Binary Domain

Relatívne nenápadný a navonok genericky vyzerajúci projekt totižto kladie jednu obzvlášť zaujímavú otázku  - je samostatne zmýšľajúci robot s výzorom človeka naozaj robotom, alebo ide o novú formu života?

Príbehová premisa pritom problematiku sociálno-spoločenského začlenenia robotov z počiatku príliš nerieši. Píše sa rok 2080 a keďže existuje vážne podozrenie, že japonský výrobca robotov, spoločnosť Amada, v tajnosti produkuje takzvaných hollow children (roboti, ktorí nie lenže vyzerajú ako ľudia, ale aj svojej ľudskej postate skutočne veria - tzn. neuvedomujú si, že sú mechanoidi), je do prieskumnej operácie nasadený seržant Dan Marshall, aby v spoločnosti ďalších členov jednotky "rust crew" zistil, ako sa veci v tom Tokiu vlastne majú a prípadne aj proti možnej vzbure androidov zasiahol. Z úvodu odľahčený tón dialógov a iba letmé naznačenie hlavnej nosnej story však v druhej polovici kampane vystrieda na žáner až netypicky komplexná a krajne filozofická rozprava nad osudom bytostí, ktoré síce pod živým tkanivom skrývajú mechanické súčiastky, avšak ako výzorovo, tak aj povahovo sú na nerozoznanie od ľudí normálnych. Navyše, na pretras sa dostane aj otázka priamych potomkov (!) týchto technologicky vyspelých robotov, takže pri sledovaní početných in-game dialógov a videí ostanete tak tvrdo zarazení v kresle, akoby ste sledovali nejakú obzvlášť sofistikovanú adventúru či RPG. Je jasné, že pri návrhu story vychádzali tvorcovia zo širokého spektra ako filmovej, tak aj knižnej tvorby (I, Robot, Animatrix: The Lost Archives, Terminator, Blade Runner), avšak všetky inšpirácie dokázali pretvoriť do tak pútavej dejovej línie, že sa ju nebojím označiť za to naozaj naj, čo nám tento žáner dokázal k dnešnému dňu priniesť. A to prosím pekne aj  prihliadnutím na veci ako Gears of War...

Možno by sa na tomto mieste žiadalo spomínanému príbehu povenovať predsa len trošku viac priestoru, avšak v záujme vás neokradnúť o tie najparádnejšie story twisty, nechám odhaľovanie jednotlivých zvratov predsa len na vás a zameriam sa na, s príbehom úzko súvisiaci herný element, a síce dizajn a variabilitu lokácií. Tých je v hre naozaj mnoho (titul má na svoj žáner nadštandardne dlhú, cca 8-10 hodinovú kampaň) a preto vás istotne neprekvapí, že sa počas vášho pobytu vo futuristickom Tokiu, pozriete do nehostinných slumov či kanálov, tak aj do vcelku netradičných lokácií ako plne automatizová agro-farma či diaľnica, na ktorej si užijete jednu obzvlášť napínavú naháňačku. Autorom taktiež nerobí problém vyraziť vám dych nejednou úžasnou scenériou, takže akokoľvek sa budete snažiť hľadať na leveloch nejaké chyby, nájdete ich naozaj len ojedinele. Pravdepodobne asi najväčšiu porciu kritiky si zlízne strohosť a striktná účelovosť dizajnu lokácií, ktoré nehýria bohvieako veľkým počtom farieb či rozmanitých doplnkov, avšak keď si vezmete do úvahy fakt, že všetky tamojšie budovy a objekty boli postavené armádou robotov, neschopných estetického cítenia, príde vám miestna architektúra maximálne logickou a do herných reálií výborne zapadajúcou.

Z hľadiska základných herných mechanizmov je Binary Domain koncipovaný ako relatívne štandardná, cover-based 3rd person akcia. Tzn. máte na výber z relatívne pestrej palety zbraní, v boji hojne využívate krytie sa a svojich tímových kolegov navigujete prostredníctvom štyroch základných povelov. Tie je v rámci titulu možné zadávať aj prostrednítvom head-setu, takže pokiaľ ste aspoň ako tak obstojní v angličtine, rozhodne vám túto fičúru odporúčam - hra vás týmto spôsobom ešte o čosi viac vtiahne do svojho deja. Samozrejme, naskytá sa otázka, či je vôbec nutné relatívne dobre kooperujúcich kolegov nejako zložitejšie komandovať, keďže v boji sa správajú naozaj rozumne a nevyžadujú si teda vašu sústavnú pozornosť. Ak mám byť úprimný, systém lojálnosti, ktorým chceli autori prinútiť hráčov aktívne reagovať na podnety kolegov, akosi v hre stráca opodstatnenie, nakoľko pri bežnom hraní ani nepostrehnete, žeby sa vaši spolubojovníci správali inak, než na čo ste u tohto typu hier zvyknutí. Skrátka a dobre, uniká my význam tejto novinky - síce ste z času na čas dokonca dotlačení do konverzácií, v ktorých musíte zaujať stanovisko, avšak reagovať negatívne budete naozaj len v prípade, že sa rozhodnete overiť si temnejšiu stránku vašej ne-spolupráce. Čiže, nedotiahnutá idea, ktorú môžete ľahko prehliadnuť. Čo však rozhodne neunikne vašej pozornosti, sú relatívne pestré možnosti upgradu ako vašich primárnych zbraní, tak aj vašich schopnosti pomocou špeciálnych čipov. Tých je v hre hneď niekoľko typov (zdravie, zvýšená obrana, rýchlejšie liečenie a pod.) a keďže sloty na ne vyhradené vám dovolia použiť len 2-3 z nich, budete neskôr naozaj nútení robiť kompromisy. Nech už sa ale rozhodnete akokoľvek, je táto zložka do hry výborne zakomponovanou a napríklad rozdiel medzi základnou a vylepšenou verziou samopalu je viac než znateľný.

Do tohto bodu teda Binary Domain vyzerá ako solídny kus akcie, ktorý aj keď nesklame, tak rozhodne ani nejak extrémne nenadchne. Omyl, dámy a páni - hrateľnosť je totižto to, čo z tejto hry robí záležitosť jednoznačne hodnú vašej pozornosti. A hneď vám na jednom príklade vysvetlím aj prečo - prídete do chodby a proti vám sa rozbehne trojica ozbrojených robotov. Reflexne vytiahnete samopal a začnete to do nich hustiť hlava nehlava. Jednému robotovi ustrelíte nohy, druhému ruku so zbraňou, tretiemu pre istotu rovno celú hlavu. Ten beznohý sa však nevzdáva a po páde na zem sa k vám začne nebezpečne rýchlo plaziť. Ten bezruký sa pre zmenu zohne pre spadnutú zbraň, uchopí ju do druhej ruky a pokračuje v boji. No a ten bezhlavý pokračuje tak ako pred tým, akurát že tentokrát vďaka absencii hlavy páli na všetky strany. Rozhodnete sa teda dielo dokončiť a za burácajúcej streľby roztrháte dotyčných robotov na cucky. Ich súčiastky a kusy brnenia lietajú na všetky strany a vy máte po dlhom čase opäť pocit, že to, do čoho pálite, je komplexným mechanizmom a nie len jedným objektom s pár "atribútami". Jednoducho povedané - to postupné rozpadávanie sa robotov je tak lahôdkovo spracované, že sa ho neprejete ani po X-hodinách strávených s hrou. Verte mi - u Binary Domain také niečo ako head-shoty nehrozia - vy si totižto naozaj budete chcieť skon každého robota užiť čo možno najdlhšie!

Práve z toho dôvodu preto len veľmi vlažne hodnotím až prekvapivo fádny multiplayer, ktorý okrem tradičných módov (team DM, CTF, LMS a pod.) neponúka prakticky nič, čo by sme už nevideli niekde inde. Je škoda, že autori nedokázali z potenciálu singleplayeru vyťažiť aj rovnako zábavný multiplayer, ktorý tak istotne nemá šancu zaujať viac, než len na pár úvodných hodín. Veľkou škodou je aj neprítomnosť co-opu v rámci singlu. Čo si však istotne zaslúži aspoň miernu pochvalu, je úroveň technického spracovania. Síce prostredia nehýria detailami ako je tomu napríklad u tretích Gearsov, avšak svojou účelovo prevedenou architektúrou tento deficit hravo kompenzujú. Bezosporu fantastickými sú ale dizajny nie len bežných robotov, ale predovšetkým početných bossov - dám ruku do ohňa za to, že vás minimálne polovica z nich svojim výzorom posadí na zadok. Jediné, v čom titul akosi chráme, je nevyvážená zvuková zložka, kde predovšetkým hudba je nielenže tichučká, ale neraz absolútne nevhodne zvolená. Ale čo.. zvykol som si na to už u Yakuzy (predchádzajúci projekt štúdia), takže u Binary Domain to pre mňa až taký problém nebol.

Ťažko sa ten úžasný pocit z akcie popisuje - musíte si tie prestrelky skrátka prežiť na vlastnej virtuálnej koži aby ste pochopili, že skvelá hrateľnosť nemusí nutne byť len vecou všemožných sktiptov, efektov a výbuchov. Stačí pár dobrých nápadov zaobalených do prepracovaného príbehu a máte hru, ktorá aj napriek neznámemu menu či neexistujúcim predkom dokáže zabaviť viac, než ktorýkoľvek nepomerne známejší žánrový zástupca. Ak si teda príliš nepotrpíte na značku a záleží vám v prvom rade na hrateľnosti, je Binary Domain pre vás jednoznačným "a must have". A to platí prakticky pre kohokoľvek akciu-milujúceho!