Might & Magic: Heroes VI

Nech už za rozhodnutím zmeniť názvoslovie série stálo čokoľvek (a ja to stále považujem za podivný nápad), samotnej hre to príliš neublížilo. Niekto v Ubisofte si myslel, že spraviť poriadok v sérii je dobrý nápad a možno by nezaškodilo, aby aj ich strategická séria jasne patrila pod značku „Might & Magic“, lebo inak by si to asi nikto nevšimol. Spojenie „Might & Magic“ môžeme dnes pokojne považovať za zabudnuté, také ku ktorému sa neviaže žiadna praktická spomienka (keď nepočítame pamätníkov), zatiaľ čo Heroes of Might and Magic bol pojem živý a veľmi úspešný. Ale prečo sa zaoberať takou malichernosťou akou je názov hry, keď podstatu tvorí jej obsah. Ako by sme povedali, duch hry, ktorý našťastie neutrpel mnoho škôd pri snahe o zmenu v sérii.

Heroes VI príbehovo nadväzuje – teda presnejšie povedané predchádza – piaty diel série. Stále sa nachádzame vo svete Ashan a stále budeme riešiť konflikt medzi anjelmi a démonmi, avšak tentoraz v dávnej minulosti Ashanského sveta. Svet, ktorý prešiel z rúk ruských do rúk maďarských. Tvorcovia z Black Hole mali pred sebou neľahkú úlohu, pretože i cez niektoré kritické miesta, bol predchádzajúci diel série veľmi kvalitný a okrem hlavnej hry za sebou zanechal i množstvo prídavkov. Pri súčasných trendoch v hernom vývoji však bolo jasné, že zrejme bude musieť prísť k nejakému zjednodušovaniu celého konceptu Heroes. Pre mnohých to je istotne predstava bolestivá a nepríjemná, lenže všetko sa robí v rámci lepšieho plynutia hrateľnosti. Zároveň sa Black Hole snažili udržať povedomý ráz, teda už spomínaného, ducha celej série. Čo je najviac badateľné najmä na grafickom stvárnení niektorých prvkov a v povedomom zvukovom resp. hudobnom sprievode, ktorý dodáva hre potrebné (priam až) rozprávkové zafarbenie. Heroes VI celkovo miestami veľmi pripomína nádherne kreslený druhý diel série, za čo môže do istej miery aj výborné výtvarné spracovanie a tá správna paleta farieb použitá pri jednotlivých prostrediach hry.

Herný systém je teraz o niečo prehľadnejší, resp. jednoduchší, avšak stále dostatočne vyvážený. Preč sú niektoré suroviny, musíte si vystačiť s drevom, zlatom, rudou a magickými kameňmi – síra a diamanty sú už zabudnutou minulosťou. Rovnako stratil zmysel i boj o jednotlivé zdroje, keďže teraz sú plne v područí jednotlivých miest, či pevností – kto ovláda pevnosť, ovláda všetky okolité zásoby zdrojov. Istým spôsobom logické, dávajúce možnosť hráčovi viac sa sústrediť na skúmanie mapy a dobývanie veľkých miest.

Mestá sú práve tými miestami, ktoré prešli najvýraznejšou zmenou. V prvom rade bola úplne odstránená špeciálna obrazovka, kde hráč videl ako mu mesto krásne rastie pred očami. Teraz vám bude musieť stačiť menšia „tabuľka“, kde vidíte akýsi náhľad mesta, ktorý sa však vylepšovaním mení len minimálne. Preč sú nádherné výhľady, preč je radosť z postavených budov, pretože Heroes VI nič také nemá vo svojej vizuálnej výbave. Ono celkovo pôsobí mesto (z počiatku) celkom neprehľadným dojmom. Človek si musí zvykať na rôzne záložky, tabuľky a vôbec. Koľkokrát by po tuhej bitke padlo kochať sa vybudovanou nádherou. Smola. Tu sa hrá, pravdepodobne, na efektívnosť a na efektnosť sa zvysoka kašle. Nie je to žiadna tragédia, nič čo by výrazne ničilo hru ako takú, avšak v estetickom smere je to momentálne 1:0 pre ruských tvorcov piateho dielu. Ďalšou zo zmien je možnosť okamžitého prístupu k najímaným jednotkám v akomkoľvek meste (či pevnosti). Odpadá tak starosť o transport jednotiek z jedného mesta do druhého a ochrana ríše sa tak stáva trochu pohodlnejšou. V žiadnom prípade však jednoduchšou.

Heroes VI však je stále o hrdinoch, veď to má i v názve. Kým o niektorých spomínaných častiach sa dá povedať, že sú k prospechu veci a po čase sa stávajú bezproblémovo prehľadné. S hrdinami je trochu problém. Nie, že by maďarský tvorcovia čosi pokazili, ale zliali do seba niekoľko vlastností – resp. prihodili k vlastnostiam hrdinu i kúzla. Preč je tak nutnosť stavať magické veže, v ktorých nachádzate náhodne vybrané kúzla niektorých odvetví. Teraz má každý hrdina svoju sadu všetkého. Samozrejme líšia sa podľa frakcií, ku ktorým patria – vynikne tak viac ich špecializácia, čo dáva hre ďalší strategický rozmer. Aké kľúčové vlastnosti hrdinovi vyberiem, aké to bude mať pre moju armádu výhody, čo je potrebné a čo je menej nutné v tento moment. Úprimne, z počiatku som nebol z tejto zmeny príliš nadšený, avšak rýchlo som si zvykol. Čo mi však stále trochu leží v žalúdku, je pocit istej neprehľadnosti celého hrdinského menu. Nemám k tomu žiaden pádny argument, len stále mám pri spravovaní hrdinu nepríjemné nutkanie a pocit, že v minulosti to bolo oveľa prehľadnejšie a jednoznačnejšie. Skrátka nie všetky herné menu sú tak intuitívne ako by mohli byť. Ďalším prvkom, ktorý obohacuje vývoj hrdinu je systém „sĺz a krvi“, po našom povedané príklon k svetlu, či temnote, ktorý neskôr určuje niektoré špeciálne vlastnosti hrdinu. Ako sa hráč v niektorých momentoch zachová, podľa toho dostane prídel bodov ku krvi alebo slzám – teda týka sa to najmä utekajúcich jednotiek. Ak ich necháte ísť, ste dobrák a pribudne vám na konto pár sĺz. Ak nie... V menšej miere potom získava hrdina body krvi/sĺz i používaním jednotlivých kúziel, či špeciálnych vlastností v boji.

Samotná bojová časť hry sa viac-menej nezmenila. Všetko je tu pri starom, tak ako si to pamätáme z predchádzajúcej častí série. Vlastne mám taký pocit, že bojisko sa oproti piatemu dielu trochu zmenšilo. Hrdina však, má opäť pasívnejší postoj k boju – raz za kolo môže vykonať akciu (teda použiť kúzlo alebo zaútočiť) a k tomu špeciálne nabíjanú schopnosť špecifickú pre každú frakciu. Tých je, mimochodom päť a ako ich pekne český preklad nazýva: Azyl, Nekropole, Svatyně, Peklo a Tvrz – každá má svoje špeciálne jednotky, tak ako velí tradícia série. Jednotky sa na bojisku môžu navzájom podporovať, a tak aj ich rozmiestňovanie hrá svoju úlohu. Dokonca i slabšie jednotky sú v neskorších fázach hry použiteľné a ostávajú tak stále pilierom vašej armády.

Jedným z hlavných lákadiel hry je kampaň – iste niekto by mohol namietať, že príbeh je pri tomto druhu hier vedľajší, ale pri hraní jedného hráča dáva jasný smer a predstavuje motiváciu do ďalšieho hrania. Samozrejme, nemôžeme čakať od strategickej hry zázraky, avšak príbeh dynastie Gryfov je dostatočne motivujúci aby udržal hráčovu pozornosť a sústredenie. Ono klasické – zaujímalo by ma čo sa stane, tak ešte sa s hrdinom pozriem sem a potom... potom to už naozaj vypnem... o desať hodín neskôr... ešte tu a naozaj... Úvodný tutoriál si ešte hráč prejde s vojvodom Slávom, aby potom v jednotlivých kampaniach prejal úlohu jeho detí, ktoré sa po jeho smrti rozbehli do celého sveta a svojim charakterom tak inklinujú vždy k jednej z frakcií. Príbeh je rozprávaný cez animácie priamo v engine hry. Hra sa snaží byť v tomto ohľade pestrá, avšak mám neodvratný pocit, že ruský predchodcovia zvládali príbehovú časť o niečo lepšie. Pre tých, ktorých príbeh nezaujíma, avšak majú radi taktické výzvy ponúka Heroes VI tiež množstvo herných možností – jednak je tu „hot seat“ multiplayer a potom jednotlivé mapy, kde si hráč môže nastaviť formu výzvy akú si len bude priať.

Pred záverom si ešte neodpustím malú poznámku na „online“ prítomnosť Heroes VI, ktorá je trochu demotivujúca voči ďalšiemu hrajúcemu, než je majiteľ hry. Často je zvykom, že na jednom počítači hrá viac ľudí, avšak Heroes VI (ale nie je to problém len Heroes, niekoľko ďalších súčasných hier má podobný problém) sa automaticky viaže na váš U-play účet, cez ktorý je aj aktivovaná. V hre potom má hráč automatický nastavený profil a už nikto iný túto hru nemôže hrať – i napriek tomu, že je to vaša rodina, že ste jedna domácnosť, ale zahrať by si (a chváliť sa svojimi úspechmi, zbierať body, odmeny a rôzne iné serepetičky, ktoré dnes spoločnosti do hier vkladajú) iný člen domácnosti mohol len pod už vytvoreným účtom. Dokonca tam nie je ani možnosť vytvorenia akéhosi subprofilu, jednoducho nič. Je to len zbytočná otrava, ktorá má (pravdepodobne) zabrániť bazárovému predaju hry. Napokon, je to len minoritný problém, ktorý nebude trápiť množstvo ľudí, ale i napriek tomu by sa malo o ňom vedieť. Jednoducho každý kto bude hrať, hrá na už raz vytvorenom profile hry, ktorý sa nedá zmeniť.

V konečnom dôsledku však Heroes VI kráča v šľapajach svojich predchodcov a zdá sa, že sa tvorcom z Black Hole dokonca podarila replikovať atmosféra a nálada predchádzajúcich klasických dielov a graficky (i keď 3D) sa svojim spôsobom približuje druhému dielu série. Je to solídna hra, ktorá si istotne nájde svojich fanúšikov a zaslúži si vašu pozornosť, pokiaľ vám chýba podobný typ hier a predchádzajúce (dnes stále výborne hratelné) diely, či konkurenčnú (rovnako zaujímavú a dobrú sériu) King’s Bounty už poznáte naspamäť i po spiatočky.