Dragon’s Dogma

Dark Souls však toto podrazácke znevýhodňovanie NPCčiek lišiacky odstránilo, čoho výsledkom je fakt, že umrieť v tejto hre nie je problém ani v súboji s tým najzákladnejším protivníkom, aký sa vám postaví do cesty (na vlastnej virtuálnej koži overené :)). Samozrejme, spočiatku kritizovaný aspekt hry sa neskôr ukázal byť fantasticky motivujúcim elementom, takže niet divu, že o niečo podobné sa dnes pokúša aj ďalšia z rady open-world RPGčiek, bezosporu skvelo vyzerajúca záležitosť Dragon’s Dogma. Či sa jej však podarilo okrem vyváženej obtiažnosti zaujať aj ostatnými hernými prvkami, to sa už dozviete z nasledujúcich riadkov.

Príbeh, ktorý je obdobne ako u spomínaného Dark Soulsu viac-menej len akýmsi núteným spojovátkom kľúčových in-game udalostí, rozhodne za silnú stránku Dračej Dogmy označiť nemožno. Našťastie, vzhľadom na open-world koncept hry to až tak nevadí, keďže o dosť výraznejší podiel na celkovej atmosfére titulu ma samotný herný svet ako taký. No a práve z tohto uhla pohľadu je hranie Dogmy minimálne rovnako pohlcujúcim zážitkom, ako je tomu  v prípade uvedeného konkurenta. Autorom sa totižto podarilo svoje dietko obdariť tak hmatateľnou a hustou fantasy aurou, že niektoré zóny hry budete prechádzať doslova so zatajeným dychom a sakra stisnutou prdelou. Uvedený herný svet, svojou veľkosťou sa približne rovnajúci polovici územia Skyrimu, síce neoslní mierou detailov, avšak po stránke variability dizajnu mu skrátka nemožno nič vytknúť. Lesy, rieky, pohoria, dungeony, ruiny... to všetko pôsobí nadmieru impozantne a istotne na vás všetky tie pestré scenérie urobia nemalý dojem. K skvelej atmosfére potom istotne prispieva aj striedanie dňa a noci, teda prvok, ktorý sa u dnešných RPG až tak často nevidí. A čo vám budem hovoriť  -  hrozivo strašidelná, ba priam až hororová atmosféra nočných výprav je natoľko psychicky vyčerpávajúcim zážitkom, že rada z vás radšej noc prečká kdesi v pohodlí dobre osvetlenej usadlosti, než aby sa vystavovala takému nervy drásajúcemu teroru.

Jedným z dôvodov, prečo je do tmy zahalená divočina tak nebezpečnou a desivou, je samotný dizajn a spracovanie monštier. Kľudne sa môžete oháňať tým, že kreatúry Dračej Dogmy sú len prach-sprostým recyklátom, ale ja vám na to zvysoka kadím - forma vizualizácie, akou tvorcovia obdarili beštie typu chiméry, kyklopov, hydry či drakov, proste nemá v hernej sfére konkurenciu. Je proste "kulervoucí"! Naposledy som sa s niečim podobným stretol u Dark Souls, avšak Dragon’s Dogma nejakým záhadným spôsobom ťaží z bájnych kreatúr ešte viac, čo v konečnom dôsledku znamená, že každý jeden súboj s takýmto tvorom vám utkvie v pamäti ako žiaden iný. Nekecám! Aj napriek tomu, že titul po grafickej stránke príliš neoslňuje, je prevedenie týchto (mini)bossov tak úžasným, až sa nebojím povedať, že je prakticky jedným z dôvodov, prečo si túto hru zadovážiť. Možno zo mňa teraz hovorí číre nadšenie a eufória, ale fakty sú skrátka nevyvrátiteľné - pokiaľ si chcete užiť súboje s protivníkmi, na ktoré budete spomínať ešte dlho po dokončení hry, rozhodne nemáte inú možnosť než sa do Dračej Dogmy vrhnúť.

Vo vašom rozhodovaní, či do tejto hry ísť alebo neísť, by pritom v najväčšej miere malo rozhodnúť samotné spracovanie ako RPG zložky hry, tak aj zložky súbojov. Aj napriek tomu, že titul vám v úvode ponúkne na výber len z trojice dostupných špecializácii, je vďaka benevolentnosti RPG systému možné neskôr svoj charakter vyprofilovať do úplne inej oblasti, než v akej ste hru započali. V praxi to teda znamená, že nie ste striktne nútení byť LEN jedným úzko špecializovaným classom, ale môžete si neskôr vytvoriť hybridné povolanie, dokonale zodpovedajúce vašim požiadavkám. Osobne som tak napríklad s radosťou uvítal možnosť spraviť si z čistokrvného bojovníka mágiu ovládajúceho hybrida, ktorý dokázal čarovať ako v súboji jeden na jedného, tak aj v momentoch, kedy bolo zapotreby aj trošičku tých menej tradičných kúziel. V prípade súbojového systému potom istotne nesmiem opomenúť dynamiku a celkovú chytľavosť bitiek, ktoré očividne ťažia z predchádzajúcich skúseností vývojárskeho štúdia (autori Devil May Cryov), takže potešia ako fanúšikov akcie, tak aj ľudí, hľadajúcich v RPG predsa len trošičku viac vzrušenia či napätia. Inými slovami, pokiaľ vám nevonia štýl Diabla 3 and Co., kedy vám k prevedeniu akcie stačí len tupo klikať, určite vám mechanizmus bitiek Dračej Dogmy ihneď padne do oka.

Zrejme najväčšou novinkou, akou sa titul snaží žáner RPG aspoň čiastočne inovovať, je prvok tzv. Pawnov, teda NPC spolubojovníkov, ktorých si je možné vypožičiavať od hráčov iných. Obdobne ako v prípade Dark Souls, ani Dragon’s Dogma neobsahuje tradičný multipalyer ale namiesto toho umožňuje svojim hráčom zdieľať NPC postavy, ktoré tí vyexpovali v rámci svojich výprav. Na papieri to možno až tak lákavo či inovatívne neznie, avšak vďaka výbornej AI sú spolubojovníci v bitkách doslova k nezaplateniu a rozdiel v skúsenostiach a skilloch medzi postavou na základnej úrovni a postavou na úrovni pokročilej je sakra viditeľný. Navyše, aj napriek občas až prílišnej ukecanosti kolegov je počas hry cítiť, že vaša družina drží pokope a teda na všetky dobrodružstvá sa vydávate nie ako jednotlivec, ale ako člen skupiny, na ktorú sa môžete v ťažkých chvíľach spoľahnúť. Možno aj to je dôvod, prečo vo mne každá jedná výprava za hranice mesta zanechala toľko nezabudnuteľných spomienok - hra proste fantasticky imituje ten pocit, ktorý zažívajú hráči onlinoviek, keď sa s kamarátmi vydávajú do hlbín toho ktorého dungeonu či raidu. A to sa nedá inak ohodnotiť než hlasitým zvolaním "bravó, Capcom!".

Škoda len, že inak bezosporu skvelý gameplay kvári hneď niekoľko nepríjemných chýb, ktoré mu nedávajú vyniknúť tak, ako by som si prial. V prvom rade mi vadila neexistencia akéhokoľvek aspoň ako tak využiteľného quick-travellu. Čo je však ešte horšie, autori do hry zabudli zakomponovať aj prvok mountov (napr. koníkov), takže pokiaľ sa rozhodnete plniť naozaj všetky questy, vzhľadom na rozlohu hernej plochy sa v titule doslova a do bodky uchodíte. Druhým rušivým prvkom gameplayu je potom respawn protivníkov, ktorý si v prípade Far Cryu 2 vyžral nemalú porciu kritiky a tu len opäť dokazuje, že po dizajnérskej stránke k hrateľnosti nielenže neprispieva, ale ju skôr nepríjemne narúša. Keď vás totižto na jednej a tej iste ceste napadne po 10-raz tá istá tlupa goblinov, neubránite sa pocitom frustrácie. Samozrejme, všetky súboje idú v prospech vášho levelovania, avšak opakovať jednu konkrétnu bitku stále dookola prestane po čase baviť aj toho najvytrvalejšieho z vás. Posledné veci, ktoré mi znepríjemňovali hranie Dračej Dogmy, sú chvála Bohu už len technického charakteru - rušivé objavovanie sa protivníkov a objektov, screen tearing, poklesy framov, sem-tam haprujúce animácie, priemerný voice-acting.

Viete čo ale? Fuck it - Dragon’s Dogma ma aj napriek uvedeným nedostatkom bavil minimálne rovnako ako Dark Souls, ktorý taktiež dokázal svoje technické chybky dokonale vykompenzovať gameplayom, aj dnes predstavujúcim to najlepšie, čo žáner akčných RPG vie ponúknuť. Ak vám teda nevadia menšie technické chyby a hľadáte predsa len duchaplnejšiu RPG zábavu, je Dragon’s Dogma pre vás jasnou voľbou. Garantujem vám, že po jeho dohratí si titul dáte s chuťou od znova! Ja som tak spravil a bavím sa pánečku kráľovsky! Tak teda, lovu drakov zdar!