Xbox 360

Telltale Games nesklamalo a servíruje nám druhú epizódu svojho nového videoherného seriálu, inšpirovaného komiksovým The Walking Dead. Príbeh Leeho a ďalších preživších zombie apokalypsy je veľmi sľubne nakopnutý prvou epizódou a my sa môžeme pozrieť, či autorom neodošli dobré nápady a či úvodný diel neslúžil len na nalákanie ľudí na inak úplne nezaujímavú sériu. A to by sme im rozhodne nedarovali.

Pri zamyslení sa, prečo sú dnes kráčajúce hnijúce mŕtvoly, požierajúce všetko živé, také populárne, nám napadá zopár dôvodov. Oproti moderným metrosexuálnym a trblietajúcim sa upírom (Bram Stoker sa isto v hrobe obracia), predstavujú ich rozkladajúce sa telá skutočnú hrozbu a nevykúzlia na tvárach posmievačný úškrn (alebo rovno záchvat smiechu). Ocitnúť sa v dave zosnulých, ktorých jediným zmyslom života (?) sú vaše vnútornosti, je pre mnohých desivou nočnou morou. A keďže ľudia sa radi boja, vyhľadávanie tejto tematiky nie je ničím prekvapujúce. Pre iných je pohľad na masakrovanie hôrd zombíkov, ktoré nepredkladá žiadne morálne dilemy, dostatočným odreagovaním. Dôkazom je široká fanúšikovská základňa komiksov The Walking Dead a rovnako pomenovaného seriálu. Komiksu sa chytilo štúdio Telltale Games a rozhodlo sa preniesť toto bezpochyby zaujímavé univerzum do hernej podoby.

Ďalšia z rady všedných 3rd person cover-based akcií. Asi tak nejako môže na bežného hráča zapôsobiť najnovší projekt nemeckého štúdia Yager, taktická záležitosť Spec Ops: The Line, ktorá hneď z kraja útočí na zmysly tak klišéovitým scenárom a gameplayom, až sa človeku spočiatku nechce veriť, že niečo tak zúfalo trápne a generické sa vôbec predáva za taký peniaz. V podstate je možné povedať, že pokiaľ nie ste dostatočne trpezliví a chcete byť hrou pohltení hneď od začiatku, radšej to s novým Spec Opsom neskúšajte. Autori totižto vcelku prekvapivo odhaľujú svoje najväčšie esá len veľmi pozvoľne, pričom až niekedy v polke hry naplno oceníte, že tento ich zjavne netradičný prístup k žánru, má svoje jasné pozitíva. Problém však nastáva v momente, kedy sa do všetkých tých náznakov originality montujú dizajnérske prvky, patriace skôr do kategórie béčkového braku. Čo mám pod tým na mysli? Tak to sa už dozviete z nasledujúcich riadkov.

Mnoho ľudí prevažne mladšieho veku zvykne označovať hard-core RPGčko Dark Souls za neférovú hru. Hru, ktorá podvádza, hru, ktorá zvýhodňuje súperov na úkor samotného hráča. Je ale dôležité si najprv uvedomiť, čo to slovíčko "neférový" znamená. V posledných rokoch sa totižto stalo zaužívaným pravidlom a štandardom, že narozdiel od nepriateľov má postava hráča väčšiu výdrž, viac životov či schopnosť autohealu, vďaka čomu dokáže čeliť aj takým výzvam, u ktorých by v prípade férového vyrovnania síl nemala najmenšiu šancu.

Kto sa v detstve nikdy nehral na rytiera Jedi, pravdepodobne žiadne detstvo nemal. Samozrejme, v našich zemepisných šírkach to až tak všeobecne, ako na západe, neplatí. Je ale nesporným faktom, že filmové Hviezdne vojny uchvátili predstavivosť takmer všetkých svojich divákov. Dôkazom je aj to, že napriek uzavretiu filmovej ságy, neustále vychádzajú nové knižné a videoherné tituly s tematikou tohto sci-fi univerza. A s príchodom kinectovskej verzie sa konečne môžeme oháňať imaginárnym svetelným mečom bez toho, aby okolie dvíhalo nechápavo obočie a vyhlásilo nás za nesvojprávnych.

Futuristickým mestom sa pretekajú superšportové vozidlá, ktoré prerážajú steny, likvidujú ostatných účastníkov premávky a nekompromisne útočia aj na svojich súperov. No kde ste niečo podobné videli? Má vôbec takáto hra potenciál priniesť niečo nové a niekoho ešte zaujať, keď je konkurencia taká silná?

Je veľká škoda, že Tom Clancy sa v tých svojich politických trileroch už akosi začína strácať. Všetko je v podstate na jedno kopyto - východ konšpiruje proti západu, západ sa cíti byť ohrozený, do akcie sú nasadené super-špeciálne jednotky, zlí dostanú po hube, dobrí dostanú dávku pochvalných slov, ende-schluss...

„Trp Max. Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Max Payne.“

Ešte teraz mám v živej pamäti, ako som ani za nič na svete nevedel zdolať dvojicu bossov Agni a Rudra, až do dnešných dní mi brániacich v zdarnom dokončení super-ťažkej, ale taktiež aj super-návykovej sekačky Devil May Cry 3. Veru tak - uvedené duo zabijakov mi proste nedovolilo sa dostať ďalej a to aj napriek tomu, že som hral na tú úplne najľahšiu obtiažnosť, aká v titule bola dostupná. Nie je žiadnym tajomstvom, že séria Devil May Cry je určená ozajstným "skillerom", avšak taký tvrdý a potupný pád na hubu (a v tak skorom leveli) som naozaj nečakal.

Videli ste Aladina? Toho klasického od Disneyho, tuším z roku 1992? Ak áno tak si určite spomeniete na scénu keď Aladin prvýkrát vyvolal džina. A džin mu vysvetlil, že Aladin má tri priania, ale sú tu isté podmienky a jednou z tých podmienok bola múdra veta: „Nechci po mne, aby som oživoval mŕtvoly! Nie je to pekný pohľad.“
Nuž tí bystrejší zrejme pochopili čo som chcel naznačiť, ale pre tých menej bystrých ma náš šéfredaktor núti písať ďalej pod hrozbou nevyplatenia autorského honoráru a keďže ja za prachy spravím všetko tak pokračujme...

Osobne nemám nič proti nostalgickým vizuálom, avšak aktuálny ošiaľ okolo pixel-artu mi pomaly ale isto začína liezť na nervy. Proste, dnes to vyzerá tak, že pokiaľ chce byť indie vývojár naozaj úspešný, musí svoje dielo či chce či nechce, obdariť osem-bitovým audio-vizuálom. O korektnosti tejto domnienky vás môže presvedčiť nie len dlhoročný fenomén zvaný Minecraft (ktorý je podľa môjho skromného názoru zbytočne nafúknutý), ale aj extrémne hypovaná indie-plošinkovka FEZ, ktorá sa nedávno dočkala svojo víťazoslávneho vydania a ihneď zožala tak masívnu vlnu pozitívnej kritiky, až sa človeku nechce veriť, že tá hra môže byť naozaj tak neskutočne dobrá.

Dnešní ostreľovači to majú sakra ľahké - ich pušky dokážu trafiť čokoľvek na obrovské vzdialenosti, sú vybavené tlmičom a keď sa navyše k tomu pridá aj prítomnosť tzv. spottera, ktorý snajperovi ciele identifikuje, je riziko, žeby bol takýto strelec odhalený, naozaj minimálne. Samozrejme, stať sa ostreľovačom nie je hračka a mnoho záujemcov si vyláme zuby či už na kondičných testoch, alebo testoch presnosti streľby (nutný je vynikajúci zrak a odhad poveternostných a gravitačných vplyvov), avšak čo príde po tom, je rozhodne o dosť pohodovejším, než to, čo musia vykonávať ostatné pešie zložky armády.

Animované rozprávky sú oddávna nielen dobrou oddychovkou v tmavej a pohodlnej kinosále, ale aj na monitoroch počítačov a konzol. Ich primárny cieľ samozrejme tvorí najmladšia kategória hráčov, ale niektoré svetlé výnimky dajú zabrať aj skúsenejším, aj keď takých je ako šafranu. Vo väčšine prípadov sa hry podľa animákov zvezú na sláve daného filmu, a tak ich možno vnímať predovšetkým ako trefný marketingový ťah. Ten už ale rozhodne nemá takú silu ako kedysi, tak prečo je tu vlastne Kinect Rush, ktoré jednak prichádza pomimo letnej „animákovskej“ sezóny a jednak podáva už obohrané rozprávky?

Ha! Už viem, prečo ma ten svet Zaklínača tak fascinuje. Nedávno totižto zahájila svoje vysielanie druhá séria skvelého seriálu Game of Thrones, počas pozerania ktorej som si všimol až príliš mnoho podobných znakov s uvedeným poľským fantasy. Všadeprítomné intrigy, politikárčenie, sústavné podrazy a na chvoste toho všetkého dedinská lúza, stojaca na pokraji záujmu bohatých a mocných, tak to všetko je základným stavebným kameňom bezútešnej atmosféry oboch "značiek", vďaka čomu som konečne pochopil, prečo mi štandardne zidealizované fantasy nevonia a naopak, nedám na to "špinavé" za žiadnych okolností dopustiť.

Je to len pár dní, čo som po 3-ročných útrapách dokončil Ninja Gaiden 2 na obtiažnosť Path of Warrior. V podstate, až na pár ťažších sekvencií typu "boss v metre", "level v Moskve" či "dvojica ohnivých Armaddilov" som hrou prešiel relatívne bez zaváhania - to sa však v plnej miere dostavilo až v posledných okamihoch kampane, kedy som musel čeliť hneď 5 (!) boss-fightom za sebou, pričom záverečná trojka bitiek (jedna z nich pritom mala až 3-fázy!) bola pre mňa po dlhú dobu nesplniteľnou úlohou...

"Do pi...!" Hlasito som zvolal v okamihu, keď sa mi popod nohy znenazdajky preplazil nechutne zdeformovaný patient demon. Monštrum, ktoré mi svojim hnusným zvukom a neprirodzeným pohybom naháňa strach už z diaľky, je totižto ešte nepríjemnejším v momente, kedy padne zdanlivo mŕtve na zem. Holt, taký je už ale Silent Hill 2 - nepredvídateľný a hrozivý až do morku kostí. A pritom k vytvoreniu skutočne nepríjemných pocitov depresie a strachu nepotrebuje ani hektolitre krvi, ani excesívnu brutalitu, či ani dnes veľmi populárne "šokové" momenty. Vystačí si len s majstrovsky budovanou atmosférou a príbehom, ktorý aj dnes nemá v žánri absolútne žiadnu obdobu.