Red Orchestra 2: Heroes of Stalingrad

Hry z východných luhov a hájov majú ale taktiež aj jeden spoločný, negatívny znak – neraz im totižto chýba ten povestný „final touch“, ktorý by ich spravil bezproblémovo fungujúcimi, teda takými, ktoré keď spustíte a začnete hrať, nemusíte sa obávať, že by vám nebodaj „spadli“ či predhodili nejaký obzvlášť otravný bug. Holt, také sú už ale tituly z produkcie východu a dnes sa k ním hrdo pridáva aj pokračovanie Red Orchestry, ktoré sme mali možnosť naživo otestovať počas nedávného GamesComu a ktoré v nás zanechalo prevažne kladné dojmy. Ani dvojka, obdarená hromadou výborných nápadov a prekvapivo náročných gameplay mechanizmov nezabúda na svôj pôvod a preto hneď v úvode trpí niekoľkými neduhmi, vďaka ktorým má šancu presadiť sa na západnom trhu naozaj sťaženú. Chcete bližšie detaily? Tak tu ich máte.

Pôvodom mód pre Unreal Tournament - Red Orchestra, sa krátko po svojom vzniku stala synonymom hard-core FPS multiplayerovky, ktorá z krutých reálií druhej svetovej vojny nerobí len kulisy pre tupú strieľačku, ale odvodzuje z nich všetky podstatné herné mechanizmy a prvky. V praxi to teda znamenalo, že run-and-gun štýl, známy zo série Call of Duty, nemal v titule žiadne uplatnenie a pokiaľ sa hráči nesprávali ako skutoční vojaci (tzn. nepostupovali takticky a obozretne), ich herný zážitok plný smrti a čakania na respawn, nebol istotne tak zábavným, ako si predstavovali. Na druhú stranu, fanúšikovia realizmu boli z hry doslova nadšení a konečne si tak mohli užiť FPS z obdobia 2. svetovej bez toho, aby museli bojovať so všadeprítomnou arkádovosťou. Nie je preto prekvapením, že tento koncept založený na čo najvierohodnejšom vyobrazení dobových reálií, sa stal stavebným základom aj druhého dielu, ktorý nám ale narozdiel od predchodcu okrem mulťáku prináša aj singleplayer, navonok predstavujúci ideálne tréningové pole pre nováčikov v sérií.

Nanešťastie, už z prvotných okamihov hry pre jedného hráča je jasné, že tento komponent autori dorábali ako posledný a preto ako taký príliš nefunguje. Áno, máme tu rozmanité dobové záznamy, áno, je tu akási „príbehová“ omáčka, predstavujúca obliehanie Stalingradu, teda bitku, okolo ktorej sa celá Red Orchestra 2 točí... k čomu všetkému je ale tento cirkus, keď samotná herná náplň je v podstate len obyčajným bot-matchom, kde predovšetkým AI zúfalo nezvláda ani základne pudy sebazáchovy? Je jasné, že v menších mapách s malým počtom hráčov, kde sa hrá len na „fragy“, je mizernosť umelej inteligencie nie až tak očividná, avšak v otvorených mapách RO2, v ktorých neraz bojuje až 64 postáv, je idiotizmus počítačom riadených protivníkov naozaj až dych vyrážajúci. Singleplayer teda zákonite nemôžem doporučiť ako nič iné, než len ako kvalitný tutoriál pre mulťák, keďže vás aspoň ako tak oboznámi z mapami a mechanizmami, ktoré v tejto hre fungujú a ktoré sú rozhodne hard-corovejšie, než by ste na prvý pohľad tipovali.

Spomínaná hra viacerých hráčov je teda to, o čo tu prednostne ide. S trojicou herných módov a hromadou výborne navrhnutých máp je totižto multiplayer aj napriek svojej náročnejšej podstate tak silne návykovým zážitkom, že veľmi rýchlo zabudnete na rambo štýl boja a začnete sa na virtuálnych bojiskách konečne správať ako vojak. Aj napriek tomu, že hra ponúka tri odlišné herné módy, zďaleka najhranejším je mód Territory, v rámci ktorého musí jedna strana obsadiť určité punkty, zatiaľ čo tá druhá jej v tom musí stoj čo stoj zabrániť. Azda nemá zmysel ani komentovať, ako atmosfericky potom pôsobí také obliehanie určitého strategického bodu – pri počte až 64 hráčov na bojisku je autenticita zážitku tak silná, že v momente, kedy s viac ako dvadsiatkou bratov v zbroji vyrazíte do útoku, neubránite sa pocitom číreho heroizmu. A to pritom zasiahnete do bojov len ako vojak – ešte väčší zážitok vám totižto hra sprostredkuje počas tankových bitiek, kedy ako jeden z členov posádky budete mať na starosti len tú konkrétnu úlohu a neraz tak budete brať svoj „job“ natoľko vážne, že kľudne pre neho obetujete aj nejaký ten kill na vlastnom účte. Vďaka Bohu preto, že autori s nasadením tankov naozaj nešetrili a tak si za ich „volanty“ budete môcť sadnúť v drvivej väčšine máp.

Ovládanie, ďalšie majstrovské dielo tvorcov tejto hry, si síce spočiatku vyžiada niekoľko vaších nadávok, avšak akonáhle vám prejde do ruky, inak už FPSky ovládať ani nebudete chcieť. Ako vojaci Red Orchestry 2 sa totižto konečne budete môcť po bojisku pohybovať bez akýchkoľvek obmedzení. Lišiacky šprint z polohy ležmo, šprint z polohy čupiacej, plazenie sa, plynulé preskakovanie prekážok, štveranie sa... no skrátka, čokoľvek čo bolo vyžadované od pohybových schopností vojaka danej doby, to isté dokážete vy aj v jeho virtuálnej podobe. Navyše, autori do hry zakomponovali vskutku revolučný FPS cover-up systém, ktorý presne vystihuje svoju podstatu – pokiaľ sa skrývate za prekážku, dopredu nevidíte ani hovno. Pokiaľ chcete niečo vidieť a prípadne aj vystreliť, musíte spoza prekážky „vykuknúť“, čím sa ale zákonite vystavíte nebezpečenstvu v podobe opozičných sniperov. Pre nesmelých samozrejme nechýba ani možnosť streľby na slepo, pre zvedavých naopak možnosť nakláňať sa na jednu alebo druhú stranu a takticky tak očumovať situáciu pred vami. S rovnako maniakálnym citom pre vierohodnosť bolo spracované aj narábanie so zbraňami samotnými. Nielenže máte klasický pohľad cez mieridlá, ale k dispozícii máte navyše ešte aj druhý stupeň akéhosi „zoomu“, a to v prípade, že na moment zadržíte dych. A aby toho nebolo málo, dokonca si môžete nastavovať optiku podľa vzdialenosti, na ktorú strieľate! U guľometov (ktoré sú vám baz stabilnej „podložky“ totálne k ničomu) je pre zmenu mimoriadne zaujímavý mechanizmus podpornej paľby – ním totižto v radoch súperov znižujete morálku, ktorá následne neblaho vplýva na presnosť ich streľby. Nehovoriac ani o tom, že guľometnou paľbou narobíte takú zvukovú paseku, že iba hotoví samovrahovia vystrčia hlavu nad kryt, že reku čo je to za rámus.

Apropo zvuky – ak hľadáte vierohodnosť aj v tejto oblasti Red Orchestry 2, budete audio doporovodom hry minimálne rovnako milo prekvapení, ako samotným gameplayom. Pichľavé ozveny streľby, dunivá kanonáda tankov, desivo ohlušujúca delostrelecká podpora... to všetko vytvára tak intenzívny a pohlcujúci pocit z vojny, že v podstate nemôžem tomuto aspektu hry prakticky nič vytknúť. Škoda len, že po grafickej stránke je titul síce pekným, avšak totálne nezoptimalizovaným dielom. Sám som dokonca mal problém vôbec nastaviť si AR na 16:9, pretože hra mi ho aj napriek najnovším driverom za akýchsi záhadných dôvodov v menu nastavení nesprístupnila a tak som tento problém musel riešiť tak povediac undergroundovou cestou. Hra ako taká mi pritom odmietala plynulo bežať už na tých vyšších grafických nastaveniach, s čím Crysis 2 pri adekvátnych settingoch nemal ani najmenší problém. Nevyladenými, či dokonca nefungujúcimi, sa potom ukázali byť aj niektoré fundamentálne herné prvky a mechanizmy, vďaka ktorým je momentálne (v čase písania recenzie) pokazený leveling postavy či diskutabilná (ne)stabilita herných serverov. Tak či onak, do budúcnosti sa z Red Orchestry 2 istotne stanej grafický parádna a PORIADNE FUNGUJÚCA FPSka, avšak dnes je zabugovanosť predovšetkým jej technickej stránky, výrazným a pre mnohých dokonca neprekonateľným nedostatkom.

I tak je ale vhodné povedať, že osviežujúco realistický gameplay tejto ruskej odpovede na západne WW2 FPSky nemá dnes vo svojej sfére žiadnu konkurenciu a pokiaľ hľadáte konečne niečo taktickejšie a duchaplnejšie, je Red Orchestra 2 pre vás ideálnym spoločníkom na čoraz dlhšie chladnejšie večery. Len si pre ňu pripravte dostatočné železo, pretože inak vám z tej druhej svetovej ostanú len nezrozumiteľné fragmenty. A to by ste neradi, však?