Ninja Gaiden 3

Našťastie, aktuálne pokračovanie tejto hernej pecky, Ninja Gaiden 3, ma donútilo sa k predchodcovi vrátiť a konečne ho dotiahnuť do konca. Pýtate sa prečo? Nuž, odpoveď je jednoduchá - po skúsenostiach s novinkou sa mi po kvalitách predchodcu natoľko zacnelo, že som sa k nemu musel vrátiť aj napriek tomu, aký strach a hrôzu vo mne finále onej hry vzbudzovalo. Ako ste si už teda stihli poniektorí z predchádzajúcej vety vydedukovať, nový diel v sérii ma rozhodne nenadchol - ba naopak, donútil ma s odstupom času si ešte viac vážiť obsahovú rôznorodosť a bohatosť, ktorou sa dvojka vyznačovala (a stále vyznačuje). Nakoľko je ale takéto strohé skonštatovanie nehodné pojmu "recenzia", na nasledujúcich riadkoch vám priblížim dostatok pádnych dôvodov, prečo by ste pre tretím Gaidenom mali uprednostniť ktoréhokoľvek jeho predchodcu.

A začnem hneď tým, čo nikdy nebolo silnou stránkou série - a síce príbehom. Tam, kde minulé diely riešili zväčšia  problematiku rozličných démonov a "fiendov", pričom aj napriek "cheesy" tématike aspoň držali pokope, tam je najnovšie pokračovanie tak nevýslovným dejovým bordelom, až vás z toho rozbolí kepeň. Konanie postáv postráda akúkoľvek štipku logiky, zmysel nedávajúci scenár lepí jednotlivé udalosti doslova lárom fárom, amatérske a maximálne klišéovité dialógy trhajú uši a keď sa k tomu navyše pridá aj nanajvýš pochabé a nevierohodné zdôvodnenie všetkého toho diania, nad debilizmom prezentovanej story len neveriacky pokrútite hlavou. Áno tou, ktorá vás bude v daný okamih z toho gulášu aj poriadne pobolievať. Osobne som taktiež nechápal ani "údajný" význam toľko proklamovaného zamerania sa na hlavného hrdinu a minulosť, ktorá ho v titule dobehla - proste, celú hru ste svedkami toho, ako Ryu trpí nejakou kliatbou. Tej je ale tesne pred koncom zbavený, avšak forma a spôsob, akými k tomu dôjde, vám v mozgu vyvolajú jedno brutálne veľké WTF. Vážne! Postavy v hre menia strany podľa nálady a celé mi to pripadá, akoby tie udalosti boli pozliepané štýlom "každý niečím prispejte a mi to potom dajako už prepojíme". Skrátka a dobre, príbeh Ninja Gaidenu 3 krásne vystihuje anglické slovné spojenie "shit happends!".

V rovnako náhodnom štýle je preto vcelku neprekvapivo pospájaná aj osmička levelov, tvoriacich singleplayerovú kampaň hry (pre kvalitatívne porovnanie - NG1 malo kapitol 19, NG2 - 14). Síce na ceste za finálnym zúčtovaním precestujete polku sveta, ale žeby tie výpravy mali nejakú hlbšiu logickú nadväznosť a prepojenie, to rozhodne povedať nemôžem. V podstate, za každým sa nájde niekto, kto čiste NAHODOU vie, kde máte ísť a tak tam idete. Neexistenciu akéhokoľvek aspoň čiastočne uceleného konceptu krásne dokazuje 5 level, kedy sa Ryu (aj napriek tomu, že svet je v ohrození) vydáva na krátky trip do svojej dediny. Dôvod? Niekomu zrejme zo štúdia v hre chýbal black ninja klan, tak ho tam natískal vo forme levelu, ktorý nemá s príbehom a dianím ostatných kapitol ABSOLÚTNE NIČ SPOLOČNÉ. Rovnaké pozdvihnutie obočia však vo vás vyvolá aj výlet do virtuálnej reality, ktorá ale nie je až tak virtuálna a v ktorej bojujete proti monštrám, ktoré táto zrejme reálna virtuálna realita vytvára - aspoň teda ja som si to tak nejako vyložil. Aj keď, teraz si nie som veľmi istý, keďže autori sa s nejakým vysvetľovaním nepáru. Každopádne, dizajn levelov je rovnako chaotický ako príbeh samotný a azda jediné, čo architektúru úrovní dvíha nad hladinu priemeru, sú do aleluja sa  opakujúce QTE sekvencie štverania sa na vertikálnu stenu - keď táto fičúra nebola v hre využitá hádam 50x, tak ani raz. A btw, kto našiel v predchádzajúcej vete iróniu, môže si k hodnoteniu pripočítať presne 0 bodov.

Stupídna story či nelogicky pozliepané levely by ale neboli tým najväčším problémom Ninja Gaidenu trojky - zďaleka najkatastrofálnejšie totižto dopadol samotný gameplay a mechanizmy, ktorého ho tvoria. Všetko síce funguje tak ako má, avšak autori hru oproti predchodcovi zjednodušili na tak primitívnu úroveň, že vám skrátka nedáva priestor na akúkoľvek slobodnejšiu sebarealizáciu. Jedna zbraň bez možnosti upgradovania, jedno Nimpo (ktoré je tak mocným, že je v podstate game-breakerom), náhodne aktivovaná QTE "steel on bone" technika a luk, tak to je prosím pekne VŠETKO, čo dostanete do rúk na vysporiadanie sa s tisíckami protivníkov, ktorým budete počas hry čeliť. Žiadna eclipse scythe, žiadna lunar staff, žiadne (mnou nesmierne obľúbené) falcon´s talons, žiadna variabilita magických útokov Nimpo, žiadne upgrady... proste NIČ. Tá nesmierna pestrosť a bohatosť súbojového systému, ktoré som na Ninja Gaiden 2 tak bezostyšne miloval a kvôli ktorým som sa k hre aj napriek jej obtiažnosti sústavne vracal, tu proste nie je. Namiesto toho tu máme jeden meč a súbojový systém, ktorý je kvôli zbesilej kamere, sústavne zoomujúcej tam-späť-tam-späť, tak neprehľadný, že mnoho z vás sa veľmi rýchlo vybodne na nejaké reťazenie komb a vydá sa osvedčenou cestou síce tupého, ale pre túto hru plne dostačujúceho "button-mashingu".

Pocit z takto primitívneho súbojového systému teda nemôže byť iný než mdlý. Skrátka, nech zabijete 100 či 1000 súperov, nebudete ani náznakom pociťovať také zadosťučinenie a radosť, aké ste si užívali pri hraní minulých dielov. Zábavnosti a atraktivite bitiek neprispieva ani nepochopiteľne zredukovaná krvavosť hry, ktorá vzhľadom na explicitnú brutalitu, akou Ryu presekáva jednotlivých protivníkov, pôsobí až nepríjemne cenzurovane. Sakra, keď raz niekoho preseknem v polke tela, tak snáď neostane držať pokope, nie? A keď už je tá hra koncentrovaná čiste len okolo katany, tak by predsa malo byť logickým sa držať toho, k čomu je táto zbraň primárne určená (teda k usekávaniu údov), no nie??? Kdesi som čítal, že podľa jedného z developerov už takáto forma brutality hráčov nezaujíma. Bullshit! Jasne, že zaujíma a v prípade Ninja Gaidenu je doslova nevyhnutnou súčasťou samotnej akcie! Nie, tvorcovia sa postavili na hlavu, spravili si to po svojom... a teraz na to ťažko doplácajú. Korunu celej tej biednosti zvanej "hrateľnosť" potom nasadzuje prakticky neexistujúca AI protivníkov či opakujúce sa súboje s nadmieru nudnými bossmi, ktorých skon je neraz len otázkou dobre zvládnutého QTE. Ak máte ešte teraz v živej pamäti, ako ste postupne ukrajovali bossom Ninja Gaidenu 2 zo života, v prípade pokračovania na obdobné skúšky vašich schopností a vytrvalosti zabudnite. Nič také tu totižto nie je.

Urputnú snahu stoj-čo-stoj sa zapáčiť masám je zrejme najviac vidieť v prípade novinky zvanej multiplayer. Ninja Trials, gaidenovský variant co-op modu Spec Ops zo série Call of Duty, síce ponúka relatívne obstojnú zábavu, avšak po jeho zdolaní už nebudete mať chuť sa k nemu vracať. Dôvod? Už spomínaná absencia variability zbraní a súbojového systému. Druhý z dostupných modov, Ninja Battle, potom ponúka viac menej klasický tímový deathmatch, akurát že ľudia sa tu navzájom nestrieľajú, ale sekajú katanami. Vzhľadom na to, ako chaoticky tieto bitky vyzerajú a prebiehajú, som v nom pretrpel asi 10 minút a následne ho nenávratne vypol. Takže asi toľko k multiplayeru - zbytočnosť, bez ktorej by sme sa naozaj v pohode zaobišli.

V čom však mohli autori aspoň čiastočne bodovať, bolo technické spracovanie. Znova však ich prácu nemožno označiť ináč než pojmom "sklamanie". Dokonca sa mi zdá, že až na pár highlightov (mesto v púšti) hra vyzerá hnusnejšie než minulý diel, ktorý ma aspoň zaviedol na nepomerne variabilnejšie lokality, než to robí Ninja Gaiden trojka. Z hry taktiež zmizol ten typický "šťavnatý" zvukový efekt, ktorý sa dostavil po každom úspešnom seknutí, takže ani po stránke audia nemá titul čím zaujať. Keď tak nad tým teraz uvažujem, normálne ani nenachádzam argumenty, prečo by ste si tento povrchný a maximálne stereotypný paškvil mali zahrať. Radšej si pozháňajte aj dnes rovnako skvelého Ninja Gaidena 2 (pozor, hľadajte Xboxovú verziu - tá PS3ková už bola s osekanou brutalitou), ktorý vás zabaví nepomerne lepšie, než novinka, ktorej recenziu ste práve dočítali.