Red Faction: Armageddon

Z toho dôvodu sa mi preto nemôžete čudovať, že s obdobne deformovaným úsudkom pristupujem aj k sérii Red Faction, ktorá mi v týchto dňoch ponúkla už v poradí svoju štvrtú verziu. RF: Armageddon, najnovší prírastok do rodiny hier s obzvlášť premakanou deštrukciou, preto nebudem hodnotiť objektívne. No, v podstate, recenzia je sama o sebe subjektívnym formátom, takže pokiaľ sa vám budú niektoré superlatívy (ak sa náhodou také objavia) javiť ako prehnané, netrápte sa tým. To sa len ja snažím naplno vystihnúť tu bravúrnu demoláciu prvkov herného sveta, ktoré bez diskusií patria k tomu úplne naj, čo si v rámci vašej výpravy naprieč podzemím Marsu léta páňe 2170 užijete...

Príbeh, herná zložka kvôli ktorej sa údajne autori rozhodli RF: Armageddon viesť v lineárnejšom duchu, ale zlyháva na plnej čiare. Postavy sú šablónovité až hrôza, dialógy plné klišé a otrepaných fráz a keď sa k tomu navyše pridá aj smiešny antagonista, dejovú líniu prestanete sledovať už po skončení prvého levelu. A ja vám to aj rozhodne odporúčam, pretože v opačnom prípade nájdete v príbehu toľko logických dier, že aj diera v našom rozpočte je len takým nepatrným pórom medzi zrnkami piesku. Darius Mason, pra-potomok hlavného hrdinu z Guerilly a súčasne aj váš hrateľný charakter, sa totižto hneď v prvých leveloch ukáže byť ako nadmieru hlúpym, ba priam dementným človekom, ktorý si nevie dať dve a dve dokopy, pričom s odohranými hodinami sa to jeho kŕčovité a neprirodzené konanie ešte väčšmi zvýrazní. V rovnakom duchu možno zhodnotiť aj vašu nemesis, vodcu šialených okultistov Adama Halea, ktorý nielenže nevzbudzuje žiaden rešpekt, ale navyše je aj svojou vizážou nechcene komickou figúrou. Neviem koho napadlo dať do pozície hlavného záporáka vychrtého, potetovaného, charizmu postrádajúceho nímanda, ale rozhodne by si za to dotyčná osoba zaslúžila padáka. Veď predsa, sme na Marse a to chce predsa len odlišnejší a originálnejší prístup k dizajnu protivníkov, no nie?

Dej je teda prepadák, o tom niet pochýb a v podstate si viem aj v tomto momente predstaviť hneď niekoľko možných variant, ako z počiatočných príbehových peripetií vyťažiť nepomerne zaujímavejšiu story. Máme tu tunely, máme tu izolované usadlosti, máme tu bandu nehumanoidných príšer – prečo sa do toho musia násilne „srať“ okultisti a podobný bordel? Pozrite sa ako z rovnakej premisy krásne vyťažilo Metro 2033 (aj keď, to bolo inšpirované knihou). Armageddon mohol s kľudom Angličana použiť aspekt prežitia na cudzej planéte ako základný nosný pilier deja a okolo toho vybudovať tak dusivú atmosféru, že by sa aj spomínaná ruská FPSka mohla od neho čo-to priučiť. Chcelo to len menej toho kopírovania a viacej sedliackeho rozumu, čo ale zrejme autorom akosi chýbalo.

Ako som už spomínal v úvode rozboru príbehu, Armageddon je narozdieľ od svojho sand-boxového predchodcu, v drvivej väčšine lineárnou 3rd person akciou. Pre mnohých to je istotne sklamanie, avšak sám za seba môžem povedať, že repetitívny obsah Guerilly ma rozhodne bavil menej než lineárna stavba jeho nasledovníka. Samozrejme, ani tá sa však nevyhla mnohým problémom či už so spádom alebo nepríjemným stereotypom, v najväčšej miere postihujúcimi prvé cca dve hodiny kampane, kedy sa po vašom pochybení vraciate späť do domovského sídla Bastion. Táto vaša púť totižto trvá až neprimerane dlho a keďže v tejto časti hry ešte nemáte k dispozícií tie najničivejšie hračky, ste chtiac nechtiac odkázaní len na zmes menej účinných a zákonite aj menej zábavných zbraní. Prostredia sú okrem toho stereotypné, miera deštrukcie obmedzená a keď si k tomu pridáte aj niektoré umelo naťahované sekcie, bude vám pripadať cesta „domov“ ako cesta okolo sveta. Naozaj som sa v úvode hry dosť nudil a ak by v takomto trende Red Faction pokračoval ešte nejakých tých pár ďalších levelov, zrejme by som ho ani nedohral.

Našťastie, príchodom do Bastionu sa veci rapídne obracajú v prospech hrateľnosti a vy sa tak zrazu neviete od hry odtrhnúť. Do rúk sa vám dostávajú vynikajúce výbušné nástroje, otvorenejší dizajn levelov ponúka mnoho priestoru pre deštrukciu rozmanitých stavieb, na scéne sa objavujú aj noví, vynaliezaví nepriatelia a hra tak behom niekoľkých okamihov chytá doslova druhý dych. Osviežujúco taktiež zapôsobia aj rozmanité vsuvky za „volantom“ všakovakých robotov či výlety na povrch planéty, takže pokiaľ si pretrpíte tých pár úvodných misií, dočkáte sa naozaj výbornej zábavy. Tá -vcelku neprekvapivo- vo veľkej miere ťaží z hlavného highlightu titulu, ktorým je famózna deštrukcia herného sveta. Síce si ani tentokrát nemôžete (po vzore prvého dielu) do podzemných geologických štruktúr vyvŕtať vlastne chodby, ale všetky budovy, stavby a iné štruktúry sú bez akýchkoľvek problémov zdemolovateľné. A ako zdemolovateľné! Či už z konštrukčného hľadiska, alebo z hľadiska fyzikálno-mechanicko-statického sa jednotlivé baráky pod náporom explózií rúcajú ako ich skutočné podobizne a neraz budete zo zatajeným dychom sledovať postupný kolaps budovy, vysokej aj niekoľko poschodí. Nemá zmysel preto chodiť okolo horúcej kaše – extenzívny deštrukčný model nového Red Factionu je bez diskusií tým najväčším lákadlom hry a keď už pre nič iné, tak minimálne pre možnosť slobodne demolovať čo vám príde do cesty sa túto gamesu oplatí vyskúšať.

Leví podiel na zábavnosti všetkej tej deštrukcie má isto iste aj patrične bohatý zbrojný arzenál. Síce sa v ňom nájdu aj zbytočné kúsky (napr. plazmový granátomet ktorý likviduje len živé tkanivo – načo, keď my chceme to živé tkanivo pochovať pod stavbou ktorú okupovalo?), ale zbytok tieto drobné excesy v plnej miere vynahradzuje. Plazmové pušky, raketomety, granátomety, generátory čiernych dier... to všetko tu je len a len pre vaše potešenie a verte mi, že každý nový prírastok do arzenálu si budete chcieť ihneď z chuti otestovať. V súvislosti s výbavou nesmiem ale zabudnúť na vec zvanú nano forge. Je to akýsi variant Pip Boya z Falloutou, ibaže v tejto hre plní odlišnú funkciu – dokáže totižto (okrem iného) rekonštruovať všetko to, čo bolo vami alebo niekým iným zdevastované. Neoceniteľný pomocník, ktorý vám v súbojoch s presilou protivníkov neraz zachráni život. Apropo, protivníci. Tí sú tvorení zmesou humanoidných i nehumanoidných tvorov, pričom ale práve tí nehumanoidi vám budú robiť zrejme najväčšie problémy. Útočia v húfoch, sú extrémne pohybliví a pokiaľ dostatočne rýchlo nezlikvidujete ich liahne, ľahko sa môže stať, že budete ich počtami doslova prevalcovaní. Našťastie, značnú presilu opozície hra kompenzuje relatívne pestrými upgradami vašej postavy (kapacita zásobníkov, rozsah vami spôsobených explózií a pod.), ktoré slúžia v rámci titulu ako akýsi RPG prvok a niektoré z nich dokážu byť v boji veľmi nápomocné. V súvislosti so samotnými hernými mechanizmami mám preto len jednu vážnejšiu výtku – AI alienov je značne problematická a aj vďaka členitosti podzemných priestorov sa mi až nezdravo často stávalo, že sa obzvlášť nešikovní mutanti zasekli o nejaký stalaktit, vďaka čomu sa nespustil nejaký dôležitý skript, znamenajúci pre môj postup hrou automatickú červenú.

Ak sa máme baviť v rovine technického spracovania, je jasné, že väčšinu výkonu našich konzol zhltla ona spomínaná deštrukcia, čo je konieckoncov na hre aj v istých aspektoch vidieť. Slabšie textúry, menšia detailnosť prostredí či skúpejšie počty polygónov na niektorých objektoch sú ale kompenzované relatívne stabilným frameratom, ktorý znateľne klesá len naozaj v extrémnych prípadoch. Audio stránke ale naopak, nemožno vytknúť prakticky nič, takže s kvalitnou zvukovou aparatúrou (napr. Bang nad Olufsen :) pocítia toto deštrukčné besnenie aj vaši susedia. Nadšení ale z toho rozhodne nebudú.

Red Faction: Armageddon je kvalitnou 3rd person akciou, o tom niet pochýb. Nemá však žiadne eso v rukáve, z ktorého by sme si sadli na zadok. Deštrukčný model, nech je akokoľvek fantastický, nám už priniesol jej predchodca, lineárny dizajn levelov pre zmenu miliarda ďalších podobných žánroviek. Hre skrátka chýba akási vlastná duša, akýsi osobitný prvok, ktorý by vás prinútil sa k nej po čase vrátiť a dať si ju znova. Jasné, prvé kolo s kampaňou vás istotne zabaví, avšak po jeho skončení titul nenávratne vyšumí z hlavy. Ako výdatná a patrične explozívna jednohubka ale svoje kvality rozhodne má.