I Am Alive

I am Alive bola pôvodne oznámená na E3 v roku 2008 a môžem bez akejkoľvek hrozby vysmiatia, či fyzického útoku vyhlásiť, že mnohým z nás padli sánky. Tá hra síce neprišla s nejakými novými mechanizmami, alebo revolučnými prvkami, ale ukázala námet, ktorý bol v tom čase silne neošúchaný a originálny. Pôvodný trailer, ešte z Chicaga, ukázal ničivé zemetrasenie a následne hlavného hrdinu, obyčajného človeka, núteného prežiť vo svete, kde fľaša vody bola cennejšia ako hrsť peňazí. Erekcia herných novinárov i obyčajných hráčov bola masívna a z hry sa stala pomerne vážená herná celebrita, na ktorú sa netešil len málokto. Žiaľ po niekoľkoročnom pobyte na slnku začala načančaná celebrita akosi smrdieť a keďže sa stále nič nedialo záujem začal opadať. Smola pre hru bola v tom, že nielen zo strany nás hráčov, ale aj zo strany samotného vydavateľa. A tak sa stalo, že po niekoľkoročnom vývoji, ktorý smeroval do stratena, bola v roku 2010 hra odobratá pôvodným vývojárom zo štúdia Darkworks. To sa zdal byť posledný klinček do bielej rakvy niekdajšej kráľovnej trailerov, ale osud (a Ubisoft) chcel inak. Hra bola interne pridelená štúdiu Ubisoft Shanghai a jej koncepcia sa úplne prekopala. Z pôvodne AAA titulu sa stala XBLA/PSN hra vydávaná len digitálne, takže akási druhá liga hernej scény. To však samozrejme nemusí byť vôbec zlé, spomeňme na Limbo, Trials, Braid a iné hry, ktoré valcovali z rovnakej štartovacej pozície. Dokázala však valcovať aj I am Alive?

Zabudnite na Chicago. Amerického giganta vystriedalo v hre vymyslené mesto Haventon. Nemusí vás to ale vôbec trápiť. Tak ako by daná situácia zničila sídlo Blackhawks a Bulls poradila si aj s Haventonom. Po neurčitej katastrofe (za celú hru sa poriadne nedozviete čo sa stalo) ostali z kedysi prekvitajúceho kapitalistického raja len trosky. Komunikácie sú zničené, mrakodrapy zbúrané, autá opustené. Zmar a skaza kamkoľvek dovidíte. Vlastne nedovidíte, pretože k neustále sa opakujúcim otrasom zeme sa pridala aj nepriehľadnuteľná clona zvíreného prachu a výparov unikajúcich z kedysi prísne bezpečných elektrární, tovární a ktoviečohoeštevšetkého. Úvodný pocit vás i vášho hrdinu je teda viac ako depresívny a verte mi, autorom sa skutočne skvelo podarilo navodiť atmosféru armageddonu. Netreba zastierať, že inšpirácia v knihe The Road od Cormacka McCartyho je veľká a prakticky všetko prostredie okolo vás je z tejto knižky skopírované, ale myslím, že to vadiť nikomu nebude, práve naopak lepšiu inšpiráciu autori zvoliť ani nemohli.

Úvodné opantanie radosťou však nemá na svedomí len geniálna atmosféra. Váš hrdina (aj keď teda mne krajne nesympatický) je úplne obyčajný človek v tom pravom zmysle slova. Skutočne žiaden superhrdina, ani hrdina, ktorý sa časom v hre naučí superschopnosti. Zabudnite na to. Je to chlapík ako každý z nás, ktorý nemá nekonečnú výdrž, nelezie všade obratne ako veverica a ani bojové umenie mu nejde ako bratovi Chucka Norrisa. Jeho hlavnou devízou je akási ľudskosť, ba priam civilnosť. Mimochodom výrazne mi výzorom pripomínal Johna Marstona z Red Dead Redemption). Všetko to čo som spomenul vyššie však má za následok určité obmedzenia a tie nie každému sadnú. Musíte zabudnúť na to, že šplhanie po stenách a zrázoch bude krásne plynulé ako v Assasins Creed, alebo Uncharted. Náš hrdina vydrží len veľmi málo a keď mu dôjde stamina, nasleduje nemilosrdný pád. V krajných situáciách ešte môžete využiť zúfalé stláčanie pravej spúšte na gamepade, ktoré hrdinovi pridá aký taký adrenalín, ktorý stačí na preklenutie určitej kratšj vzdialenosti, ale ak sa vám nepodarí nájsť niekde pevný bod, kde si hrdina odpočinie a vydýcha sa, nasleduje smrť a tá je tu o niečo krutejšia ako v iných hrách, ale o tom neskôr.

Energiu je samozrejme možné doplniť aj „externe“, teda napríklad tak, že sa napijete vody, alebo si pichnete adrenalínovú injekciu, ale tieto komodity sú tak vzácne, že je dôležité si dobre rozmýšľať, kedy a kde ich použijete. Rovnako tak zdravie, taktiež ho môžete ľahko doplniť vecami ako lekárnička či mäso, ale tieto veci sú nad zlato a nielen pre vás... Hlavným cieľom vášho putovania rozvalinami bývalej metropoly je nájdenie vašej rodiny, vašej manželky a dcérky. Oni sú jediným hnacím motorom existencie hlavného hrdinu hry, lenže ako to už býva po príchode do mesta sa veci troška skomplikujú a na vašich schopnostiach bude závisieť osud aj iných postáv. A ak máte v sebe aspoň troška empatie tak osud niektorých vám skutočne nebude ukradnutý. Na to nadväzujú aj akési vedľajšie úlohy, kedy v celej hre stretnete 20 vedľajších postáv (v hre nazvaných príznačne obete), ktorým môžete (nemusíte) pomôcť. Rozhodovanie o pomoci niekedy býva ťažké, pretože pomoc prebieha tak, že sa musíte vzdať niečoho zo svojich zásob, čo nikdy nie je ľahké. Odmenou za vašu pomoc je získanie „kamery“ ktorá v I am Alive znamená život. Mimochodom ak obeti nepomôžete, radšej sa už nechoďte pozrieť čo sa s ňou stalo potom, nie sú to pekné pohľady...

Ono je to totiž v hre troška inak ako v klasických hrách. Checkpointy síce fungujú a sú pomerne vhodne rozmiestnené, lenže máte len obmedzený počet životov (kamier) a každou smrťou o jeden život prídete. Keď vyčerpáte všetky, opakujete takmer celú kapitolu a to je verte mi niekedy poriadne dlhý úsek. Našťastie to je na Normal obtiažnosti pomerne ojedinelý jav, mne sa to za celý čas podarilo len dvakrát a to ešte vyslovene mojou blbosťou a nie blbosťou hry. O život sa však nemusíte pripraviť len sami. V meste totiž okrem vás a vašich „chránencov“ ostali aj iní obyvatelia a tí až na výnimky, nie sú zrovna priateľsky naladení. Práve naopak väčšinou vo vás vidia ak nie priamo nepriateľa, tak aspoň korisť a neboja sa vám dať jasne najavo, že zákon džungle platí aj v troskách civilizácie. Súboje sú spočiatku veľmi zaujímavé, v rozborenom meste je totiž vlastnenie zbrane nevýslovnou výsadou a tak ten kto má zbraň má moc. A nemusí byť ani nabitá (len o tom váš protivník nesmie vedieť). Treba si však dávať pozor, nábojov nieje nikdy dosť, mne sa napríklad nikdy nestalo aby som mal viac ako 5 nábojov naraz, takže stačí jeden zlý výstrel a je koniec. A to doslova vaša postava toho veľa nevydrží, jeden zásah z pištole a jeden ďalší úder od kumpána a Hádes vyráža od brehu... Neskôr našťastie získate luk, ale šíp si musíte strážiť ako oko v hlave. Tie som mal maximálne 2.

Ak ste dočítali až sem a už ste videli moje hodnotenie, tak asi len neveriacky krútite hlavou však? No vysvetlenie je trápne jednoduché. Zo všetkého toho čo som doteraz opisoval budete nadšení tak do tretiny hry. Čo sa stane potom je niečo tak smutné, že sa o tom aj ťažko píše. Hra proste zastane, zaspí, znehybnie, jednoducho ďalej sa nevyvíja. Dej síce ide ďalej, ale všetko ostatné akoby skončí. Súboje sa stanú tak fádne a neoriginálne, že ich začnete brať, len ako obrovskú nezaujímavú príťaž. Dovtedajšie bádanie a odkrývanie nových lokalít mesta skončí úplne. A veľmi ma to mrzí pretože mesto a jeho skaza je vymodelované skvele a vôbec nie genericky. Príbytky ľudí sú vždy iné a na každom z nich vidíte, že sa autori skutočne snažili zachytiť realitu ako by asi ľudia reagovali, keby taká apokalypsa nastane.

Síce sa dostanete do odlišných lokácií (metro, hotel, obchodný dom), ale to všetko je v tak malom okruhu až je to na zasmiatie. Ale smiať sa nebudete keď zistíte, že aj keď dané budovy sú prakticky v tesnom susedstve vám bude presun trvať dlho. Kvôli jedovatej hmle sa totiž čas od času musíte nadýchať čerstvého vzduchu, čo znamená vyliezť vysoko na dráhu nadzemky, alebo na nejakú budovu a nechať si doplniť staminu. Aj to by som prepáčil a bral ako zaujímavý prvok, ale prečo nás to autori neustále nútia robiť na tom istom mieste nechápem. Do všetkých budov vedie jediná jedna cesta, akurát sa potom vetví. Vlastne chápem prečo to spravili a o to viac ma to mrzí.

Od cca tej tretiny hry vás jednoducho čaká iba stereotyp a nuda. A ani dej to nezachráni, síce sa ako jediná zložka hry ako tak posúva ďalej, ale jeho vývoj je tak zrýchlený a strihy v ňom tak otrasne sfušované, že je vám až do plaču ako niekto dokázal zabiť pôvodný autorský zámer. Ono sa totiž evidentne stalo to, že keď mali autori dokončenú cca tretinu hry, niekomu z pánov v oblekoch rupli nervy a prikázal hru dokončiť za cenu akýchkoľvek strát na kvalite hry. A aj napriek určitej snahy autorov je táto cena tak krvavá, že celú hru prakticky zničila. POZOR MOŽNÝ SPOILER: Alebo ako inak vysvetliť, že pôvodná hlavná úloha hry jednoducho ostane úplne nevyriešená a upozadená? Vyrieši sa ledva určitá bočná úloha a aj to tak, že ostanete s otvorenými ústami pozerať na monitor a nechápete, pretože osudy niektorých dôležitých postáv sprevádzajúcich vás podstatnou časťou hry ostanú neuzavreté, bez akéhokoľvek vysvetlenia? Ak vás nahneval koniec Mafie II, tak tento koniec vás spoľahlivo odrovná, to mi verte! Navyše sa ani nedozviete prečo sa niektoré zásadné udalosti stali, prečo a kto mal záujem aby sa tak vyvinuli, jednoducho nič. KONIEC SPOILEROV. Autori proste museli vyhádzať 2 tretiny scenára z okna a hru akokoľvek dokončiť v tom čo už bolo doteraz urobené.

A to je jadro toho prečo hra dostala toľko koľko dostala. Nie grafika, hoc áno je hrubá a jednoduchá a aby sa ušetril čas aj náklady vzdialenejšie horizonty zahaľuje milosrdná hmla, na tom nemá žiaden vplyv. Naopak príjemne umocňuje depresívnu atmosféru. Ani strohosť a malá početnosť dialógov neubrala tejto hre príliš veľa percent. Túto hru zabilo zničenie jej potenciálu. Jej rozbeh je úžasný a keď sa človek zahĺbi a očakáva ďalšie príjemné prekvapenia, dočká sa facky akú som snáď ešte v hre nezažil. Priznám sa, že mi už dávno nebolo tak smutno po dohraní nejakej hry. Žiaľ smutno mi nebolo preto, že by hra bola smutná (hoc je), môj smútok sa týkal autorov, pretože to čo dokázali v prvej tretine hry je úžasné a následne im niekto ich dieťa vyslovene zničil hlúpym rozhodnutím. Pocit zmaru, to je to čo vo vás po dohraní tejto hry ostane. Pocit zmaru nad nevyužitím príležitosti, ktorú asi už asi len tak niekto nedostane.