Shadows of the Damned

Shadows of the Damned, ako sa novinka uvedenej trojice uznávaných developerov volá, do bodky spĺňa to, čo bolo povedané v poslednej vete – zahŕňa v sebe totižto nie len tradičný súbojový systém posledného Resident Evilu, ale nechýba jej ani patrične šialený príbeh ala Killer 7 či osobitná hudba z produkcie Yamaoky, neraz využívajúca presne tie isté zvukové sample, aké boli použité pri komponovaní sundtracku k sérii SH. Výsledný produkt, opäť majúci podobu hororu, ale akosi postráda vlastnú identitu. Jednotlivé prvky síce navzájom relatívne dobre fungujú, avšak pocit z hrateľnosti je až nepríjemné chladný a sterilný. Čo je dôvodom tejto prekvapivej bezpohlavnosti titulu? Prečo je atmosféra aj napriek niektorým brilantným herným ideám tak trestuhodne riedka? V čom spočíva rozporuplnosť výsledného dojmu, ktorý vo mne Shadows of the Damned zanechal? Nuž, odpoveď hľadajte na nasledujúcich riadkoch.

Grindhouse, brak, béčkovosť, paródia – štyri slová, ktoré do bodky vystihujú príbehovú omáčku titulu, síce môžu evokovať istú mieru odporu a nezáživnosti, avšak v tých správnych rukách dokážu aj s tuctovej story vykúzliť nadmieru chutný dejový vývar. A to je v istých okamihoch aj prípadom Shadows of the Damned – Suda 51 nám totižto servíruje príbeh tak šablónovitý, až to môže prehnane inteligentných jedincov bolieť. Garcia Hotspur, španielsky zabijak pekelných „pendejos“ so zmyslom pre úderné hláškovanie, jedného pekného (čo to trepem – temného) dňa príde za dramatických okolnosti o svoju milovanú Paulu. Tú si totižto vezme do samotných pekiel pán podsvetia Fleming a tak sa hlavný hrdina v doprovode ukecanej ohnivej lebky Johnsona vydáva na strastiplnú púť naprieč svetom démonov, aby svoj objekt lásky nie lenže zachránil, ale aby v tom pekelnom systéme konečne nastolil poriadok tak, ako sa na demon-huntera patrí. Dôvod prečo táto inak tuctová a stereotypná dejová zápletka funguje, spočíva práve v brilantných nápadoch, ktorými príbeh Suda 51 okorenil. Nechcem teraz zachádzať do detailov lebo by som vám skazil mnoho vtipných prekvapení, iba poviem, že dvojica protagonistov (Garcia a Johnson) nemá problém komentovať dianie tým najhrubozrnnejším spôsobom a nerobí jej problém ani vykrádať hromadu filmovej tvorby, takže pokiaľ máte napozeraný dostatok filmov, mnoho hlášok vám bude ihneď povedomých. Humorné dialógy sú preto jedným z hlavných lákadiel dejovej omáčky a veľmi pekne tak odlišujú Shadows of the Damned od stáda podobných titulov.

Svieži (i keď nevyvážený a nanajvýš striedmy) prísun nápadov a originálnych prvkov ale neustáva ani v rámci dizajnu herného sveta ako takého. William, lietajúci, jednooký kríženec ryby a netopiera sa pri prvom pohľade na vás za každým poondí a vytvorí tak nový save-point, zámky na dverách s tváričkami detí si pre zmenu od vás vyžiadajú chutný pokrm v podobe jahôd či mozgov a keď poviem, že v rámci vášho putovania podsvetím narazíte na bossa, ktorého slovný repertoár končí u slovného spojenia fuck you, asi mi dáte za pravdu, že obdobne netradičné propriety ste v hernom titule už pekných pár rokov nevideli. Zdanlivo originálnym sa taktiež môže javiť aj samotný gameplay – Shadows of the Damned je vo svojej podstate klasickou 3rd person akciou s ovládacou schémou veľmi podobnou tomu, čo poznáme z Resident Evil 4. V čom sa ale titul odlišuje od svojej konkurencie, je prvok temna. V pravidelných intervaloch sa totižto svet zahalí do depresívnych, tmavých farieb, ktoré nielenže robia z protivníkov nesmrteľné bytosti, ale po čase vám dokonca uberajú aj zdravie. Jediným riešením z tejto šlamastiky je rýchle vyhľadanie neraz dômyselne ukrytej kozej hlavy, ktorej zapálením zbavíte danú lokalitu svojho temného hávu. Tento bezosporu zaujímavý mechanizmus, neskôr rozšírený o nutnosť zabitia zdroja temna (majúceho podobu ruky), sa ale po čase začne nepríjemne opakovať a najmä v druhej polovici hry prevezme úlohu frustrujúcej zbytočnosti, ktorá vás bude umelo zdržiavať len preto, lebo autorom došli už ďalšie nápady a tak boli pre potreby natiahnutia hernej doby nútení jeden a ten istý recyklovať aj za cenu jeho repetitívnosti. V obdobnom duchu možno zhodnotiť aj relatívne nenápaditý dizajn lokácií – titul je síce rozdelený do piatich kapitol, avšak až na drobné deviácie (napr. 2D levely či tower-defense bránenie jedného spotu pre nájazdmi protivníkov) v ňom nenarazíte na vyslovene žiadne miesto, ktoré by vás uchvátilo či už spracovaním, alebo architektúrou.

Ako som už spomínal, koncepčne je Shadows of the Damned 3rd person akciou na štýl Resident Evilu. K dispozícii máte po celú dobu kampane iba trojicu zbraní (no, v skutočnosti je to vždy lebka Johnson, akurát že pretransformovaná do pištolky či brokovnice), tie sa vám ale postupne vylepšujú, a to či už automaticky po každom zabitom bossovi, alebo manuálne, a to prostredníctvom vzácnych červených kryštálov. Okrem nich potom samozrejme nachádzate aj kryštály biele, ktoré vám poslúžia ako hlavné platidlo u tu a tam sa objavujúceho Christophera, kríženca ľudí a démonov, ktorý vám za rozličný obnos predá či už muníciu alebo alkohol, v hre slúžiaci ako lekárničky. Teda, zjavná analógia s potulným obchodníkom, videným u Residenta 4. Čo sa použiteľnosti zbraní samotných týka, k dispozícii máte v podstate všetko potrebné čo si vaša púť naprieč peklom vyžiada a rozhodne vám ani ďalšie kúsky chýbať nebudú. Čo vám ale naopak chýbať bude, je precízne mierenie. To je v titule totižto vyriešené nadmieru podivným spôsobom a pokiaľ nebudete na protivníka mieriť so 100 percentnou presnosťou, ľahko sa vám môže stať, že rana z brokovnice ho kľudne minie aj napriek tomu, že bude stáť priamo pred vami. Okrem divného mierenia vás potom isto iste prekvapí aj nemotornosť hlavného hrdinu a s tým súvisiaca ťažkopádnosť samotného ovládania, ktoré vám spôsobí možno viac problémov, než horda protivníkov ktorej čelíte. Vo veci ich variability ale taktiež ostávam v rovine mierneho sklamania – po parádnych dizajnoch z Residentov a Silent Hillov (manequin, patient demon, veltiel, tyrant, licker atď. atď.) nám Shadows of the Damned ponúka len nanajvýš generický repertoár humanoidných mutantov, ktorí nemajú ani náznak nápaditosti a originality, aký by sme od tria Mikami-Suda-Yamaoka očakávali. Z toho dôvodu preto musím zákonite pochváliť aspoň pestrú škálu bossov, na ktorých narážate prakticky každý druhý chapter a mnohí z nich vás potrápia viac, než záverečný „slaboch“.

Po stránke technického spracovania odvádza Unreal Engine svoje štandardné remeslo, avšak výsledný dojem postráda akúkoľvek osobitnú atmosféru či feeling, ktorým by si získal vaše sympatie. Všetko je totižto také obyčajné a nenápadité – dizajnéri sa síce snažia osviežiť lokácie všakovakými morbídnymi nechutnosťami, avšak ako celok vo vás grafické prevedenie herného sveta nezanechá žiadne významnejšie emócie či spomienky. Veľkú úlohu v tejto podivnej bezpohlavnosti vizuálu určite zohráva aj osobitná štylizácia titulu do akéhosi punk-rockového hororu, ktorý ale v tejto kombinácii nefunguje tak, ako by podľa pôvodných zámerov mal. Pochváliť ale naopak musím fantastickú hudbu od audio-mága Akiry Yamaoky, ktorá ťaží z premárneného potenciálu atmosféry doslovné maximum a aj napriek očividnej podobnosti s hudobnými motívmi Silent Hillu je dostatočne osobitnou k tomu, aby ste si ju z chuti popočúvali aj ako samostatnú nahrávku.

Neberte ma zle – Shadows of the Damnej je kvalitným kusom herného hororu, ktorý vás istotne zabaví viac, než ktorákoľvek súčasná žánrová konkurencia. Problém titulu ale spočíva v jeho nesúrodej štruktúre – desiatky nápadov od troch odlišných autorov zákonite nemôžu nájsť súlad a tak vám vcelku logicky budú niektoré segmenty hry pripadať geniálne, zatiaľčo ostatné naopak zbytočné, či trápne. A len tak zo subjektívneho hľadiska, od troch velikánov japonskej produkcie som predsa len čakal viac, než len mierne odlišnú alternatívu toho, čo som už mal možnosť v minulosti okúsiť. Ten obrovský potenciál tam skrátka bol a je naozaj na škodu, že ani z polovice nebol naplnený. Tak snáď nabudúce.