Starhawk

Možno sa teraz pýtate, čo je na takýchto sebavedomých vyjadreniach developerov tak pozoruhodným. Nuž, hlavne to, že títo ľudia NAOZAJ VERIA, že ich dielo urobí dieru do sveta. Ešte teraz mám napríklad v živej pamäti walkthrough videá z akčnej priemernosti LOTR: War In The North, ktoré dookola omieľali, že v hre bude jeden z najlepších voice-actingov, aký sa v oblasti digitálnej zábavy objavil. Dobre však vieme, ako to dopadlo (vid recenzia).

Dôvod, prečo sa problematikou nulovej sebakritickosti štúdií zaoberám v recenzii na sci-fi multiplayerovku Starhawk je myslím si teda jasný - autori tejto hry nám totižto sľubovali, že okrem skvelého multiplayeru (ved predsa, ide o pokračovanie známej PS3kovej multiplayerovky!) nám ponúknu aj rovnako brilantný singleplayer, ktorý nebude len do počtu, ale ponúkne nám príbehovo ladenú kampaň, kvalitatívne v ničom nezaostávajúcu za zbytkom hry. Ako už ale zrejme tušíte, opäť ostalo len u sľubov - Starhawk totižto aj napriek snahe priblížiť svoj content singleplayeristom akosi nevie, čo robí 3rd person story-based akciu v očiach fanúšikov zábavnou a preto tak vo výsledku len zbytočne kafre do niečoho, čo nie je jeho rajónom. Skrátka a dobre, pokiaľ ste v kútiku duše dúfali, že novinka z dielne Lightboxu konečne ukáže svetu, ako správne vyzerá symbióza singleplayeru a multiplayeru, žiaľ, musím vás sklamať - je to opäť prípad Unreal Tournamentu, akurát že v inom farebnom odtieni.

Zrejme najväčší podiel na mizernom vyznení singlu má isto iste príbeh a celá tá dejová omáčka okolo. Síce sa autori snažia svoj bezosporu zaujímavo vyzerajúci a fungujúci futuristický svet obohatiť o prvky westernu (hlavní hrdinovia sú žoldnieri, nepriateľská frakcia sa označuje pojmom Outcasts teda vyhnanci, v popredí vášho záujmu je obrana baníkov a pod.), avšak vo výsledku je celý ten bordel okolo ťažby tzv. Rift energie len akýmsi povrchným pozlátkom, ktoré však  vo vás nevyvolá ani štipku pozitívnej či negatívnej odozvy. Jedná vec je totižto mať po ruke dobre spracované sci-fi reálie, vec druhá je ich potom adekvátne využiť k prerozprávaniu zaujímavého príbehu. Ten však v titule absentuje, výsledkom čoho je jedno klišé za druhým, až vás z toho neskôr rozbolí hlava. Na singleplayerovej kampani Starhawku je skrátka vidno, že tvorcovia s príbehmi v hrách nemajú veľa skúseností (resp. žiadne) a aj keď sa ich snaha istotne cení, výsledok je rovnaký, ako keby tam single vôbec žiadny nedávali, ale namiesto toho spravili tutoriál vo forme pár hintov a jedného zahajujúceho bot-matchu.

A po pravde, možno by ten bot-match bol na vysvetlenie herných mechanizmov predsa len lepšou voľbou. Jednotlivé misie kampane vás totižto síce oboznámia s niekoľkými modelovými prípadmi a situáciami, avšak nakoľko budete vo väčšine prípadov čeliť hordám mindless protivníkov, na nejaké taktizovanie nebude čas. No a teraz si predstavte, že takto (ne)pripravení naskočíte do idúceho vlaku zvaného multiplayer. Dám ruku do ohňa, že dobrá polovica z vás dostane hneď v prvom kole tak šeredne na frak, že minimálne jeden deň sa do hry od hnevu nenaloguje. Viem to, sám som to zažil - proste, v mulťáku som začal aplikovať poznatky zo singlu, ale veľmi skoro som na to doplatil. Je skrátka rozdiel, keď hráte proti tupým stádam a keď čelíte inteligentným bytostiam, ktorým nerobí problém také niečo že "logicky uvažovať". Osobne teda rovno odporúčam vykašľať sa na príbehovú kampaň (žiadne výhody vám totižto do multiplayeru nedá) a rovno sa vrhnúť do mulťáku - ved predsa, nie nadarmo sa hovorí že najlepšie sa učí priamo v teréne.

Hra viacerých hráčov, teda kľúčový komponent Starhawku, spočiatku pôsobí nadmieru stroho a konzervatívne. Štvorica štandardných módov (DM, TDM, CTF a Zones, kde máte za úlohu kontrolovať určité punkty), 10ka máp, minimum odomykateľných (a zle vyvážených) skillov, neexistencia classov... je až zarážajúcim, ako málo autori hráčom navonok ponúkajú. Našťastie, módy a serepetičky okolo nie sú to hlavné o čo tu ide.. tým kľúčovým prvkom zábavy je gameplay samotný. Koncepčne hra na prvý pohľad vyzerá ako klasická 3rd person multiplayerovka, ktorá sa v ničom neodlišuje od toho, čo nám tento žáner už stihol ponúknuť. Tzn. po bojisku sa presúvate či už po svojich, alebo za volantom nejakého toho vozítka, k likvidovaniu protivníkov využívate relatívne štandardný arzenál zbraní a granátov, snažíte sa dobiť vlajku súperov a vo všeobecnosti, robíte presne to, čo už x-milion krát pred tým. Bod zlomu a prvý poriadny náznak tvorivej originality však prichádza v okamihu vyvolania si kruhového menu, slúžiaceho na výstavbu budov či privolávanie si vozítok. Za príslušný obnos v podobe Riftovej energie si totižto v hre môžete postaviť prakticky všetko, čo je u žánra RTS štandardom - teda obranné múry, veže, bunkre, továrne, shield generátory, atd. atd. atd. Samozrejme, v duchu stratégií platí aj základný princíp tech-stromov, takže pokiaľ budete chcieť nasadnúť do tankoch (a vyraziť na Budapešť :), najprv si budeme musieť na bojisku postaviť príslušnú fabriku. Systém ako taký funguje prakticky bezproblémovo a minimálne prvých niekoľko hodín budete nadšení z toho, ako krásne oživuje inak všedne poňatý gameplay.

Problém s akousi dvojsečnosťou build´n´battle fičúrou však vypláva na povrch v momente, kedy sa rozhodnete zahrať si iný mód, než je objektovo orientovaný Zone. RTS zložka hry totižto na jednu stranu síce podporuje v ľudoch taktického a strategického ducha, avšak na stranu druhú akosi nevie zapadnúť do konceptu štandardnej, tímovo orientovanej akcie. Asi v najvýraznejšej miere je nesúlad medzi defenzívne orientovaným budovaním základne a ofenzívne ladeným gameplayom vidieť u modov TDM a CTF, kde sa pohodlný kemping v bezpečí vlastnej základne stal hlavnou bojovou taktikou väčšiny hráčov. Výsledkom takéhoto skrývania sa pred otvorenou konfrontáciou sú matche, u ktorých človek zaspáva od nudy. Osobne som sa napríklad stretol hneď s niekoľkými zápasmi, kde o výhre rozhodla čiste nerozvážnosť jednej strany, ktorá sa v rozpore s logikou vydala do útoku, na čo pred bránami našej bázy šeredne doplatila.

V prípade mnou preferovaného módu Zone sa pre zmenu autorom totálne vypomstila ich benevolentnosť z hľadiska voľnosti, akú hráčom dali do rúk. To, že každý si môže v rámci hry robiť všetko, teda vyústilo do stavu, kedy to všetko vo výsledku neznamená nič. Čo tým myslím? Máte dajme tomu tím o počte 8 ľudí, ktorí navzájom nekomunikujú (čo je v prípade platformy PS3 vec absolútne bežná). Každý z nich si stavia to svoje, každý z nich si behá kde chce, každý z nich si sleduje svoje vlastné ciele. Výsledkom takéhoto chaosu a anarchie potom je, že ak táto skupina narazí na štvoricu zohratých súperov, nemá najmenšiu šancu prežiť. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že keď som sa 5x za sebou ocitol v takejto netímovo orientovanej grupe, jednoducho som hru od frustrácie vypol a už sa k nej nevrátil. Veru tak. Tá miera zúfalstva a hnevu, ktorú vo vás vyvolá lamerstvo a nesúhra vášho tímu, mňa jednoducho demotivovala k tomu, aby som si ako multiplayer radšej zahral niečo, kde ako hráč mám aj nejakú šancu na výhru.

Samozrejme, pokiaľ budete uvedený mód hrať v spoločnosti rozumne uvažujúcich a vzájomne spolupracujúcich bytostí, čaká vás zábava, akú vám len tak hociktorá multiplayerovka neponúkne. Problém je ale v onej tímovosti, ktorá v titule hrá až neprimerane veľkú rolu a vo väčšine prípadov tak priamo (a dosť fatalisticky) rozhoduje o výhre, resp. prehre vášho tímu. Pokiaľ si teda budete chcieť hru naplno užiť, bez zohratej grupy sa nikam nepohnete. A to je vážne škoda, keďže po stránke herných mechanizmov je Starhawk mimoriadne osviežujúcim a zábavným sústom. Tak teda, niekedy nabudúce...