (jedna z nich pritom mala až 3-fázy!) bola pre mňa po dlhú dobu nesplniteľnou úlohou...

"Do pi...!" Hlasito som zvolal v okamihu, keď sa mi popod nohy znenazdajky preplazil nechutne zdeformovaný patient demon. Monštrum, ktoré mi svojim hnusným zvukom a neprirodzeným pohybom naháňa strach už z diaľky, je totižto ešte nepríjemnejším v momente, kedy padne zdanlivo mŕtve na zem. Holt, taký je už ale Silent Hill 2 - nepredvídateľný a hrozivý až do morku kostí. A pritom k vytvoreniu skutočne nepríjemných pocitov depresie a strachu nepotrebuje ani hektolitre krvi, ani excesívnu brutalitu, či ani dnes veľmi populárne "šokové" momenty. Vystačí si len s majstrovsky budovanou atmosférou a príbehom, ktorý aj dnes nemá v žánri absolútne žiadnu obdobu.

Vatra si holt, zobrala až príliš veľké bremeno na plecia. Dostať značku Silent Hill na úroveň originálnej trilógie (niektorí k nej radia aj pre mňa rozporuplný štvrtý diel) by bola fuška aj pre samotné Konami a nie to pre štúdio, ktoré nielen že nemá so žánrom survival hororov žiadne skúsenosti, ale dokonca je v oblasti vývoja produktov digitálnej zábavy úplným nováčikom. Neviem ako vy, ale pokiaľ by som mal v rukách tak dobre etablovanú sériu, akou Silent Hill bezosporu je, rozhodne by som s jej budúcnosťou nehazardoval tým, že ju zverím na starosť niekomu úplne neznámemu.

Predstavte si, že sa celú noc mordujete so zadaniami, aby vám hneď ďalší deň pán cvičiaci povedal, že ich môžete prerobiť znova, s tým, že vás lajdácky kolega, ktorý sa onomu cvičiacemu "pchal" intenzívne do anusu, si už vselo odnáša zápich (zápočet) bez toho, aby sa do zadaní čo i len okrajovo pozrel. Nuž, takáto nasratia hodná situácia sa mi počas VS štúdií stávala až nezdravo často, takže môj hnev na margo nespravodlivosti nášho školstva rozhodne nebol malý.

Roboti sú nevyhnutná súčasť našej budúcnosti - to je proste fakt. Už dnes nám totižto  vedci z Ázie dokazujú, že v tejto oblasti napreduje technológia raketovým tempom a robotov, schopných sa nielen že prirodzene pohybovať, ale aj autonómne myslieť, môžeme očakávať už v horizonte 10-20 rokov. Keď sa dnes pozriete na fantastického robota Asimo z dielne Hondy, určite mi dáte za pravdu, že uvedený horizont vonkoncom nie je nereálny. Nuž a v presne takomto duchu uvažovali aj tvorcovia futuristickej 3rd person záležitosti Binary Domain - ich vízia budúcnosti však ide ešte ďalej a na pozadí dynamickej akcie autori vyprávajú príbeh, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani sám Isaac Asimov.

Arizooooooona, Arizoooooooona, tooooooo je pravých mužů zóna. Alan Wake sa vrátil. Bundu a teplé oblečenie vymenil za károvanú flanelku, nechal si narásť módne strnisko a miesto manželky zachraňuje krásne devy niekde v ďalšej prdeli sveta. Vitajte v Americkej nočnej more!

Viete si predstaviť budúcnosť bez akýchkoľvek politikov? Budúcnosť, ktorá by vám za cenu "poslušnosti a lojality" zabezpečila pohodlné nažívanie si bez akýchkoľvek stresov? Nuž, ak mám byť úprimný, v dnešnej situácií v akej sa Európa nachádza, by som takú budúcnosť bral všetkými desiatimi. Nehovoriac ani o tom, že rok 2069, v ktorom sa odohráva najnovší počin z dielne švédskych Starbreeze, FPSka Syndicate, ponúka aj nepomerne voľnejší prístup k digitálnemu svetu, než ho poznáme dnes.

Nomen Omen, hovorí sa. A verte, že keď dostanete meno Jackie Estacado, máte len dve možnosti ako naplno využiť takto charizmatické meno. Môžete byť buď pornoherec, alebo mafián. A Jackie, hoci prvá možnosť je určite lákavá, zvolil variantu číslo 2. Alebo, vlastne ona si zvolila jeho.

Hneď z kraja vám musím upozorniť na jeden dôležitý fakt - Kingdoms of Amalur: The Reckoning je MONSTER hra. Jej dohratie, ak nepôjdete čiste len po hlavnej príbehovej línii, vám kľudne zaberie aj viac ako 100ku hodín. Dokonca môžem smelo povedať, že čo do rozlohy sveta mi Amalur príde ešte o čosi rozmernejším než bezosporu rozľahlé pláne a pohoria Skyrimu, takže pokiaľ to myslíte s týmto akčným RPG naozaj vážne, vyhraďte si na jeho uspokojivé dokončenie pekných pár večerov a nocí.

Prehnane filozofický, ukrutne lineárny, extrémne melodramatický, smutne spiatočnícky.... tak takéto, zväčša nelichotivé prívlastky si na svoje konto pripísal posledný, konkrétne teda 13. diel svetoznámej JRPG série Final Fantasy, ktorý aj napriek solídnej produkčnej hodnote u fanúšikov nepríjemne pohorel, za čo niesol najväčšiu zodpovednosť zákonite tvorca hry, japonský Square Enix.

Politika plateného sťahovateľného obsahu k našim obľúbeným hrám nie je práve príjemná pre hráčov, keďže sa často stáva, že vydavatelia ochudobnia už hotový produkt o niektoré prvky a po vydaní si za súčasti, ktoré pôvodne mali byť zahrnuté už v samotnej hre, pýtajú ďalšie peniaze (krásnym príkladom je česká Mafia 2).

Športové hry dostali príchodom Kinectu úplne nový rozmer, ktorý hráčov núti opustiť pohodlie gauču a postaviť sa zoči-voči obrazovke televízora. Jeden zo športových titulov stavaných exkluzívne pre Kinect je aj pokračovanie Kinect Sports, rozširujúce pôvodnú hru o 6 ďalších a zároveň celkom odlišných športov.

Robiť HD remake a robiť skutočný HD remake - to sú dve odlišné veci. Je jednoduché "skonvertovať" obsah hry do rozlíšenia 720p, prípadne zobrať kvalitnejší set textúr a vymeniť ho za tie staré. Spraviť však naozajstnú high definition prerábku, ktorá v sebe zahŕňa kompletnú technologicko-technickú dekonštrukciu a následnú rekonštrukciu hry, do toho sa púšťa naozaj len málokto.