Recenzie

Long time ago, in a Galaxy far far away...

Som z toho smutný, ale je to proste fakt - ďalšia kvalitná séria bola domrvená. Po tom, ako mi Bound in Blood naservíroval mimoriadne výživnú westernovú akciu, ma v prípade aktuálneho pokračovania s podtitulom Cartel čakalo trpké rozčarovanie.

Realtime stratégií je v poslednej dobe ako šafránu, na iPade je to ešte počtom oveľa horšie a tak samozrejme poteší každý ďalší prírastok. O to viac ak je ten prírastok kvalitný, zábavný a hlavne vynikajúco hrateľný. Presne takým je Starfront od známej plagiatorskej firmy Gameloft.

Je to proste brak. Kvalitný, ale brak. Zábavný, ale aj cez to všetko - "len" brak. Ak pochopíte podstatu predchádzajúceho súslovia, nielen že vám nespôsobí hranie nového dielu Earth Defense Force absolútne žiadne problémy, ale čo je ešte dôležitejšie, dokonca sa pri tom zabíjaní stoviek mravcov a inej hávede budete aj veľmi príjemne baviť.

Herné sklamanie tisícročia? Nie, nebol to v základoch obyčajný Duke Nukem, ktorý sa stal ľahkým terčom pokryteckých recenzií. Bol to práve posledný výtvor od BioWare. Avšak kým sa v dobe svojho vydania zdal byť Dragon Age 2 len výsledkom zlého chápania svojich fanúšikov a neúspešným pokusom koncepčne sa priblížiť ich druhej populárnej značke. Vo svetle druhého Zaklínača už Dragon Age 2 vyzerá ako zlý vtip. Zmení niečo najnovšie príbehové DLC?

Tretí filmoví Transformers nedávno dobyli kinosály svetových kín a tak príchod verzie pre herné platformy bol len otázkou času. A ako už býva zvykom, tak je to jeden z tých horších herných zážitkov. Príbeh hry opisuje udalosti pred začiatkom filmu, ponúka ohyzdný zvukový a grafický doprovod a veľmi nudnú a nezáživnú akciu, ktorá skôr ako zabaví, tak vás uspí. Herná verzia čierneho mesiaca je jednoducho ďalším zárezom do nepodarených hier podľa filmov. Zázrak sa teda nekoná ani tento raz.

Vydávanie starých klasík na platforme iOS sa stalo v posledných mesiacoch výnosným biznisom. Staré diely Final Fantasy, rozličné old-schoolové plošinkovky či legenda menom Doom, to všetko je v prípade vášho záujmu ľahko dostupné v rámci ponuky obchodu AppStore a ak mám byť úprimný, väčšina z týchto zdanlivo zabudnutých titulov ma bavila nepomerne viac, než tie stovky derivátov, ktoré sa pre zariadenia s Appláckym operačným systémom objavujú každým novým dňom (momentálne je napríklad trendom všetko nazývať slovíčkom birds - prečo, to vám snáď nemusím pripomínať).

Zlaté pravidlo (nielen) herných producentov znie: keď sa projektu darí, chce to pokračovanie. To sa v praxi uplatňuje aj na hry, ktoré už sami pokračovaniami sú. Kým to autorom sype do pokladnice dosť peňazí, budú produkt vydávať snáď donekonečna (viď. séria Call of Duty). Pre niektorých dokonca nie je prekážkou ani už uzatvorený príbeh, alebo, že pôvodný tím práce na hre odmietol. To sa stalo aj legendárnej značke F.E.A.R., tretie pokračovanie sa po ostrieľaných vývojároch z Monolithu dostalo do rúk menej skúsenému štúdiu Day 1. Bol tento krok rozumný, alebo sa tým porušila nepriestrelná reputácia série?

Skákať po budovách, jazdiť na koni, voľne sa pohybovať mestom a sekať, či rúbať nepriateľov, to je sen mnohých hráčov už od prvého Assasin's Creed. Na veľkých konzolách či PC ste si už mohli užiť aj ďalšie dve pokračovania a keďže iPad doteraz nenavštívil žiadny takto kvalitný a podobný titul, bol už ten správny čas na jeho príchod. Šance sa samozrejme nechytil nik iný ako stará známa firma Gameloft, ktorá je známa svojimi kvalitnými klonmi úspešných titulov.

Predstavte si ten pocit majestátnosti. Nádheru, keď vzduch prechádza okolo krídel, svet je malý a bezvýznamný a len vy viete oceniť jeho krásu. Žiaden bezvýznamný človiečik, žiaden smrteľník si neodkáže predstaviť, aký je svet z nebeských výšin. Všetko je tak bezvýznamné, tak malé a na dosah jedinej túžby – túžby po pokladoch sveta. Trblietavých, úžasných vecí, ktoré možno nemajú hlbší význam, ale sú aspoň vaše.

Je ťažké si žáner izometrických akčných RPG nezamilovať. Ľahko pochopiteľné RPG pravidlá, bohato variabilný herný svet či v neposlednom rade prudko návyková hrateľnosť, to všetko sú základné nosné piliere tejto osobitnej vetvy RPG hier a po pravde, nepoznám naozaj nikoho, kto by neprepadol čaru Diabla, Titan Questu či Dungeon Siegu.

Musím sa priznať, že príbeh Aliciných dobrodružstiev v krajine zázrakov (oficiálny názov) z pera Charlesa L. Dodgsona príliš nepoznám. V našich krajoch totižto v čase môjho detstva vládli trošičku iné rozprávky a tak som sa k tomuto knižnému bestselleru dostal až v rámci hrania 3rd person akčnej adventúry American McGee´s Alice z roku 2000, ktorá tradičný príbeh zaobalila do vskutku neopakovateľného psycho-hororového pozlátka.

Ak náhodou patríte k tej časti populácie, ktorá podobne ako ja nemá vlasy na hlave, no na rozdiel odomňa to nie je dané geneticky, netešte sa. Hra naozaj nie je o dominácii bielej rasy, ani o bielom rytierovi idúcom tmou. Kroniky bieleho rytiera sú klasické JRPG.

Shinji Mikami, Goici Suda (a.k.a. Suda 51) a Akira Yamaoka. Trio legendárnych japonských developerov, majúcich na svedomí také pecky ako Resident Evil, Killer 7 (kto nepozná, nech ihneď googluje a svoju nevedomosť napráva) či Silent Hill, sa pod jednou strechou nesúcou názov Grashopper Manufacture spojilo, aby nám prinieslo titul, spájajúci v sebe len tie najlepšie prvky zo všetkých uvedených hitov rokov minulých.

Existujú tri základné kategórie hier – špičkové AAA tituly, ktorých vývoj stojí neraz aj stovku(y) miliónov dolárov, shity, ktorých kvalita naopak nestojí ani len za deravý groš, no a potom sú tu hry, ktoré sa radia do kategórie stredu. Tzn., sú to produkty s priemernou až nadpriemernou kvalitou, ktoré síce dokážu solídne zabaviť, ale vo väčšine prípadov neposkytnú zážitok, ktorý by vo vás zanechal nejaké tie razantnejšie spomienky. Samozrejme, líši sa to titul od titulu, ale v podstate je možné povedať, že táto kategória hier je viac menej neškodnou a fanúšikov toho konkrétneho žánra rozhodne nesklame.

Výbuchy, plamene, deštrukcia. Tri zložky, bez ktorých by sa väčšina akčných hier dnes už jednoducho nezaobišla, patria neodmysliteľne k tomu najlepšiemu audio-vizuálnemu pozlátku, aké nám vie súčasna éra digitálnej zábavy poskytnúť. A ono to pozlátko naozaj zaberá. Dokonca zaberá až do takej miery, že po všetkých stránkach priemerné Mercenaries 2 ma baví aj mesiace po jeho dokončení len preto, lebo v ňom môžem za fantastických efektov zrovnať zo zemou také stavby ako mrakodrapy či obrovské rafinérie, pričom na veci ako fuel air bombu sa viem s radosťou pozerať prakticky 24/7. Áno, tak nesmierne sugestívne a „balamutiaco“ dokáže kvalitná audio-vizuálna deštrukcia ovplyvniť môj celkový pohľad na hrateľnosť titulu.