PC

Po 2 rokoch je späť. Neohrozený komiksový hrdina Batman sa vracia v treťom diely série Arkham. Vítajú ho skôr obavy, než otvorená náruč fanúšikov. Rocksteady sa totižto na Arkham Origins podieľalo len veľmi okrajovo a štafetu posunulo nováčikom z Montrealu. Má toho Warner Bros. ľutovať?

Vybudovať sériu na dávke zábavného humoru v prostredí mestskej akcie je skutočným umením. Saints Row je zosobnením svojskej srandu titul za titulom, pričom v poslednom projekte autori dosiahli vrcholu maximálnej šialenosti. Pokračovanie čiastočne uletenej 3-jky predstavilo nový rozmer fantazijného Steelportu a hráča vnieslo do úlohy prezidenta, teroru mimozemšťanov  a širokej škály otvorených možností. Zabudnime na zrecyklovaný 3-tí diel. IV-té nadviazanie je absolútne odlišným, kde latku fantázie autori posunuli o niekoľko tried vyššie.

Pod jednou značkou sa často skrýva jeden svet – konzistentný a na seba nadväzujúci. Avšak ak nie je pánom značky jeden autor – jedna autorská entita, je veľmi pravdepodobné, že sa čoskoro začne značka roztápať do množstva nesúvisiacich jednotiek. Pamätníci si isto spomenú na pôvodnú sériu X-COM, ktorá sa tiež postupom času začala rozpadať. Jednu vec však nestratila – vnútornú prepojenosť jednotlivých dielov v rámci sveta X-COMu. Nech už bol výmysel vydavateľa akokoľvek hlúpy, vždy zapadal (aspoň nejakým spôsobom) do existujúceho vesmíru.

Si vis pacem, para bellum.

Ken Levine a jeho tím sa rozhodli priniesť nám ďalšiu úžasnú hru. Nakoľko je však úžasná a pre koho je stvorená, to už je otázka, na ktorú nebude také ľahké odpovedať. Čo nás čaká kdesi v oblakoch, vysoko nad našimi hlavami? Otázka, ktorá sa obkrúca okolo podstaty toho, čo je to vlastne hra. Respektíve, čo očakávame od first-person strieľačky. Rozhodnutie, ktoré bolo od začiatku veľmi jasné, Ken Levine chcel rozprávanie Bioshock Infinite stvárniť ako akčnú hru. Strieľačku. Otázkou ostáva, či to hre v konečnom dôsledku trochu neuškodilo.

Najznámejší staviteľský simulátor, ktorého korene siahajú až po samotné začiatky herného priemyslu, sa pred nedávnom dočkal príchodu svojho ďalšieho nasledovníka. Tentoraz si to však odniesol bez číslovky, len s prívlastkom súčasného roku 2013. Uplynula príliš dlhá doba, čo sme sa v klasike SimCity 4 s mapami vybláznili alebo sterorizovali naše milované mesto. Očakávania fanúšikov boli preto obrovské. Nová doba priniesla zlepšený engine, prvky, grafiku, ale aj nejaké negatíva v podobe prekombinovaných ochrán, či nedomyslenia určitých herných situácií.

Každému hernému fanúšikovi, ktorý nejakú tú dobu už dianie v tomto odvetví sleduje, musí byť jasné, že sľuby vývojárov a hlavne vydavateľov ohľadne ich pripravovaných titulov sú, priznajme si to, vo veľkej väčšine prípadov dosť plané. Súvisí to aj s reálne nenaplniteľnými očakávaniami, ktoré so sebou prináša skutočnosť, že mnoho ľudí nerozumie neveľmi transparentnému procesu vývoja hier. Obmedzenia v technológiách sú ešte stále nezanedbateľným dôvodom, prečo nie je vždy možné priniesť očakávaný titul v podobe, v akej si ho cieľové publikum a aj nadriadení predstavovali. Horšie však je, keď váš titul nemá za cieľ predviesť žiadne prevratné, doteraz nevidené, aspekty a tie osvedčené, čo ponúka, sľubuje zapracovať do kvantami fanúšikov zbožňovaného univerza, no vo výsledku sa ukáže, že išlo iba o reklamnú masáž alebo tím autorov nemal poňatia, na čom to vlastne pracuje.

Technologický vývoj ľudstva napreduje v posledných rokoch exponenciálne, a preto niet divu, že prognózy do budúcnosti, v ktorých človek osídľuje okolité nebeské telesá, získavajú čoraz reálnejšie kontúry. Dosiahnutie planét mimo našej slnečnej sústavy však stále patrí skôr do sci-fi literatúry, kinematografie, videohier... Napodiv je táto téma, ktorá by mala autorom dávať možnosť naplno využiť potenciál ich predstavivosti, často zviazaná mnohými klišé. Nemyslíme tým samozrejme, že by si mali sci-fi tvorcovia vymýšľať koncepty, ktoré popierajú fyzikálne zákony (technológia v kvalitnom sci-fi by mala byť vždy teoreticky uskutočniteľná), ale napríklad v návrhu mimozemského života sa často opakujú stereotypné bytosti, spoločnosť je príliš podobná tej dnešnej atď. Dead Space nie je výnimkou a ani sa tým veľmi netají, ide skôr o poctu velikánom tohto žánru, dostatočne obľúbenú na to, aby nám servírovala už tretí diel.

Viete, na ktorý diel série Elder Scrolls rado spomína množstvo ľudí? Morrowind. Majú na to množstvo dôvodov. Jedným z nich je však unikátnosť celého prostredia, výtvarnej stránky hry a kultúry, ktorú autori pre tento kút sveta stvorili. Všade inde je to zaujímavá variácia na klasickú západnú fantasy, v Morrowinde to však bolo iné. Možno práve pre ten kúsok nostalgie, pre tie farby tvorivosti, sa Bethesda rozhodla umiestniť svoje ďalšie rozšírenie na chladný ostrov Solstheim. Opäť.

Spomienky snehom zaviate. Dovahkiin zrazil na kolená draka čo sa chystal zožrať svet. Teraz sa len túla po šírych krajoch Skyrimu. Tu vyčistí hniezdo bandy lupičskej, tam pomôže so strateným šperkom. Často však rozmýšľa, o úlohách, ktorého ho možno ešte len čakajú. Často hľadí z Hrdla sveta unášaný spomienkami na svet zvaný Tamriel.

Je to už nejaký čas, čo boli na nás pekelné súženia pod vedením id Software v ich ikonickej sérii Doom vypustené poslednýkrát. Schválne, zamyslite sa, ako vyzeral váš život v čase, keď tretí diel vyšiel, aké boli vaše priority, čo ste očakávali od podarenej hry a ako sa to zmenilo s pribúdajúcimi rokmi. A položte si ešte jednu zásadnú otázku: Môže vás Doom 3 dnes ešte niečím zaujať?

Je zaujímavé sledovať, ako sa vo vedeckej fikcii, a vlastne fantastike všeobecne, veľmi často spája myšlienka života mimo planétu Zem s agresívnym činiteľom. Ohrozenie samotnej podstaty ľudstva potom vedie k náhlej, zjednocujúcej akcii, ktorá sa pokúsi vonkajších agresorov zahnať, respektíve absolútne poraziť. Čo väčšinou so sebou prináša nielen technický pokrok, ale i (vo svetle reality takmer nepredstaviteľnú) jednotu všetkých pozemských vlád bez rozdielu politickej, či náboženskej príslušnosti. XCOM nie je iný, ba naopak, je priam nositeľom tohto archetypálneho správania sa ľudstva. Okrem toho je reprízou udalostí, ktoré sa už odohrali. Jednoducho, všetko v duchu súčasných trendov.

Sedím si na jagavej hviezdičke, harfu v ruke a pomaličky, potichúčky vybrnkávam imperiálny pochod. Nie, na obláčiku nesedím. Boli ste vlastne vôbec niekedy vo vesmíre? Videli ste tam obláčiky? Nie. Mŕtvy vo vesmíre na obláčiku nesedí! A o tom to vlastne celé je. Pojednanie o smrti, akt prvý, kapitola tridsiata tretia: Faster Than Light.

Rozhodne nebudeme za intelektuálov, keď napíšeme, že strach patrí medzi základné ľudské emócie. Človek sa bojí celej škály rôznych vecí, ktoré sa od jedinca k jedincovi líšia, ale mnoho z nás má spoločný strach z neznáma a tmy. Rôzni duchovní majstri radia, že sa strachu zbavíme, až keď sa jeho príčine odhodláme postaviť. A práve na to by mohla slúžiť ambiciózna indie hra Slender.

Jednému sa nepáči farebná grafika. Druhý pindá na zjednodušenie herných mechanizmov. Tretiemu pre zmenu vadí always-on DRM. Všetci uvedení však aj napriek výhradám hru intenzívne hrajú aj naďalej. Diablo 3 je holt, droga. Má síce mnoho múch, ale to jadro je natoľko výživným a zábavným, že akákoľvek kritika musí pri ponorení sa do hry ísť bokom. Osobne som nikdy nebol bohvieaký fanda pôvodných Diablov a aj keď som dvojku prešiel za Necromancera hneď 2x, nejak sa mi to už za ďalší charakter hrať nechcelo. Dnes, kedy sa mi tretí Diabol pohodlne usídlil na disku, však vetrím, že tentokrát silnému vábeniu hry nebudem môcť odolať a nasýtim sa jej až potom, ako si vyskúšam každý jeden z dostupných classov. Čím to je, že teraz som tejto famózne vyzerajúcej a skvelo sa hrajúcej izometrickej akcii naklonený viac, než v minulosti? Nuž, odpovedí je hneď niekoľko a tak vám ich tu pre istotu aspoň v krátkosti zmienim.