Jurassic Park: The game

Herný Jurský Park je počin pomerne kontroverzný a je možné sa naň dívať z rôznych uhlov, pričom ani v jednom prípade sa nedá povedať, že by šlo o skvelý titul, ale svedomie recenzenta ho nedovolí označiť ani za jednoznačný prepadák. Rozoberme si teda jeho jednotlivé aspekty pekne poporiadku. Príbeh vás prevedie štyrmi, nie príliš rozsiahlymi kapitolami (herná doba jednej sa pohybuje medzi jeden a pol, až dvoma hodinami čistého času), kde sa zhostíte ovládania niekoľkých postáv. Síce sa dej odohráva počas a po udalostiach z prvého filmu na ostrove Isla Nublar, zabudnite ale na to, že by ste sa stretli s doktorom Grantom, či zakladateľom parku Hammondom (i keď narážok na starého pána si užijete požehnane), namiesto toho tu vystupujú úplne neznáme postavy.

Hneď na úvod sa zoznámite s Kostaričankou Nimou, ktorá vôbec netuší, čo sa na ostrove deje, ale spolu s nepríjemným kolegom je poverená prebrať od počítačového technika Denisa Nedryho zmrazené dinosaurie embryá. Všetci však veľmi dobre vieme, že Nedry po malom mítingu s dilophosaurami otrčí kopytá, a tak musíte plechovku hľadať na vlastnú päsť. Ďalšími postavami sú ošetrovateľ dinosaurov Gerry Harding a jeho dcéra Jess, ktorí ostávajú na ostrove uväznení a očakávajú prílet záchranného vrtuľníka. Ten na seba nenechá dlho čakať, a tak sa zoznamujete s dvojicou vojakov Billym Yoderom a Oscarom Moralesom. Aby bola partia úplná, pridá sa ešte paleontologička Sorkinová. Postavy samy o sebe nie sú príliš sympatické a zapadajú do klasického amerického béčka, ale na to sme už celkom zvyknutí. Oveľa menej stráviteľné je však ich konanie, každá totiž má nejakú motiváciu, ktorá predurčuje jej správanie, autori sa ale snažili vytvoriť prekvapivé momenty za každú cenu, a tak sa charaktery zachovajú úplne nelogicky a proti svojej vykreslenej povahe. Scenár zďaleka nepatrí medzi špičku v žánri, ale, až na spomínané podivuhodné momenty, pôsobí celkom uveriteľne, hnacím motorom hry však určite nebude.

Samotná herná náplň je pomerne mdlá. Po vzore slávneho Heavy Rain od Quantic Dream, aj tu tvoria značnú časť akčné pasáže na báze quick-time eventov. To znamená, že stláčate tlačidlá, podľa toho, v akom poradí sa objavujú príslušné ikony na obrazovke, postava vykoná nejakú akciu, ktorá je dopredu daná a nijakým spôsobom si nemôžete zvoliť vlastné riešenie. To by nebolo až také nepríjemné, keby príslušné klávesy neboli len štyri (zodpovedajúce štyrom smerom). Väčšina hry teda vyzerá tak, že sedíte a čučíte na monitor, ako vaša postava uteká, bojuje s dinosaurami, otvára dvere, zakráda sa atď. a občas vyskočí ikona tlačidla, ktoré treba rýchlo stlačiť, inak bude hrdina buď zožratý, potkne sa, alebo sa nestane absolútne nič (to dopredu nikdy neviete). Tento systém je často zdrojom úplnej frustrácie, lebo nikdy presne netušíte (kým to nemáte priamo naznačené), ako rýchlo dané klávesy stláčať. Stane sa teda, že hra vám vypíše, aby ste stlačili trebárs šípku nahor, čo aj vykonáte, ale bolo to asi o pol sekundu skôr, ako to očakávala a tým pádom vám túto akciu neuzná a umierate, nie svojou vinou, ale vinou priblblého systému ovládania (pri spomienke na to, s akým sebavedomím ho autori predstavovali, sa vám to bude zdať ako zlý vtip). Občas sa objaví minihra, kedy myšou naháňate v zelenom kruhu akýsi kurzor, ktorá však nie je príliš náročná.

Ďalšou časťou hry je klasická adventúrna náplň, kedy na malom priestore objavujete prostredie. Tu Jurassic Park: The Game opäť prehráva v boji s konkurenciou. Všetko je totiž osekané na absolútne minimum, preskúmavať nie je čo. Väčšina problémov sa dá vyriešiť okamžite bez použitia mozgu a aj tu máte pocit, že sa hra hrá akoby sama. Veľmi príjemnou výnimkou sú logické pasáže, pri nich totiž, ako pri jediných, budete mať radosť z toho, že ste prišli na niečo, čo od začiatku nebolo do očí bijúce. Škoda len, že sú počas celej doby len štyri.

Produkt teda vyznieva ako interaktívny film s občasnými zásahmi od hráča. Tu mu ale nesekne už vyššie spomínaný scenár a tak trochu by sa očakávalo aj kvalitnejšie vizuálne spracovanie. Modely dinosaurov sú veľmi pekné a hýbu sa podobne presvedčivo, ako vo filme, postavy zase prekvapia pomerne dobre zvládnutou mimikou tváre (ak teda zabudnete, že existuje niečo ako L.A. Noire), ale prostredie rozhodne nevyzerá k svetu a zišli by sa mu kvalitnejšie textúry, menej ostré profily atď. Hudba a zvuky jašterov sú prebraté priamo z filmu, a tak sa nie je na čo sťažovať.

Jurassic Park: The Game zďaleka nesplnil očakávania, ktoré naň boli kladené, ale napriek všetkej kritike to až taký zlý výrobok nie je. Je to ako keď si zapnete nejaký oddychový film (obvykle vo víkendovej ponuke slovenských televíznych staníc) a nechcete zapájať mozog, proste vypnúť. Niektorých naštve, že k nim pristupuje, ako k žiakom osobitnej školy, ale ostatní si ho radi pozrú a zabudnú. V ktorej inej hre sa však dostanete tak blízko prehistorickým plazom, ako tu?