Bioshock Infinite

Aby sme si naliali čistého červeného, Bioshock Infinite je úžasné dielo - ak už preto som rád, že si dokážem vychutnávať herné médium, pretože (i keď k samotnému hraniu môžete mať niekoľko výhrad) Bioshock Infinite je jeden úžasný zážitok. Hráč sa v ňom ujíma postavy menom Booker DeWitt, ktorý má na pohľad jednoduchú úlohu - nájsť dievča vo vzdušnom meste a priviesť ju do New Yorku. A potom všetky jeho dlhy budú splatené. Booker nie je žiaden svätúšik a má toho na rováši viac, než by sa možno slušalo. V minulosti robil veci, na ktoré sám nie je práve hrdý. Prečo? Hra vám kdesi, čosi odhalí, ale jej sila bude tkvieť niekde úplne inde. Alebo lepšie povedané, na niekom úplne inom. Jej meno je Elizabeth, ale pokojne jej môžeme hovoriť nažsky - Alžbetka :). Alžbetka je práve to stvorenie, ktoré musíte uniesť, vlastne zachrániť z osídiel - väzenia - oblačného mesta. Úžasnej Columbie, postavenej a fungujúcej na princípoch kvantovej mechaniky. Mesto plné farieb, pohody a nepopierateľnej krásy. Na povrchu, všetko je tak anjelsky čisté, až sa zdá, že nič sa nemôže pokaziť. Teda až na fakt vašej prítomnosti. Columbia je fungujúca utópia, ktorá len čaká, aby sa mohla rozpadnúť na tisíce kúskov. Veľké vízie bývajú vystavané na chrbtoch druhých. Tak nejako to funguje i v oblačnom meste. Na povrchu vzývajúce otcov zakladateľov amerického národa, avšak dupajúce po všetkých, ktorí sú iní. Nemajú ten správny pôvod, či farbu pleti, tí všetci sú druhotriedni obyvatelia mesta, nemajúci nárok na Comstockovu utópiu.

Inšpirácia, výstavba sveta a podávané myšlienky, to bola silná stránka i prvého Bioshocku. Ken Levine sa tu posúva ďalej. Neostáva len pri jednej ideológii, či špecifickom architektonickom štýle. Postavil svoje mesto na teórii kvantovej mechaniky a svoje dielo doťahuje k relatívnej dokonalosti. Preto ako jeho svet funguje, môžete v hre počuť Fortunate Son od CCR alebo dokonca Beach Boys, dávno predtým než vznikli. Vôbec hudba, je používaná na správnych miestach, so správnou intenzitou a nikdy nie zbytočne - alebo len preto, že by ju autori mohli použiť. Nakoniec, i keď so značnou váhou autorskej licencie, všetko do seba pekne zapadá. Samotný koniec je natoľko uspokojujúci a jasný, že človek nedokáže protestovať. Samozrejme, stále môže argumentovať, môže debatovať, ale nikdy nesmie zabúdať, že predsa len je účastníkom autorského príbehu. Niekedy je to otázka voľby, niekedy je to autorský zámer a občas je vlastne voľba len ilúzia. Ostatne, na túto otázku si môžete odpovedať i vlastnými silami. Čo sú vlastne hry, keď nie príbehy.

Výtvarne a príbehom stojí Bioshock Infinite na pevných nohách. Alžbetka je vynikajúco napísaná postava a vynikajúco v hre i funguje. Vašim okolím je ignorovaná, možným vysvetlením je, že Comstock ju chce naspäť živú a zdravú, avšak občas pôsobí úsmevne, keď sa nešikovne schová. To však nemení nič na tom, že reaguje na svoje okolie, prostredie v ktorom sa pohybuje. Občas skutočne pôsobí, nech to znie v súvislosti s hrou trochu divne, naozaj živo a hráč si ju veľmi rýchlo obľúbi. Aj keď, filozoficky povedané, nepáči sa mi, že niekto dokáže nasimulovať dievča, ktoré si každý okamžite obľúbi. Je to akoby Levinov tím dal dohromady presne tie vlastnosti, na ktoré skočí väčšina mužskej populácie. Akoby sme všetci boli ľahko predvídateľní a čitateľní. V každom prípade, kým vám na začiatku hlavou víria myšlienky na zbytočnú prekážku vo vašom hraní. Veď skúsenosti s AI spoločníkmi v hrách máme všetci svoje. Ku koncu, keď vám ju autori z času na čas odoberú... Bude vám chýbať a budete chcieť, aby sa vrátila. A v jeden herný moment, schovaný kdesi v pivnici... Je to len malá chvíľa, avšak tak silná... Mali ste pri hraní hry niekedy slzy na krajíčku? Ja nikdy, filmy áno, ale hry to nikdy nedokázali. Ale Bioshock Infinite... Alebo starnem a stáva sa zo mňa citlivka alebo Ken Levine a spol. odviedli kus výbornej roboty.

Vravel som vám, Bioshock Infinite je úžasná... hra. Dostávame sa práve ku koreňu veci. Ako si dokážete Bioshock Infinite užiť, záleží od toho, aký typ hráča ste. Prípadne, či dokážete hre odpustiť slabšiu hernú mechaniku na úkor obalu. Vo svojej podstate je totiž Bioshock Infinite lineárna, arénovitá strieľačka.      Hráč sa postupne dostáva do - tu viac, tu menej - otvorených arén, ktoré môže slobodne preskúmať, prípadne okamžite slúžia na boj. Niektoré oblasti sú väčšie, iné menšie a v mnohých sa dá nájsť i niekoľko vedľajších úloh, ktorých podstata však nie je príliš zaujímavá - ak vás láka len ono strieľanie. Druhým problémom je samotný pocit z akcie - zo zbraní a strieľania. Problém, ktorý ja osobne príliš nereflektujem - akcia bola miestami zábavná, miestami sa mi zdala byť zbytočná. Obzvlášť nemám rád, keď na vás hra hádže nekonečné zástupy protivníkov. Čo sa bohužiaľ občas stáva i v tejto hre. Osobne neviem, čo je to správny pocit zo zbraní - nikdy som zo žiadnej reálnej nestrieľal a ani po tom veľmi netúžim. Avšak reflektujem názor, ktorý tvrdí, že samotnému pocitu z používania čosi chýba. Ostatne, často som mal pocit, že by hre svedčal iný typ hry. Nie bezhlavé strieľanie, skôr niečo, kde by sa dal poriadne preskúmať celý svet a príbeh by sa nestrácal v občas nezmyselnej akcii.

Vďaka tomu i Alžbetka občas pôsobí akoby nepatrila do víru akcie, ale len bola súčasťou rozprávania príbehu. Na jednej strane je zhrozená keď Booker zabije, na strane druhej si už nevšíma tie stovky mŕtvych, ktoré spolu za sebou zanechávajú. Čo tak trochu reflektuje i moment, keď oslobodzujete výrazne otrasenú Alžbetku, ktorá si však vzápätí, po skriptovanej udalosti, veselo hopká akoby sa nič vážne nestalo. Na jednej strane stojí dokonalo vystavaný svet a príbeh, na strane druhej sú to rôzne nedotiahnuté drobnosti pripomínajúce nám, že stále hráme hru. Čo s tým? Klásť dôraz na herné nedokonalosti a nevšímať si celkový obraz? Alebo len mávnuť rukou a užiť si vynikajúci interaktívny príbeh, ktorý v Irrational pripravili? A interaktívny je kľúčové slovo. Som toho názoru, že Bioshock Infinite si nejde užiť ako sledovaný film. Nech si kritici nedokonalej hernej náplne, resp. nedotiahnutých herných mechaník, hovoria čo chcú. Je to práve vaša virtuálna prítomnosť vo svete Columbie, a vaša interakcia s okolím, ktoré robia z tejto hry takým zážitkom, akým je. Výborným, premysleným rozprávaním, postavami a príbehom, ktoré si občas pripomenieme i za pár rokov.

Veľmi pravdepodobne to nebude len v súvislosti s vnútornou logikou a príbehom Bioshock Infinite. Možno sa nám zapletie i do debát, čo vlastne robí dobrú hru, dobrou hrou. Kedy musí mať hra solídnu hernú mechaniku a kedy jej tie malé nedokonalosti môžeme odpustiť? Je skutočne alfou a omegou hrateľnosti to, čo sa skrýva pod kapotou alebo dokáže kvalitnú hru tiahnuť myšlienka, teda obal okolo toho všetkého? Bioshock Infinite je skutočne zaujímavým herným zážitkom. Či ju jej menšie nedokonalosti robia horšou hrou, to už záleží na vašich herných preferenciách. Pre mňa to bol jeden silný zážitok, ktorý sa tak skoro (v hernom svete) určite nebude opakovať.