Call of Juarez: The Cartel

Fantastická "wild west" atmosféra je po drvivú väčšinu singleplayerovej kampane kdesi na dovolenke v Mexiku a jej stopy objavíte až v momente, kedy sa do onoho Mexika pozriete. Po zbytok hry ale budete čeliť len klasickej a už milión krát videnej generickej FPS hmote, ktorá sa síce snaží svoj obsah tu a tam obohatiť o nejaký ten originálnejší prvok, ale ktorá v konečnom závere nedokáže zaujať ani z polovice tak, ako to s úspechom robili predchodcovia. Call of Juarez: The Cartel skrátka zlyháva v každom ohľade a pokiaľ si myslíte, že iba zveličujem, snáď vás nasledujúce riadky presvedčia o tom, do akej miery dokáže byť aj relatívne zaujímavá látka vplyvom diletantizmu znetvorená do ťažko stráviteľnej podoby.

A začnem hneď tým, čo drží všetku tú akciu pohromade, teda príbehom. Cartel sa narozdiel od oboch predchodcov odohráva v súčasnosti a teda hneď z fleku môžete zabudnúť na všetky tie prvky, ktoré robili z minulých dielov tak sakramentsky zaujímavé westernovky. Píše sa rok 2011 a po bombovom útoku na sídlo DEA v Los Angeles je vrchnými veliteľmi poskladaný tím ochrancov zákona, ktorý má za úlohu iba jediné - zastaviť nebezpečný drogový kartel a s ním aj jeho vodcu, Juana Mendozu, teda potomka antagonistu predchádzajúcich dielov, Juana "Juareza" Mendozu. Po stopách tohto nebezpečného banditu sa ale nevydávajú žiadni medailami ovenčení národní hrdinovia - ostrieľaný policajný veterán Ben McCall (potomok protagonistu z minulosti, Raya McCalla), FBI agentka Kimberly Evans a DEA agent Eddie Guerra totižto predstavujú klasické trio "špinavých polišov", ktorí sa neboja ohroziť misiu len preto, aby si riešili svoju vlastnú agendu. Z hľadiska hlavnej príbehovej línie je preto určite neprekvapivým fakt, že hra za každého z nich bude mať mierne odlišnú dejovú omáčku "okolo", takže pokiaľ titulu (za naozaj záhadných okolností) prepadnete, určite vám doporučujem si hrou prejsť ešte raz, tentokrát ale za inú postavu.

Premisa príbehu je teda istotne zaujímavá a v rukách schopného scenáristu by sa z nej dalo vyformovať naozaj napínavé a strhujúce dielo. To by však ale Techland musel aj nejakého toho scenáristu najprv mať! Trojica hlavných protagonistov, na bedrách ktorých leží všetko to objasňovanie príbehu, je preto zákonite "obdarená" tak neskutočne stupídnymi dialógmi a hláškami, až z toho bolia uši. Konieckoncov, stačí načúvať one-linerom počas prestreliek a ihneď pochopíte, že niekto tu na niečo také ako prirodzenú komunikáciu medzi hrdinami akosi zabudol a dorobil to tak povediac až v hodine 12. Výsledkom tohto lajdáctva (alebo nedostatku peňazí?) je potom hrubozrnná mluva medzi charaktermi, ktorá sa kŕčovito snaží byť prehnane drsnou a vulgárnou (nie je nič výnimočné, keď vaša postava zareaguje na kolegyňu vetou "shut up, bitch!"), čo v kontraste s realisticky ladenou story nepôsobí ani vierohodne, ani komicky. Osobne si myslím, že aj samotný príbeh sa v závere berie až príliš vážne než by mal a určite by mu prospelo trošku toho zdravého nadhľadu. Každopádne, dejová zložka titulu nie je samoúčelná a tak ju v pohode môžem označiť za stráviteľnú. Len od nej skrátka nečakajte bohvieaké zázraky.

Tých sa ale žiaľ nedočkáte ani v rámci gameplayu samotného. Ako FPS je totižto nový Call of Juarez nepríjemne stereotypným a repetitívnym dielom, ktoré aj práve vďaka solídne dlhej kampani naráža na jeden dosť závažný nedostatok. Tým nedostatkom je všade prítomná a očividná recyklácia in-game obsahu, ktorý síce na prvý či druhý raz zabaví, ale keď na neho "narazíte" už po 12 krát, rozhodne vám ako zábavný už nepríde. Mám na mysli predovšetkým otravné šoférovanie sem a tam (veď to nie je racingovka, tak načo ho tam je tak veľa?) či slow-mov vnikanie do miestností, kompletne prevzaté z posledných Call of Duty. Ibaže tam ste ho počas hry zažili 2x za celú kampaň a nie 2-4x v rámci každej misie. Ďalším, pre tento žáner príznačným nedostatkom, je samozrejme AI. Tá je viac menej v Carteli absentujúca a jediné, čo vaši súperi (či kolegovia) na bojisku predvedú, je zbesilé pobehovanie popred vašu hlaveň tak, aby ste náhodou nemuseli presne mieriť ale aby vám stačilo len stláčať príslušný čudlík a kosiť hlava nehlava. Naozaj duchaplná zábava, ktorá vás po cca hodinke doslova privedie do komatického stavu...

No dobre, aby ste ma neobvinili z prílišnej predpojatosti či nebodaj vyberavosti - z času na čas je takáto mindless "turkey shoot" akcia výborným spestrením herného jedálnička a pokiaľ autori k tomuto účelu poskytnú dostatok zbraní a výborný pocit zo streľby, nemám s takouto hrou absolútne žiaden problém - viď moje kladné zhodnotenie Bulletstormu. Techland dvojicu uvedených požiadaviek ale spĺňa len z polovice. Zbraní je relatívne veľké množstvo plus ďalšie si odomykáte zbieraním agendy, avšak pocit zo samotnej streľby je pri najlepšom sterilný. Skrátka, chýba mi tu patričná audio-vizuálna odozva sprostredkujúca pocit, že v rukách držím poriadny kus železa, ktorý dokáže v radoch protivníkov narobiť hrozivú paseku. Pred chvíľkou spomínaná agenda tak pôsobí ako jeden z mála svetlých bodov inak šedivo podpriemernej hrateľnosti a rozhodne vnáša do lineárnej náplne titulu aspoň aký taký pocit variability. Škoda len, že ani tento nápad autori nedotiahli do konca - agendu totižto nemôžete "preberať" pod dohľadom kolegov a keďže pozícia týchto predmetov je za každým rovnaká, už po prvom prejdení hry budete vedieť, kde a kedy presne zamedziť kooperantom v prístupe k týmto "citlivým" materiálom.

Apropo, co-op. Ak mám v momente určiť jeden zásadný argument, prečo do nového dielu Call of Juarez ísť, určite by to bola kooperatívna hra. Ani nie preto, že v niektorých leveloch začínajú jednotlivé postavy na odlišných miestach, ale hlavne preto, že je to aj napriek spomínaným nedostatkom stále dobrá zábava. Titul obsahuje taktiež aj zložku "multiplayer", ktorá síce ponúka náhodným záujemcom či pozorovateľom jeden-dva módy z kategórie tých originálnejších, avšak pre nedostatok hráčov sa vám ľahko stane, že na match budete čakať aj hodinku bez toho, aby sa do vášho tímu pripojil čo i len jeden človek. Holt, v ére Black Opsov, Battlefieldov či Halo Reachov je naozaj zbytočné tlačiť mulťák do priemerností len preto, lebo tam chceme mať "všetko". Výsledkom takejto zbytočne premrhanej práce je potom nie len väčšia porcia bugov (keďže čas potrebný na ich odstránenie bol venovaný práve vývoju MP), ale taktiež aj mizerná podpora zo strany komunity, ktorá predsa kvôli nejakému nerovnému chodníku nebude opúšťať krásne vyasfaltovanú cestu.

Chrome Engine 5, teda motor poháňajúci Cartel, je možno na papieri schopným kusom programového kódu, avšak v praxi sú jeho výsledky doslova žalostnými. Hranaté a na detail chudobné prostredia, šialene vybičovaný bloom, gloom a blur, low-poly modely postáv a vozidiel, prakticky neexistujúca fyzika; smiešna a pravidelne vypadávajúca mimika... mám vôbec pokračovať ďalej? Hra je proste hnusná a nech si každý hovorí čo chce, ale v dnešnej ére, kedy aj budgetovka Sniper: Ghost Warrior dokáže vyzerať keď už nie nádherne, tak aspoň pekne, je otrasný vizuál nového Call of Juarezu doslova škandalóznym. Rovnako kriticky môžem zhodnotiť aj audio stránku, ktorá až na pár hudobných motívov zlyháva rovnako ako vizuál a niektoré dialógy medzi postavami vyznejú tak pekelne, že sa neubránite a repráky pre istotu stíšite. Ak vás k niečomu takému donúti samotná hra, asi s ňou niečo nebude v poriadku, však?

Baviť sa o pokračovaní série Call of Juarez v rovine priemeru by bolo voči ostatným, kvalitatívne priemerným titulom naozaj nefér. Vďaka stereotypnému a zúfalo generickému gameplayu som totižto mal problém sa k hre vôbec vrátiť a za každým som hľadal nejakú zámienku k tomu, prečo sa do Cartelu už radšej nepúšťať ale namiesto toho si pustiť to alebo hento. Hell, dokonca aj Dukeho som nemal problém zdolať aj napriek tomu, ako nevýslovne mi ležal v žalúdku. Ak ma teda hra sama svojim obsahom nemotivuje k tomu sa k nej vrátiť, má zmysel ju vôbec niekomu odporúčať? Jednoduchá odpoveď - nemá. Ten jediný svetlý prvok v podobe coopu nájdete v nespočetnom množstve iných, nepomerne lepších titulov.