Dungeon Siege III

Pre mňa osobne je z uvedenej trojice úplným top jednoznačne séria Titan Quest (myslím vrátane datadiskov), avšak ani posledný menovaný nebol svojho času na zahodenie. Ten sa v týchto dňoch dočkal svojho v poradí už tretieho pokračovania, na ktorého vývoji sa síce nepodieľal priamo otec značky, Chris Taylor (mimochodom, autor fantastických RTS Total Annihilation a Supreme Commander), avšak svojim poradenstvom v nezanedbateľnej miere prispel k tomu, že ani tretí Dungeon Siege sa nevymyká zo zabehnutých princípov a servíruje nám v podstate tú istú odľahčenú formu RPG, na akú sme si zvykli u jeho obidvoch predchodcov.

Snaha ostať verný tradičným prvkom v sérii je bádateľná aj na samotnom príbehu. Ten je v prípade aktuálneho pokračovania opäť zasadený do Kráľovstva Ehb, teda dejiska oboch minulých Dungeon Siegov. V čase sa však posúvame o nejakých tých 150 rokov dopredu, kedy je 10. légia, spolok zodpovedný za bezpečnosť a blaho v krajine, prakticky vykántrená a mnohými považovaná za už neexistujúcu. Jayne Kassynder, sebavedomá vodkyňa odporu, totižto pomocou klamstiev a brainwashingu presvedčila východnú časti krajiny o vine 10. légie vo vecí úmrtia kráľa a tak si na svoju stranu získala nemalú podporu v radoch bežných občanov. V rámci kľúčovej bitky u lesa Rukkenvahl boli preto zástupcovia légie nemilosrdne pozabíjaní a Jayne sa tak zdanlivo otvorila cesta k mladej kráľovnej a zbytku jej armády, ukrývajúcej sa kdesi horách. Našťastie, rozprášené zbytky kedysi uznávaného spoločenstva ešte nepovedali svoje posledné slovo a tak do hry vstupujete vy, aby ste ako jeden zo štyroch hrdinov zabránili Jayne nielen v zabití kráľovny, ale aj v podmanení si celej celučičkej krajiny.

Štyri hrateľné charaktery, to síce neznie bohvieako objemne, avšak je treba zobrať do úvahy fakt, že každý z nich uprednostňuje iný štýl boja a rozhodne si z dostupných profesií vyberie naozaj každý. Aspoň teda, navonok to tak vyzerá. Osobne som ako milovník mágie ihneď zvolil šedivého „báťu“ Reinharta Manxa, profesora v oblasti nadprirodzených schopností, ale z dôvodu objektivity recenzie som súčasne rozohral hru aj za Katarinu, milovníčku rozmanitých strelných zbraní ako na diaľku, tak i na blízko. Po adekvátnom testovaní zvolených hrdinov musím ale konštatovať, že obaja v podstate poskytujú rovnaký herný zážitok a hrá sa za nich takmer navlas rovnako. Dôvodom tejto vskutku prekvapivej nediverzity charakterov je dvojica bojových póz, z ktorých prechádzajú do útoku. Každý bojovník ma totižto k dispozícií ako slabšie útoky na diaľku, tak i silnejšie na blízko, pričom samozrejme platí, že tie prvé zasiahnu väčší počet protivníkov, zatiaľ čo tie druhé sa naopak zamerajú na protivníka jedného. Obaja zvolení hrdinovia mali navyše k dispozícií aj schopnosť povolať si do boja peta (Reinhart si ku príkladu dokáže vytvoriť svoje druhé ja, Katarina pre zmenu povolá bojového šakala), takže v prípade ťažkých súbojov ho nebolo problém použiť ako tanka, zatiaľčo ste vy pekne z bezpečia útočili kúzlami, resp. skillmi na diaľku.

Čo sa týka v poslednej vete načatých schopností, mnohých istotne zarazí ich vskutku trestuhodne malý počet. 6 prevažne ofenzívnych skillov plus 3 defenzívne (z toho jeden pre healing, druhý pre štíty a tretí, na ktorého zmysel si nespomínam keďže som ho v boji ani raz nepoužil), to je aj na žáner akčných RPG naozaj málo a rozhodne by som sa nepohneval, ak by sme ich mali k dispozícií raz toľko. Za počtom skillov taktiež pokrivkáva aj ich variabilita, ktorá do žánra neprináša absolútne nič nové a v podstate len recykluje všetky dobré nápady, ktoré sa v tomto type hier objavili. Aspoň že je systém levelovania postavy ako tak prepracovaný a okrem odomykania nových skillov vám umožní si ich aj v dvoch rovinách a v obmedzenom množstve vylepšiť, takže neraz budete dumať nad tým, či zvýšiť dajme tomu magickej bombe dmg, alebo pridať jej efekt spomalenia. Ďalším aspektom levelingu postavy sú dnes už tradičné talenty, pridávajúce rozličné pasívne vylepšenia ako napríklad náhodný stun (omráčenie) či vylepšený critical hit, aj keď v prípade Dungeon Siegu 3 tieto drobné updaty počas bojov veľmi nepocítite. No a aby bol popis základných schopností vašich hrdinov kompletný, nesmiem zabudnúť ani na tzv. focus body, ktoré vo forme ružových orbov umožňujú nielen vyvolávanie defenzívnych skillov, ale aj vylepšených ofenzívnych. A verte mi, že rozdiel medzi štandardným lightning strikom a jeho posilnenou verziou je naozaj markantný.

Z hľadiska samotného konceptu je titul tradičnou diablovkou až do morku kostí. Na svet sa dívate z izometrického pohľadu, po väčšinu času nie ste v tom vašom dobrodružstve sami, s postavami vediete siahodlhé dialógy a samozrejme, ako sa na RPG patrí, nechýba ani prvok primárnych či sekundárnych questov, ktoré vás udržujú v konštantnom strehu. Problém Dungeon Siegu 3 ale nastane v momente, kedy sa po cca 7 hodinovej kampani s vami hra priateľsky rozlúči záverečnými titulkami a vy len ostanete nemo čumieť, či vidíte dobre, alebo ste vážne tým dobrodružstvom prebehli tak rýchlo. Ukľudním vás – hra je naozaj tak zúfalo krátka a nepomáha tomu ani fakt, že vedľajších úloh je možno tak 10, čiže ani v tejto oblasti sa nemôžete dodatočne realizovať. Osobne som titul za spomínaný čas dokončil po skutočne dôkladnom prešmejdení všetkých možných lokácií, takže obviniť ma zo speed runu určite nemôžete. Ono, celé to singleplayerové ťaženie vyznieva ako prvý akt niečoho väčšieho, až na to ale, že to niečo väčšie akosi nepríde. Keď tak nad tým uvažujem tak jediným významnejším quest hubom bolo mesto Stonebridge, ktoré ale taktiež nemalo po cca 2 hodinách viac čo ponúknuť. Skrátka, titulu chýba poriadna porcia ďalšieho obsahu, vďaka čomu vám po jej prejdení ostane v ústach nepríjemná pachuť „nedopečenosti“ a vnútorný pocit, že vám niekto za vaše peniaze dal len polovicu toho, čo v skutočnosti mal.

Ďalším frustrujúcim nedostatkom titulu je jeho ovládacia schéma. Na platforme PC (za použitia komba klávesnica a myš) si totižto v prípade, ak budete chcieť naplno zúžitkovať všetky schopnosti a možnosti vašej postavy, v tom lepšom prípade privediete reumu, v tom horšom rovno dolámete prsty. Prepínanie medzi bojovými pózami, aktivovanie pasívnych či vylepšených schopností, blokovanie, pohyb, mierenie (hra nemá auto-aim) a navyše aj zápasenie s často krát neposlušnou kamerou, to všetko si od vás vyžiada až neprimerane zložitú prácu s klávesnicou, ktorá z titulu robí zdanlivo zložitejšiu záležitosť, než akou v skutočnosti je. Našťastie, pripojenie Xboxového gamepadu rieši väčšinu problémov s krkolomnosťou keyboardu, i tak sa ale nemôžem ubrániť dojmu, že autori ovládanie titulu vyriešili extrémne neergonomicky a nejakú hodinku vám potrvá, kým vám tento aspekt hry prejde plne do krvi.

Z hľadiska technického spracovania hra síce neláme rekordy čo do počtu polygónov či pixelov, avšak díva sa na ňu viac menej bezproblémovo (obzvlášť fajnovými sú všakovaké hrobky, kobky, jaskyne či dungeony) a vizuálna stránka tak plní svoj účel na 100 percent. Menej uspokojivé je ale audio, kde okrem nevýraznej hudby prekvapí predovšetkým rozporuplný dabing niektorých hrdinov, najmä teda Reinharta Manaxa, ktorý znie úplne v rozpore s tým, čo by mal predstavovať – teda skúseného a rozvážneho seniora. Kriticky sa taktiež musím vyjadriť aj na margo umelej inteligencie vašich spoločníkov – tí sa totižto správajú ako totálni idioti a počas väčšiny boss-fightov ich budete musieť sústavne oživovať, keďže za každým sa postavia presne tam, kde vybuchne ničivá magická bomba či kde ich zasiahne smrteľná energická strela. Navyše, majú tendenciu sa ľubovoľne zasekávať o objekty herného sveta, vďaka čomu vás neraz nechajú v štichu bez toho, aby vám o tom dali aspoň nejako okrajovo vedieť. V takýchto prípadoch potom naozaj oceníte prítomný co-op, ktorý z hry robí predsa len zábavnejší kus softvéru a nebojím sa povedať, že nebyť možnosti si prejsť kampaň až vo štvorici živých hráčov, bol by Dungeon Siege 3 absolútne zbytočným titulom na trhu.

Samozrejme, posledná veta možno vyznieva až príliš negativisticky, avšak fakt je taký, že tretí DS nemá v podstate nič, čím by mohol súčasných hráčov zaujať a nebodaj aj upútať. Gameplay síce odkazuje na tradičné prvky žánra akčných RPG a rozhodne ho nemožno označiť za vyslovene zlý, ale inak ako priemerným herným zážitkom sa čas strávený s týmto titulom nazvať nedá. Svoje pri tom zohráva aj hromada problémov technického charakteru či kratučká kampaň, po skončení ktorej hru môžete pokojne zahodiť a druhý deň si už ani len nespomeniete, o čom vlastne bola. A to –uznajte sami- je viac než jasným argumentom k tomu, aby ste sa novému Dungeon Siegu radšej vyhli a vybrali si niečo iné, niečo, čo vo vás zanechá predsa len pozitívnejšie dojmy.