F.3.A.R.

Keď v roku 2005 prvýkrát uzrela temnotu sveta hra s názvom F.E.A.R., doslova uhranula kritiku a aj hráčov hneď v niekoľkých aspektoch. Na svoju dobu dokonalému technickému spracovaniu smelo sekundoval podarený dej, plný prekvapivých zvratov a korunu tomu nasadila božská atmosféra, ako vystrihnutá z najlepších japonských hororov. Nechýbali ani dva datadisky a pred dvoma rokmi nás Monolith potešil veľmi dôstojným druhým dielom, ktorý predchodcovi nezostal nič dlžný. A tým by sme mohli históriu značky raz a navždy uzavrieť, ale nenažraný vydavateľ Warner Bros Games musel v sérií stoj, čo stoj pokračovať. Už z prvých trailerov (ktoré mimochodom pôsobili neuveriteľne brakovo) mohol človek nadobudnúť dojem, že tretí diel bude mierne odlišný od prvých dvoch. A div sa svete, on taký aj naozaj je. F.3.A.R. nadväzuje na udalosti prvých dvoch dielov a snaží sa istým spôsobom rozšíriť univerzum F.E.A.R.u a ozrejmiť niektoré nezodpovedané otázky.

Slovo „snaží“ je v tomto prípade veľmi trefné. Hlavnými postavami sú hrdina prvého dielu Pointman a jeho brat Paxton Fettel, ktorého v jednotke odpravil, aby potom v datadisku Perseus Mandate vstal z mŕtvych, kým v druhom diely bol opäť mŕtvy a tu sa vyskytuje v akejsi položivej podobe a brat ho občas vidí, inokedy zasa len počuje jeho hlas vo svojej hlave, ale keď berieme do úvahy samotný záver, ktorý nebudeme prezrádzať, nemôžeme povedať, že by bol Fettel duch. Dvojica sa vydáva na cestu za svojou matkou Almou Wade. Tá je momentálne tehotná (znásilnila hrdinu dvojky Becketta) a na svet má priviesť niečo, čo by rozhodne nemalo žiť a vy ste rozhodnutí tomu zabrániť, alebo nie? Nó... ech... ak ste toho veľa z minulých viet nepochopili, pri hraní hry to nebude oveľa lepšie. Príbeh je rozprávaný akýmsi snovým spôsobom, kedy neviete, čo je prelud a čo realita, alebo snáď za to môže recenzentova nedostatočná mozgová kapacita? Také úvahy ale presahujú rámec tohto článku, ako aj polemiky o tom, akými návykovými látkami sa autori pri písaní scenára posilnili. Celkový dojem z príbehu je teda dosť rozporuplný a ani po dohraní nebudete mať celkom jasno, o čo to tu vlastne dočerta išlo. Toto umocňujú aj ingame enginové animácie, ktoré zachytávajú dialógy medzi postavami, teda respektíve Fettelove monológy, Pointman totiž počas celej hry mlčí a obmedzuje sa len na krútenie hlavou, alebo „veľavravné“ grimasy. Aj keď sa séria vždy doteraz vyznačovala celkom silným dejom, jeho nedostatky v novom pokračovaní až tak nezamrzia, predsa len ide o FPSku a jej hlavná sila by mala ležať hlavne v celkovej atmosfére a hrateľnosti. A tu asi fanúšikovia série zažijú šok.

Nebyť názvu, zopár postáv a občasných „scary“ momentov (o ktorých ešte bude reč) ani by ste nespoznali, že ide o prírastok do značky F.E.A.R. Ak ste sa tešili hlavne na premyslenú alebo aspoň trochu taktickú akciu, tak vám hra priam vyrazí dych. Kým v minulosti šlo hlavne o boje s malými skupinkami nepriateľov s vysokou umelou inteligenciou, ktorých bolo často problém prekabátiť, tentoraz na vás autori zosielajú obrovské kvantá nepriateľov od začiatku do konca. Neprekvapilo by nás, keby sa niekde v závere objavilo počítadlo zabitých protivníkov a zastavilo by sa na štvormiestom čísle. To robí z hry úplnú arkádu v štýle Serious Sam. Samo o sebe to nie až tak zlé, akcia je i tak často zábavná, dynamická, nechýba jej potrebný švih a tempo, ale toto sme tak nejak nečakali. Či je kosenie hôrd vojakov zápor, alebo naopak klad, na to nech si zodpovie každý sám podľa vlastného vzťahu k predošlým hrám. Čo sa musí vyzdvihnúť je veľmi prepracovaný systém krytia za prekážky, ktorý kráča po stopách third person hier, ako Gears of War, či Kane and Lynch. Síce s ním už v FPS žánri koketovalo Crysis 2, vo F.3.A.R. je dotiahnutý prakticky do dokonalosti. Stlačením jednej klávesy sa skryjete za prekážku a striedavo vykukujete a likvidujete nepriateľov. Kryt môžete opustiť normálnym odstúpením sa, alebo preskokom na druhú stranu. Neodmysliteľnou súčasťou je spomaľovanie času, ktoré je veľmi efektné a hlavne efektívne, pretože hra rozhodne nie je prechádzka ružovou záhradou a už na strednej obťažnosti sa poriadne zapotíte, v niektorých pasážach môžete byť aj jemne (alebo aj silne, závisí na vašom psychickom stave) frustrovaný, za čo môže hlavne bezodný prísun nepriateľov (a to doslova, v hre sa vyskytujú pasáže, kde budú nepriatelia prichádzať prakticky donekonečna, pokiaľ nevykonáte požadovanú akciu). Zaujímavosťou je, že po dohraní každej kapitoly je tu možnosť prejsť si ju ešte raz, v koži Fettela. Táto varianta má čo to do seba, keďže Fettelove schopnosti prevteľovania sa, telekinézy, alebo vrhania akýchsi fireballov sú v hre zaujímavým oživením.

V prestávkach medzi prestrelkami môžete pozorovať, ako sa autorom nepodarilo vytvoriť atmosferické intermezzá, ktoré mali majstri z Monolithu v malíčku. Snaha priblížiť sa predchodcom je tak okatá, že pokiaľ ste hrali jeden z minulých dielov, čo i len chvíľu, budú sa vám zdať „strašidelné“ momenty akési povedomé. Až na to, že to Day 1 Studios vzali, ako povinnú jazdu a veľmi sa nezamýšľali, nad tým, čo bude ich náplňou. Keď sa pred vami prvýkrát prejde Alma a rozpadne sa na čierny popol ešte možno zbystríte, ale keď sa tak stane po dvadsiaty krát, len jej znudene zamávate a idete si za nosom ďalej. Niektoré celkom slušne našliapnuté momenty sú okamžite zabité, za všetky priblížime pasáž v obchodnom dome: prechádzate vyľudnenými skladmi, viete, že na blízku niekto je, počujete ho, ale nevidíte, všade poblikuje len mierne svetlo. A v tom ho zbadáte, zombíka, ktorý na vás krvilačne skáče, zľaknete sa, odpravíte ho a idete ďalej s očami na stopkách. O pár miestností je už zombíkov viac a viac a nakoniec sa ich po vás vrhajú celé desiatky, atmosféra je dávno fuč a vy všetko kosíte a divíte sa, čoho ste sa to ešte pred pár minútami báli.

Striktná linearita je ďalší aspekt tejto hry. Nič iné sme nečakali, ale nechápeme prečo dizajnéri museli založiť niektoré miestnosti hromadami odpadkov a starého nábytku, okolo ktorých sa nedá chodiť, a tak prechod od dverí k dverám trvá miesto piatich sekúnd často aj pol minúty. Umelo to naťahuje hernú dobu a hlavne otravuje. Celkovo dizajn prostredí nie je dvakrát nápaditý, berie si inšpirácie všade možne, napríklad druhá kapitola sa odohráva v slumoch, ktoré akoby z oka vypadli Modern Warfare 2. Hororové prostredie je doplnené o vkusné detaily, ako steny pomaľované krvou, bitúnok, kde okrem bravčového nájdeme aj ľudské mäso a kopa ďalších nechutností. F.3.A.R. je podľa očakávaní dosť brutálna hra a rozhodne nie je vhodná pre deti, pohľad na potoky krvi a kopu odtrhnutých končatín by im nemusel prospieť. Zaujímavý je efekt, keď po zásahu do živého krv vystrekne na steny a ešte chvíľu steká (nebojte sa, nie sme žiadni sadistickí maniaci, len sa s touto vychytávkou tak často nestretávame). Čo sa grafiky týka, je slabá, sotva dosahuje kvality minulého dielu. Za to príbehové animácie vyzerajú o pár tried lepšie.

Čo však tretí F.E.A.R. na celej čiare zachraňuje je možnosť kooperácie dvoch hráčov, kedy si logicky rozdelia úlohy dvoch bratov. Aj keď tým odpadá istá výzva, pretože kampaň je prakticky totožná so singleplayerom, ide o veľmi príjemný mód a zabaví viac, ako hranie o samote (a mnohokrát sa vyhnete vyššie spomenutej frustrácii). Multiplayer napriek snahe o čo najoriginálnejšie poňatie módov veľmi rýchlo omrzí.

F.3.A.R. je rozporuplná hra, jednak prináša nový štýl hrania, ale na druhej strane to nie je to, čo by sme si veľmi v sérií priali. Ak ale zabudnete na názov a necháte sa unášať svižnou hrateľnosťou (najlepšie vo dvojici), budete sa celkom slušne baviť. Pokiaľ však túžite po atmosférickej akcii s prvkami hororu, siahnite radšej znova po jednom z minulých dielov.