The Elder Scrolls V: Skyrim

„Už sú to roky, čo som bol na iných miestach. Okrem toho, ešte musím vybaviť pozostalosť po svojom majstrovi. Northmoor a odtiaľ Skyrim.“

„Eh, takže naše prijemné podnebie ti už nestačí, tak ho chceš vymeniť za severský mráz?!“ „Z extrému, do extrému, priateľu,“ usmial som sa a dal si dúšok vína.

Ak by sa ma niekto tesne po ohlásení Skyrimu spýtal, či som spokojný akým smerom sa autori vybrali, povedal by som, že si viem predstaviť aj lepšiu provinciu v hlavnej úlohe ďalšej Elder Scrolls hry. Nejakú, kde by fantázia autorov mohla byť plne rozvinutá podobne ako v prípade zvláštnej atmosféry Morrowindu. Dnes už to tvrdiť nebudem. Séria Elder Scrolls patrí medzi momentálne najdlhšie existujúce PC RPG, s dlhou tradíciou a snahou o čo najmenej zviazaného hráča. Hlavný príbeh nikdy nebol dôležitý pre Elder Scrolls hry, snáď s výnimkou príbehu Redguardu, ktorý bol predsa len akčnou adventúrou a nie voľným svetom, kde si každý hráč nájde po čom túži. Hráč dostane taký príbeh, aký si sám vystavia. Nie len na obrazovke monitora, ale i vo vnútri svojej hlavy. Je to krásny (a funkčný) koncept, avšak trochu prichádza do konfliktu s poňatím moderných, komerčných hier. Kde mainstream očakáva záchytné body, príbeh, ktorý by ho viedol ďalej v rozmernej krajine. Možno i preto sa Bethesda rozhodla utvoriť uchopiteľnejšie príbehové línie svojich hier. Príbeh Martina Septima bol akýmsi prvým, silnejším pokusom. Nebol dokonalý, ale mal svoje silné miesta, tak ako sa to už neraz Bethesde podarilo. Našťastie však i tu platilo, že hlavná dejová linka nie je podstatou série. Bola len hodeným záchranným kolesom pre tých, ktorí nedokážu oceniť voľnosť série.

Skyrim v tomto nie je iný. Jeho príbehová línia nie je pre užívanie si sveta podstatná, ale predsa tvorí značnú časť jeho atmosféry. On Skyrim je naozaj zaujímavý a prekrásny kraj. Drsný, chladný, ale zároveň s množstvom nádherných oblastí, kedy hráč vlastne nič iné nerobí, len obdivuje jeho prírodné krásy. Hmlistý opar vznášajúci sa nad vysokými horami, nádherný slnečný deň v okolí Ivarsteadu, či vulkanická krajina na východe... A to nie je zďaleka všetko. Svet Skyrimu je krásny, mohutný a vďaka mrazivému, zimnému počasiu i melancholicky pútavý.

"Pôvodný plán bol prekročiť Wrothgorské hory a zamieriť do Skyrimu. Problém s plánmi je však ten, že nie vždy vychádzajú tak, ako by si jeden elf prial. Nepriaznivé udalosti ma zahnali na územie Cyrodiilu, a tak som nakoniec musel prejsť cez Jerallské hory. Impérium už dávno nie je čo bývalo, nič ma tu nedrží a čoskoro som sa mal presvedčiť, že je to ešte horšie. Netrvalo dlho a bol som lapený skupinou príliš horlivých legionárov. Spolu s nejakou bandou zlodejov, vraj rebelov. Napriek tomu, že som s nimi nemal nič spoločné, bol som predvedený a odsúdený na smrť. Doteraz nechápem prečo. Samozrejme, uvažoval som, či nepoužijem svoj pôvod, svoj výzor a nepostraším ich Thalmorom. Aj tak sú v jeho područí. Len, tušil som, že by to nepomohlo. A keď sa zdalo, že je všetkému koniec, zrútil sa na naše hlavy celý svet. Drak!"

Doba sa mení, Elder Scrolls sa mení. Najväčšia zmena, ktorej sa mnohí obávali, bolo ono vymenenie celého RPG systému za čosi nové, iné a podľa autorov samotných jednoduchšie a prehľadnejšie. Preč sú základné štatistiky vašej postavy, už žiadna sila, inteligencia ani osobnosť, či šťastie. To všetko bolo zo systému vyoperované a nahradené troma základnými prvkami – mágia, život a výdrž. Pri postupe si hráč vyberá len z týchto troch vlastností, ktoré sa zvyšujú o 10 bodov. Avšak to by bolo trochu málo, a preto sú tu ešte klasické vlastnosti známe z predchádzajúcich dielov série. Každá z týchto vlastností má niekoľko perkov, ktoré zlepšujú snaženie postavy vo svete, či pridávajú nové možnosti využitia. Silnejšie kúzla, držanie dvoch zbraní, lepšie presvedčovanie, či ceny u obchodníkov. Však to poznáte, staré – dobré vlastnosti hrdinu. Čo je však najdôležitejšie, ono to skrátka veľmi dobre funguje a po niekoľkých hodinách si už ani nespomeniete, že by to malo byť inak. Áno, priznávam, istý sentiment za vytváraním si vlastného povolania, za kombinovaním špecifických vlastností a „reálnej“ prítomnosti pomenovaním tohto povolania, tu stále je. Lenže z tohto hľadiska je to skutočne len spomienka, ktorú samotný Skyrim vyvracia a ukazuje, že to ide aj tak, ako zamýšľajú autori. Povolanie si skrátka tvoríte za pochodu. Je to prirodzené a prehľadné.

Čo ma privádza k jedinej vážnej kritike hry a to je jej ovládanie, jej používateľské rozhranie, ktoré na PC skrátka nefunguje prirodzene. Je neprehľadné, nelogické a nadovšetko nedotiahnuté. Akoby si v Bethesde povedali, že musia vychádzať z konzolového základu, len ho mierne upravia na pomery klávesnice a myši. Mierne, bez pochopenia základných princípov ovládania hier na PC. Je fajn obzerať si predmety v inventári, až do najmenších detailov. Lenže keď človek potrebuje funkčný inventár, aby mal presný prehľad o váhe, či hodnote nosených vecí, tak toho sa nedočká. Nehovoriac o tom, že tlačítka myši nekorešpondujú s hrdinovými rukami. Sú prehodené a pri vyzbrojovaní sú s tým zbytočné problémy a zmätky. Občas som mal chuť Toddovi Howardovi oplieskať o hlavu Morrowind alebo Daggerfall. Ako je možné, že to v minulosti fungovalo bez problémov a dnes to nejde?! Rečnícka otázka. Odpoveď totiž všetci poznáme.

Všetko ostatné totiž v Skyrime viac-menej funguje. Podzemia majú svoju atmosféru, mnohé z nich sú celkom rozsiahle – i keď v podstate lineárne. Čo je trochu škoda, avšak v konečnom dôsledku to príliš nevadí, aj keď osobne by som ocenil blúdivé orgie á la Daggerfall. Obávam sa však, že som jeden z mála. Oceniť treba i pokus zaradiť do niektorých podzemí „hádanky“, ktoré bránia v postupe ďalej. V úvodzovkách nie sú náhodou, keďže svojim spôsobom sú väčšinou veľmi jednoduché až primitívne, avšak ich prítomnosť poteší a stavia pred hráča (aspoň na oko) i inú prekážku než sú rôzne druhy protivníkov. Príšery a iná háveď Skyrimu sa skladá ako zo štandardných Elder Scrolls kúskov, tak i rôznych noviniek, ktoré sa veľmi vydarili. Ak by niekoho zaujímal onen (v Oblivione) nešťastný „level scaling“, tak áno je prítomný i v Skyrime. Avšak tentoraz autori popracovali na jeho vyvážení a vo svete existujú oblasti, resp. protivníci, s ktorými sa neradno zahrávať. Postupne sa potom objavujú vyššie „formy“, ktoré sú o niečo odolnejšie a z času na čas i lepšie vyzbrojené. Hneď však treba dodať, že podobné lapsusy á la Oblivion – kedy ste stretli banditu v kompletnom daedrickom brnení – sa nekonajú. Aspoň čo sa dá povedať po 50 odohraných hodinách. Skyrim je totiž svet rozsiahli, i keď nie natoľko ako vyzeral na starých mapách. Všetko je, ako to už je dnes tradíciou, trochu zmenšené, než si človek predstavoval. Rovnako to platí i o mestách, na ktoré na potulkách chladným svetom narazíte. Usadlosť o siedmych domoch by sa snáď nemalo ani volať mestom. Lenže realita je – bohužiaľ – taká a môže mi to byť maximálne ľúto. Iste, dalo by sa špekulovať, či je všetko zmenšené z časových dôvodov, šetreniu zdrojov alebo obmedzením enginu, ale pokiaľ svet funguje ako je, stačí to len pripomenúť. Predstavy musia vždy jednoznačne kolidovať s realitou.

Kým mestá sú trochu menšie, než by si jeden predstavoval, tak na strane Elder Scrolls tradície a bohatosti sveta, je všetko v najlepšom poriadku. Chyba predchádzajúcej hry bola v tom, že sa autori rozhodli časť tejto tradície ignorovať. V prípade Skyrimu jej skladajú poctu, všetko vyzerá, tak akoby malo. Všetko je na svojom mieste a zdá sa, že tentoraz ignorácia nehrozí. I ten Labyrinthian tam je! Podložené množstvom kníh, starých i nových, ktorých čítaním sa dá stráviť nejedna hodina.

"Drak. Mystické stvorenie. Posledný, o ktorom som počul, bol v službách Tibera Septima. Neviem ako to dosiahol, ale mňa sa tento drak snažil zabiť. A keby len mňa. Objavil sa neďaleko Whiterunu. Nebo i zem sa otriasali, keď zaútočil. Našťastie som v tom nebol sám a pár vojakov zo stráže pridalo ruku k dielu. Keď bolo po všetkom stalo sa niečo podivné, niečo zvláštne...niečo čo zmení moje vnímanie sveta."

Súboje s drakmi patria k veľmi atmosferickým a úžasným zážitkom hry. A to i potom, čo sa draky stanú trochu jednoduchšou korisťou. Vždy má onen súboj niečo do seba. To ako sa vznášajú nad svetom, ako krúžia a dosadajú na zem, je skrátka niečo úžasné a nádherné. Okrem prostredia sú to práve stretnutia s drakmi, ktoré vytvárajú neuveriteľné zážitky z hrania. Skyrim je rozsiahli a čoskoro prídete na to, že draky nie sú tým najväčším nepriateľom. Aspoň v začiatkoch hry. Áno i po 50 hodinách budem tvrdiť, že stále som len na začiatku celej hry. Je totiž toľko miest kam ísť, toľko činností, ktoré sa dajú robiť bez nejakej nutnosti, či úlohy, skrátka len tak. Narúbať drevo, ťažiť rudu v bani, potom ju roztaviť a premeniť na ingoty a nakoniec vykovať krásnu zbraň, ktorú očarujete aby bola silnejšia. Ak by vám na cestách bolo smutno, časom získate i spoločníkov, ktorých môžete brať na svoje výpravy. Ich umelá inteligencia občas trochu hapruje, zvyknú sa niekde zaseknúť a občas zavadzajú v boji, ale ja osobne som s nimi problém nemal. Teda s ňou. Lýdia sa volá a už mi pár krát zachránila krk! To viete, mágovi sa občas šikne dobrý bodyguard :-)

Čo nás privádza k toľko propagovanému (a zase podľa mňa zbytočne) „Radiant Story“, ktorý ma na svedomí náhodne generované úlohy pre hráča. Svojim spôsobom fungujú podobne ako v prastarom Daggerfalle. Hráč dostane nejakú úlohu a pôjde na nejaké miesto, kde čosi vyzdvihne, niekomu rozbije držku alebo čosi musí nazbierať. Vždy náhodne, na inom mieste, ale zadanie býva rovnaké. Je to milé spestrenie, ktoré ešte viac umocňuje pocit otvoreného sveta i keď trochu sa opakujúceho.

Myslím, nielen vďaka „Radiant Story“, že Skyrim je tak blízko dokonalosti Daggerfallu ako som si to nikdy pred tým nedokázal predstaviť. Je to skrátka výborná hra, ktorá stojí na pevných nohách a základoch položených na začiatku 90-tych rokov. Túto tradíciu neničí, neignoruje a ďalej ju rozvíja tak, aby vyhovovala i súčasnej hráčskej generácii. Rozhodne patrí medzi veľmi návykové hry a keď sa človek raz do nej ponorí, len ťažko sa mu bude z chladných krajov Skyrimu odchádzať. Nie je bez chybičiek, ale tie jej razom dokážete odpustiť a necháte sa ovládať len jej pozitívami.

"Sedím vo veži Winterholdu a premýšľam, čo ma ešte čaká. Smiešne, cesta sem sa akosi zvrtla. Pôvodne som tu chcel pár dní študovať isté knihy, ktoré má len tunajšia knižnica. Dnes tu sedím ako arcimág, predstaviteľ magickej školy Winterholdu a pijem skyrimskú medovinu. „Tak na Talosa“ pozdvihol som pohár a usmial sa."