Dragonborn – The Elder Scrolls: Skyrim DLC

Nie, nostalgické spomienky nemôžeme najnovšiemu rozšíreniu (DLC) pre Skyrim uprieť. Do spomienok na dávno zničený Morrowind, resp. ostrov Vvardenfell a jeho okolie, nás uvádza už hudba, ktorá hráča privíta v zničenej kolónii Raven Rock. Bývalú imperiálnu usadlosť už dávno Impérium opustilo. Dnes mu vládne dunmerský rod Redoran a vtíska mu povedomú formu svojej domoviny. Solstheim totiž Skyrim pred mnohými rokmi daroval práve obyvateľom, ktorý utekali pred skazou Červenej hory. Nie, že by to bol práve najobývateľnejší kus pevniny, ale všetko je lepšie ako nemať žiaden domov. A okrem toho – výbuch Červenej hory absolútne premenil južnú časť ostrova. Teraz skutočne pripomína rodné kraje dunmerov, viac ako severské planiny Skyrimu. Červená hora stále chŕli popol, ktorý neustále dopadá na okolitú zem. Stačí ak sa pozriete správnym smerom a uvidíte to na vlastné oči. Solstheim sa zmenil. Veď už ubehlo toľko času, a predsa niečo ostáva rovnaké.

Tiež si niekedy hovoríte, že príbehoví antagonisti bývajú príliš často až nepríjemne sebavedomí? A veľmi často ich toto sebavedomie stojí víťazstvo nad hrdinom príbehu. Niečo podobné si poviete i pri hlavnej zápornej postave datadisku Dragonborn. Nie je žiadnym tajomstvom, že im je dračí kňaz a samozvaný vládca Solstheimu – Miraak. Tiež označovaný ako prvý drakorodený. Skrátka, je to priam osudový príbeh – prvý sa stretne s posledným. Posledný musí prejsť jeho cestu, aby zastavil jeho návrat späť do ríše smrteľných. Aby mal ten návrat ťažší, dá o sebe vedieť prostredníctvom svojich posluhovačov, ktorý sa pokúsia zabiť toho jediného, čo mu môže v návrate zabrániť – vás. Klasika. Na druhej strane, aká by to bola hra, keby sa odrazu pred hrdinom objavil antagonista a rovno ho zabil. Asi by sa autori príbehov a úloh museli viac namáhať. Avšak, to by som musel kritizovať každú hru, ktorá stavia hrdinu proti bližšie nešpecifikovanému ohrozeniu sveta.

Dragonborn stojí jednou nohou na nostalgii. Silnej a zároveň opodstatnenej. Čo sa výtvarne i ideovo podarilo kedysi Bethesde vytvoriť, to do dnešných dní odoláva zubu času. A každá časť južnej časti ostrova Solstheim vám to bude pripomínať. Podzemia sú síce stále relatívne lineárne – nemáte sa ako stratiť, nemáte sa kde zaseknúť a draugr sa po vás naťahuje na každom kroku, ale stále je tu onen faktor objavovania, ktorý je tu veľmi silný. Dokonca sa nám naskytne možnosť navštíviť i novú ríšu Oblivionu. Tentoraz usadenú v chápadlách daedrického princa všetkého vedenia menom Hermaeus Mora. Že majú tvorcovia z Bethesdy radi cthulhu už vieme z ich predchádzajúceho diela, v Dragonbornovi to len potvrdzujú. A i napriek tomu, že sa nám nedostane voľného pohybu v ríši vedenia, stále dokáže zaujať. Nielen svojim vzhľadom, ale aj pár drobnými nápadmi v lineárnom pochode týmto svetom. Podivná knižnica s gigarovským nádychom, so štipkou lovecraftovského korenia. Trochu.

Márne hľadáme dokonalosť, tam kde nie je. Chcelo by to viac hádaniek, povie jedna strana. Ďalšej bude vadiť, že vás obyvatelia veľmi rýchlo príjmu medzi seba. Stačí pár dobrých skutkov a... Pozvú vás pokojne na čaj o piatej. Menej linearity, trochu viac rozvetvených podzemí. Pritom je otázka, či je to naozaj treba. Zásadná otázka však znie – nebaví ťa to? Otravuje ťa hra niečím, čo ti ju bráni hrať? Nie. Len, to sú všetko maličkosti, ktoré si človek všíma na svojom obľúbenom titule. Tu a tam, by sa určite dalo čo zlepšiť. Koniec koncov, práve i dĺžka a záverečný súboj s hlavným antagonistom sú pomerne nezaujímavé. O odmene, ktorú mnohí očakávajú, ani nehovoriac. Neviem kde vzniklo to očakávanie. Nezdá sa mi, že by ho autori príliš tlačili do popredia, ale človek už je nejako navyknutý marketingové vyhlásenia filtrovať. Samozrejme, hovoríme o onom povestnom lietaní na drakovi. No lietaní. Záleží čo si pod lietaním na drakovi predstavujete. Pokiaľ si predstavujete fakt, že váš hrdina osedlá draka a ten vzlietne, potom sa príliš hnevať nebudete. V opačnom prípade vás to samo-lietanie príliš nepoteší. Drak si krúži nad určitou časťou územia a náš Dovahkiin sa tak zmôže akurát na označenie cieľa a občasné vyčarovanie kúzla. Medzi nami, i v tej predchádzajúcej vete to znie lepšie, než to v skutočnosti je. Sklamanie? Ako už bolo povedané, záleží od vašich očakávaní.

Dragonborn je však napriek všetkému výborné rozšírenie. Ostatne, všetko čo sa na ňom dá kritizovať, sa už dalo kritizovať na pôvodnej hre. Podstatné je ako sa hrá – ako ho hráte vy. Ako sa dokážete položiť do sveta, ktorý vám tvorcovia z Bethesdy ponúkajú. Dĺžka hry záleží len od vášho herného štýlu – áno, hlavná príbehová linka je krátka, ale ten zvyšok už je len na vás. Verte mi, pokojne to môže byť cez 20 hodín herného času. A nemusí. Je čo skúmať a je sa kde baviť. Dokonca sa opäť podarilo do hry dostať aj nejakú tu zaujímavú postavu. Neloth, pamätáte si na Nelotha? O reminiscencii na Bloodmoon ani nehovoriac.

Mimochodom, spomínal som už, že Bethesda vsadila na nostalgiu? Veru, nie len budovy a kultúra dunmerov vám budú vracať spomienky. Morag Tong, ikonické zbroje Redoranov, či hubové stavby rodu Telvanni. A tá hudba, čo dokáže pár tónov, známych melódií, ktoré ste už dávno nepočuli a máte ich spojené s určitým prostredím... Dragonborn sa podaril. Okrem toho, už nie je nedostupný pre nás smrteľníkov na Steame, ako to bolo doteraz. Spolu s ostatnými sa dá už kúpiť i z našich zemepisných šíriek.