PC

Dungeon Master, Eye of the Beholder, Black Crypt, Land of Lore... to všetko sú zástupcovia dnes už prakticky mŕtveho žánra "dungeon crawlerov", ktorý najmä koncom 80 a začiatkom 90 rokov minulého storočia slávil nebývalé úspechy. Dôvod bol pritom jednoduchý - na tú dobu skvelé a po mnohých stránkach prelomové technické spracovanie ponúklo hráčom úplne iný RPG zážitok, než ten, na ktorý boli dovtedy zvyknutí, vďaka čomu sa tieto dungeony stali asi tak populárnymi, ako sú dnes 3rd person akcie či FPSky. S príchodom grafických akcelerátorov sa však zrak hráčov uprel na vizuálne bezosporu pestrejšie a dynamickejšie herné žánre, čo zákonite viedlo k postupnému úpadku slávy týchto hier, až sa na nich na prelome tisícročí takmer úplne zabudlo.

Zábava, nespútaná, násilná, dalo by sa povedať, že je takým etalónom kultúry kriplov. Skrátka bezprecedentné násilie za účelom zábavy. Ono sa vlastne niet čo diviť, že Saints Row The Third patrí k najzábavnejším hrám minulého roka. Aj keď sofistikovaným humorom nevládne, pri jej hraní máte neustále debilný úsmev na tvári. Ostatne tohto trendu sa drží i posledné DLC k tejto hre. Je to zábavná jazda, ale...

Bioware hry sú plné klišé, krásne vystavaného a pre mnohých stále prijateľného. Veď dobre spracované klišé sa dá veľmi dobre stráviť. Tak mi snáď odpustíte trochu toho klišéovitého úvodu.

Exkluzivita je v prípade videohier dvojsečná zbraň. Ak sa rozhodnete vydať vaše dielo len na jedinú platformu, dobrovoľne sa oberáte o zisk od vlastníkov iných herných zariadení. Na druhej strane, pokiaľ ste výrobcom jednej z konzol a hra je dlho očakávaný a vyhypovaný projekt, môže to posilniť predaje vašej konzoly, čo je risk, ktorý sa oplatí podstúpiť. To si pravdepodobne povedal aj Microsoft, keď vydanie Alana Waka povolil len ako Xbox 360 exkluzívny titul (s klasickým obkecom o tom, ako sa hra na malé monitory nehodí). Nuž, tento plán sa nakoniec nevydaril podľa predstáv a Alan Wake sa celkom neprávom stal predajným prepadákom.

Priznám sa, že už ani nedokážem spočítať, koľko článkov, či už recenzií alebo preview, som o titule Men of War napísal (neviem prečo, ale vždy ich vyfasujem ja). A keďže sa vo 1C Company rozhodli, že je pre nich táto séria ešte dôležitá, pred časom prišiel nový diel, o ktorom sme vás informovali v pomerne rozsiahlom článku s prvými dojmami z hry. Čo je dôležité, už žiadna druhá svetová, prišiel povolávací rozkaz do Vietnamu.

Písať recenziu na onlinovku je nadmieru ošemetná záležitosť. Hry žánra MMORPG majú totižto jedno osobitné špecifikum, vďaka ktorému je ich veľmi ťažké nejako absolútne zhodnotiť. To spomínané špecifikum má podobu sústavnej evolúcie a s tým súvisiaceho pridávania nového a nového obsahu, v dôsledku čoho je nad nimi naozaj ťažké vyrieknuť finálny verdikt.

Mám rad zimu, ale len v lete. Mám rád leto, ale len v zime. Čo to v praxi znamená? Nič prevratné, iba len, že nemusím ani ukrutné kosy, ani ukrutné pekoty, pretože zlatá stredná cesta je presne to, čo mi z hľadiska fyzickej i psychickej pohody vyhovuje zďaleka najviac. I keď... slnečné pláže s koktejlom v ruke a cigarou v hube...a s prípadne nejakou fešnou "cuban style" kráskou, sediacou mi na kline  ...ehm... no, asi mám k tomu letu predsa len o pidi-kúsok bližšie :) Možno aj práve preto som nedávno vydanej budovateľskej stratégii Tropico 4 v týchto dňoch tak neočakávane prepadol.

Ťažko uveriť, že legendárny Jurský Park, od ešte legendárnejšieho režiséra, Stevena Spielberga, tento rok slávi 18 rokov od prvého uvedenia do kín. Ostrieľaní vývojári zo štúdia Telltale Games sa preto rozhodli, že mu k tomuto významnému jubileu vytvoria hernú poctu v podobe žánru, ktorý im je odjakživa najbližší - adventúry. Silná licencia a skúsený tím implikujú jednoznačný hit, ktorý sadne každému fanúšikovi predlohy (a že ich je požehnane snáď netreba uvádzať). Alebo snáď nie?

Assassin´s Creed je po roku čakania späť. Séria, ktorá vo svojich začiatkoch predstavovala revolúciu v žánri mestských akcií, sa dnes berie ako samozrejmosť, ktorá nesmie chýbať na programe francúzskeho Ubisoftu a ktorá si získala srdcia miliónov hráčov po celom svete. Tí čakali od mája už na štvrtý diel nesúci podnázov Revelations, ktorý sľuboval rozlúsknuť záhady assassínskych predkov Desmonda Milesa. Čo všetko si pre nás napokon pripravila šestica štúdií pod taktovkou Ubisoftu Montreal?

„Dáš si ešte jedno?“ Prikývol som. Mirhtun dolial cyrodiilského červeného a ja som sledoval mihotanie ľudí na neďalekej ulici. V toto ročné obdobie je v Hammerfelle skutočne horúco. A to nie len pre elfa. Stále vidím v očiach niektorých tie nevraživé pohľady, akoby každý elf reprezentoval Thalmor. „Tak na Talosa,“ usmial som sa a zdvihol pohár. „Nuž, keď myslíš..., na Talosa,“ prikývol Mirhtun. „Kam, že sa to chystáš?“

Herné série sú postavené na pocite „povedomosti“. Spája ich spoločný herný základ, niečo, čo je pre ne definujúce. Správne pokračovanie má v sebe čosi zo svojho predchodcu, akýsi povedomý pocit, ktorý nás utvrdzuje v tom, že stále hráme svoju obľúbenú sériu i napriek tomu, že sa niektoré jej piliere zmenili. V Heroes VI sa toho zmenilo mnoho, vrátane názvu, avšak našťastie nie toľko aby to dokázalo zmeniť pocit, ktorý z hry máte.

Tesne po skončení dovolenkovej sezóny prišla od našich poľských susedov vízia o tom, ako by to vyzeralo, pokiaľ by v slnečnom raji kdesi pri Novej Guiney robili dovolenkárom spoločnosť krvilační nemŕtvi. Isté je len to, že tentoraz sú v raji samotní zombíci.

Dôveru si musíte zaslúžiť a keď ju raz sklamete, už sa potom človeku ťažko verí, o tvorcoch hier ani nehovoriac. V Bioware to mali nahnuté už od vydania druhého Dragon Age – zlý level dizajn, zlé rozhodnutia v celkovom ponímaní a tempe hry, skrátka viac tam toho škrípalo ako dobre fungovalo. Potom prišlo prvé DLC menom Legacy a sklamanie bolo absolútne. Ničím nezaujímavé, monotónne a frustrujúce dobrodružstvo... Dokáže Bioware prekročiť svoj tieň?

Ruské hry sú iné. Nie tak iné, ako napríklad Ázijská produkcia, ale iné v zmysle, že akokoľvek sa ich budete snažiť zaradiť do mainstreamu, nikdy sa vám to s úspechom nepodarí. Dôvod, prečo produkciu „východného“ bloku možno bez problémov rozlíšiť od hier západu spočíva v odlišnom prístupe štúdií k materiálu, ktorý pretvárajú do hernej hmoty. Žiadna recyklácia jedného a toho istého, žiadne zjednodušovanie, žiadna tuctovosť a stereotyp – tzv. ruské hry sa totižto vyznačujú nie len vynikajúcim zmyslom pre detail a logickú kompozíciu scén, ale taktiež aj riskantným používaním nie až tak mainstreamových herných mechanizmov, vďaka čomu samozrejme slávia úspechy predovšetkým u hard-core publika, ktoré im je za ich odvahu nepodľahnúť konzumnej vetve hráčov nadosmrti povďačné.

Akčných hack´n´slash RPGčiek nie je nikdy dosť a tak nám dnes po úspechu obzvlášt kvalitnej diablovky Torchlight relatívne neznáme štúdio Supergiant Games prináša Bastion, titul, ktorý si počas tohtoročnej E3 vydobil viac ako desiatku ocenení v kategórií stahovateľných hier, čo už samo o sebe značí len jediné – je to hra, ktorú jednoducho musíte vyskúšať.

Každý človek si vie predstaviť, čo by bolo inak, keby bol bohom. Každý vie, že tento svet by bol milión krát lepší a všetci by boli spokojní a bol by svetový mier. Ha, tak sa poďme pozrieť aké to má taký boh, keď musí dohliadnuť naozaj na všetko, od zrniek prachu.