Spec Ops: The Line

Pred rozpitvaním problematických aspektov hry však musím v prvom rade vyzdvihnúť niečo, čo sa v žánri 3rd person strieľačiek len tak často nevidí - skvelý príbeh. Mesto Dubaj, kedysi perla Spojených Arabských Emirátov, je po sérii zdrvujúcich piesočných búrok doslova odrezané od sveta a tak je na evakuáciu jeho obyvateľov (na vlastnú žiadosť) vyslaný plukovník Konrad spolu s 33. práporom (alebo niečim takým - na vojne som vďaka bohu nebol, takže vojenská hierarchia mi nič nehovorí). Evakuácia sa však akosi vymkne spod kontroly a po jednotke Johna Konrada sa zľahne zem. Ubehne niekoľko týždňov a keď už sa zdá byť, že 33.prápor v Dubaji zahynul, preruší mŕtvolné ticho rádiová správa, v ktorej uvedený plukovník iba stroho skonštatuje, že evakuácia sa nevydarila a že počty obetí sú obrovské.

Armáda US, prekvapená touto správou, preto bleskurýchlo nasadzuje do tajnej operácie trojčlennú jednotku Delta, ktorej hlavnou úlohou je vypátrať, čo sa vlastne s Konradovým plukom stalo. Ako už správne tušíte, túto výpravu povediete vy ako skúsený kapitán Nathan Drake...errr Martin Walker (s hlasom Nolana Northa), ktorý sa s nezvestným veliteľom zhodou okolností aj veľmi dobre pozná a teda zákonite by za neho dal aj ruku do ohňa. Samozrejme, v duchu "nič nie je také, aké sa na prvý pohľad zdá" sa spočiatku relatívne jednoduchá prieskumná misia behom krátkeho okamihu zmení nie len na misiu záchrannú, ale aj na vnútorný boj s vlastnou psychikou a morálkou, spôsobený čoraz desivejšími výjavmi, ktorým Delta vrámci svojej výpravy bude musieť chtiac nechtiac čeliť. A verte mi - pri mnohých scénach (najmä s fosforom) sa nepríjemnému pocitu v žalúdku nevyhnete ani vy.

Nechcem teraz zbytočne prezradiť viac než by bolo zdravým, avšak ak mám vypichnúť jeden prvok príbehu, ktorý mi utkvel veľmi silno v pamäti, tak je to jednoznačne uveriteľný a nepríjemné mrazivý duševný vývoj hlavných hrdinov. Spočiatku pozitívne naladená grupa totižto pod ťarchou hrozivej beštiálnosti činov svojich kolegov začne postupne morálne upadať, pričom je to práve váš hrdina, Walker, ktorý to na sebe dá zďaleka najviac poznať. Aby ste si to vedeli dobre predstaviť, uvediem krátky príklad - úvodné kapitoly sa Walker bude pokúšať stoj čo stoj brániť ľudské životy. Akonáhle si však prejde peklom (z ktorého som bol mierne povedané dosť na s*ačky), prvého protivníka, ktorý ho prekvapí zo zálohy, nemilosrdne dopichá s tým, že nemal inú možnosť než ho zabiť. Následne mu jeho čin odobrí aj jeho kamarát. Ak budete príbeh sledovať pozorne, ten prerod z klasického amerického hrdinu na impulzívnu a život si nevážiacu trosku mu zožeriete aj s navijákom. Tak dobre ho autori vykreslili.

Je preto nanajvýš smutným, že obdobne vysokú kvalitatívnu úroveň si hra nedrží aj vo svojich ostatných aspektov, hlavne teda v oblasti gameplayu a herných mechanizmov ako takých. Osobne ma taktiež sklamalo aj samotné spracovanie Dubaja (to čo je v hre je len VEĽMI POVRCHNOU imitáciou onej metropoly) ale nakoľko ste sa doň mnohí z vás v reáli nepodívali, nebudem vás touto subjektívnou výtkou zaťažovať. O dosť fatálnejším ale z pohľadu hráča je, že hra aj napriek tomu, ako silne evokuje spomienky na milión ďalších 3rd person akcií, akosi nie a nie baviť. Dôvodov je hneď niekoľko a začnem tým, ktorý ma z hľadiska hrateľnosti vytáčal zrejme zďaleka najviac - a síce systémom krytia sa. Nech som sa totižto v hre snažil akokoľvek pristupovať k prekážkam tak, aby moja postava nemala absolútne žiaden problém sa za ne schovať, v drvivej väčšine prípadov tak neurobila. Jednoducho Walker ostal stáť a tým to haslo - až jeho odstúpením od múriku mi hra opätovne ponúkla možnosť sa za neho skryť, čo ale samozrejme nie vždy fungovalo tak ako malo. Proste, cover systém je v titule maximálne náhodnou veličinou a rozhodne vám odporúčam sa na neho nespoliehať.

Druhým dôvodom, prečo titul aj napriek osvedčenému konceptu nudí, je tuposť vašich protivníkov. V prípade, že bojujete proti väčšiemu počtu súperov (čo sa deje prakticky stále), hra z neznámych príčin u niektorých z nich vypne AI, následkom čoho tieto postavy ostanú stáť a absolútne si vás prestanú všímať. Kebyže sa mi to stane pri jednej, dvoch prestrelkách, tak to neriešim. Ale keď som na ignorantských protivníkov narážal so železnou pravidelnosťou, veľmi rýchlo ma to začalo nasierať. Do tretice, vrásky na čele mi vyvolávalo aj sústavné recyklovanie schémy, využívajúcej neutíchajúce hordy protivníkov k tomu, aby ste v tej ktorej lokácii pobudli čo možno najdlhšie. Proste 90 percent hry je na štýl "nabehnete do miestnosti, hra na vás pošle XY vojakov, tých vystrieľate a ide sa ďalej". Možno teraz reagujem až príliš prehnane, ale vzhľadom na to, že až na príbeh nemá Spec Ops prakticky nič, čo by ho robilo originálnym či aspoň ako tak odlišným, mi tieto očividné školácke chyby a dizajnérske idiotizmy vadili viac, než by bolo zdravým. Na druhú stranu je ale pravda, že samotné prestrelky, zbrane a všetky tie cool veci akčného žánra tu v pohode poskytujú ten dobre známy fun factor, takže pokiaľ budete od hry očakávať relatívne ľahko stráviteľnú akciu, určite z výsledku nebudete sklamaní.

Spec Ops: The Line, ako je už dnes prakticky tradíciou, ponúka popri singleplayerovom ťažení aj relatívne obstojný multiplayer, obsahujúci prakticky všetko to, čo je u multiplayerov dnes štandardom (classy, unlocky, módy a pod.). Jeho problém je však očividný - nikto oň nejaví záujem. Prekvapivé? Ani náhodou! Čo však prekvapivým do istej miery je, je zúfalo nudný grafický kabát hry. Až na pár výletov do exteriérov totižto väčšinu herného času strávite v do oči bijúcich koridoroch a interiéroch, ktoré nie sú ani atraktívne, ani nijako zaujímavé na to, aby vám dali na známosť, že sa nachádzate v toľko proklamovanom Dubaji. Dokonca aj ten všadeprítomný piesok je len obyčajnou textúrou a až na pár naskriptovaných sekvencií nezohráva v titule absolútne žiadnu úlohu. Proste, je to len 2,5D placka s oranžovou farbou - nič viac ani nič menej. O trochu lepšie si ale v hre počína audio zložka, ktorá síce neohúri množstvom priestorových detailov, ale minimálne z hľadiska výberu doprovodnej hudby si nájde nejedného obdivovateľa. Skrátka a dobre, technická stránka titulu je vzhľadom na exotické reálie, do ktorých je hra zasadená, rozhodne sklamaním, keďže z onoho prostredia sa istotne dalo vyťažiť nepomerne viac.

Spec Ops: The Line teda ani zďaleka nenaplnil naše očakávania a až na kvalitnú story neponúka nič, kvôli čomu by ste mu mali dať prednosť pred hociktorým iným žánrovým zástupcom. Na jednej strane operuje s nadmieru inteligentými myšlienkami, na strane druhej však tieto myšlienky zadupáva nudným a maximálne repetitívnym gameplayom, ktorý svojou tuctovosťou ubije aj toho najhúževnatejšieho z vás. Samozrejme, keďže nám nastala uhorková sezóna, môže nový Spec Ops sláviť aspoň aké také komerčné úspechy, avšak s príchodom augustového Gamescomu sa naň s takmer 100percentnou istotou zabudne. A musím dodať, že plným právom.