Metro: Last Light

Herný priemysel v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu je kapitolou samou o sebe. Je pozoruhodné, že v oblastiach natoľko zmietaných internetovým pirátstvom sa darí celej škále herných vývojárov. Len málokedy však niektorý z týchto titulov prenikne na celosvetový trh, ale takmer s istotou ide o zaujímavý produkt, bohužiaľ nie vždy v pozitívnom slova zmysle. Poznávacím znamením „východných“ hier je často mizerná optimalizácia, či zamorenosť programovými chybami, ktoré v extrémnych prípadoch zabraňujú titul vôbec hrať. Niekedy ale celý svet prekvapí hra, ktorá smelo konkuruje aj špičke žánru. V prípade ukrajinského Metra 2033 to boli jeho prekrásne grafické spracovanie a atmosférické pasáže, ktoré mu priniesli záujem svetového publika. Svoje asi urobila aj vynikajúca knižná predloha. Adaptácia sa samozrejme musela vybrať trochu iným smerom a filozofická povaha románu bola nahradená akciou. Kameň úrazu celého produktu ležal práve tu, autori hráča síce pobádali k hraniu stealth postupom, ale kvôli tomu, že nepriatelia mali oči pravdepodobne aj na zátylku, nebolo to prakticky možné. Nezostávalo teda nič iné len sa spoľahnúť na starý dobrý Rambo štýl hrania, ktorý ale tiež mal svoje rezervy (hlavne v prehnane vysokej odolnosti nepriateľov) a tak trochu ubíjal dlho budovanú atmosféru. Vrchol hry teda boli pasáže, v ktorých sa nebojovalo a vy ste mohli nasávať atmosféru zatuchnutých tunelov, čo je však na first person akciu tak trochu škoda. Last Light prichádza napraviť chyby minulého dielu v tomto smere. Pôrod hry však bol trochu ťažký, keďže tesne pred vydaním došlo k zmene distribútora zo skrachovaného THQ na Deep Silver a chvíľu samotná jej existencia visela na vlásku.

Je pre nás trochu ťažké popísať zápletku nového dielu a nevyzradiť záver minulého, ktorým sa takisto končí knižná predloha, a preto: SPOILER ALERT, ak knihu a prvý diel ešte len plánujete čítať/hrať, tento odsek preskočte, pretože sa ochudobníte o skvelé vyvrcholenie príbehu. Na scenári Last Light sa podieľal aj sám Glukhovsky, aby rozvíjal príbeh hlavného hrdinu Metra 2033 Arťoma, keďže voľné knižné pokračovanie Metro 2034 rozprávalo zážitky iných postáv, a preto si vyslúžilo rozporuplné prijatie fanúšikmi predchodcu. Zem sa spamätáva z jadrovej vojny a posledné zvyšky ľudstva sú, kvôli všadeprítomnej radiácii, odkázané na život pod zemou. Po tom, ako Arťom spolu so stalkerom Mlynárom a ďalšími z vrcholu Ostankinskej televíznej veže vypálil rakety na hniezdo tajuplnej rasy mutantov zvaných Čierni (Dark Ones) a jeho prekvapivom zistení, že v skutočnosti pre ľudstvo predstavovali vykúpenie a nie hrozbu, trpí nočnými morami, v ktorých ho sužuje ťarcha jeho činov. Hneď v úvode sa v jeho izbe na stanici Polis objavuje starý známy Chán, aby ho informoval, že existuje ešte jeden žijúci exemplár z rasy čiernych, a to mláďa, ktoré útok prežilo a predstavuje nádej do budúcnosti obyvateľov metra. Predstavenstvo Rádu však o záchrane tohto jedinca nechce ani počuť a stále ho považuje za potenciálnu hrozbu, a tak sa vo vašej prvej misii vyberiete spolu s nie práve najpríjemnejšou elitnou odstreľovačkou Annou mláďa zlikvidovať. Ako isto predpokladáte, nič nevyjde podľa plánu a mladý čierny spolu s Arťomom upadá do zajatia nacistov. S nečakanou pomocou dôstojníka Červenej linky Pavla sa vám z pazúrov takmer istej smrti podarí uniknúť a vyberáte sa na šialenú cestu útrobami tunelov najväčšieho podzemného komplexu metra, aké ľudia vybudovali. Príbeh je veľmi kvalitný a je evidentné, že Glukhovsky naň prísne dohliadal. Občas sa mu aj sem podarí vtesnať zopár filozofických myšlienok, ktoré boli tak príznačné pre jeho knižné príbehy. Zaujímavé je pozorovať aj vyvíjajúci sa vzťah Arťoma k Anne, ktorá sprvu rozhodne nie jeho krvnou skupinou. Aj keď ide v prvom rade o akčnú hru, ľudský rozmer jej veľmi svedčí a spôsobí, že na ňu budete spomínať ešte dlho po skončení. Všetko, čo sme si v knihe obľúbili je v hre spracované veľmi dôstojne.

Vyššie sme spomenuli, že hra si berie za cieľ vylepšiť mierne nedotiahnuté mechanizmy prvého dielu a vytvoriť plnohodnotný zážitok, ktorý nebude kaziť nahlodávajúci pocit, že niečo nefunguje, ako by malo. Okamžite môžeme prezradiť, že sa to podarilo a Metro: Last Light je skvele fungujúci a zábavný produkt, ktorý sa snaží vyjsť v ústrety vášmu spôsobu hrania a nehádže vám polená pod nohy. Očividne si toho boli vedomí aj vývojári, keďže sa hra orientuje na akciu viac ako predchodca. Niektorí jej frenetickú povahu prirovnávajú ku Call of Duty, ale my si myslíme, že je to skutočne prehnané tvrdenie. Metro vám dáva vybrať si medzi čisto nenápadným postupom, kedy stačí nepriateľov omráčiť, buranským „zastreľ všetko, čo sa hýbe“ spôsobom (stále je to ale náročnejší a taktickejší štýl hrania ako v spomínanom americkom blockbusteri), či niečím na pomedzí. Plíženie sa v tieňoch, odstraňovanie potenciálnych hrozieb odzadu je veľmi efektívne a ak neurobíte nejaký vyslovený prešľap, nemusíte sa obávať odhalenia. Často sa v otvorenejších miestnostiach nachádzajú poistky, ktoré dovoľujú zhasnúť svetlá v danej lokalite a v podrepe obísť strážnikov. Ak sa rozhodnete pre cestu neohrozeného zabijaka, vaše putovanie bude lemovať pomerne vyvážená akcia, kedy nepriatelia nie sú ani príliš nebezpeční titani, ale na druhej strane vás potrápia.

Nie vždy je samozrejme možné sa vyhnúť čelným stretnutiam s nepriateľmi a stealth postup sa týka hlavne bojov s ľudskými protivníkmi. V ruinách Moskvy, či v katakombách pod ňou sa stretnete so zmutovanou faunou nového sveta, ktorá preverí vaše schopnosti v bojoch tvárou v tvár. V týchto stretoch je vhodné niekedy dokonca vziať nohy na plecia. Rôzne prerastené obojživelníky, či démoni (akísi humanoidi s kožovitými krídlami) dokážu spoľahlivo nahnať strach. Jedným z hlavných rozdielov oproti Call of Duty je podľa nás častý nedostatok munície, čo vás núti plánovať kroky dopredu. S nábojmi sa oplatí hospodáriť, pretože, ako fanúšikovia knihy, či minulého herného dielu isto vedia, armádne strelivo je v metre aj univerzálnou menou, za ktorú si môžete kúpiť potrebné lekárničky, filtre na vašu plynovú masku, či vylepšenia na váš arzenál. Ten sa drží tradičnej schémy FPS, nájdete tu kúsky od revolveru, cez brokovnicu po pušku s armádnou optikou. Stavíme sa, že vaším najlepším kamarátom bude klasický kalašnikov, keďže sa hravo poráta s väčšinou nepriateľov.

Technické spracovanie nového Metra doslova berie dych. Neskutočne detailný dizajn tunelov metra, či metra 2 je ešte prepracovanejší ako minule a na vás doslova dýcha atmosféra tohto neradostného prostredia. Často sme mali chuť si na lokácie skrz monitor siahnuť. Stanice si žijú vlastným životom presne tak, ako sme si to predstavovali pri čítaní literárnej predlohy a v momente, keď vystúpite z tunelov na povrch, či už za bieleho dňa alebo uprostred noci, sánku si budete musieť zbierať z podlahy. Metro: Last Light je bez preháňania nádherná hra a hlavným dôvodom pre to je využitie najmodernejších technológií, ktoré ale vášmu PC dajú poriadne zabrať. Na maximálne detaily vo full HD rozlíšení so zapnutou teseláciou radšej hneď zabudnite, ak nevlastníte moderný high-end stroj. Ak však patríte k hŕstke šťastlivcov a vo vnútornostiach vášho miláčika sa nachádza grafická karta s čipom od Nvidie, užijete si okrem grafických, vďaka podpore PhysX, aj fyzikálne hody. Vizuálna stránka sa dá momentálne porovnať jedine s Crysis 3, ktoré je ale ďaleko lepšie optimalizované.  Dynamického osvetlenia, textúr vo vysokom rozlíšení, či pokročilých časticových efektov sa budete musieť zriecť aj ak chcete hru hrať na Xboxe 360, či PS3. My sme si nové metro odskúšali na Xboxe a rozdiel vo vizuále síce nie je úplne priepastný, ale i tak ide o chudobnejšieho príbuzného. Na pomery konzoly je to ale stále špička a ak by to bola posledná hra, čo by na ňu vyšla, bola by to jej najdôstojnejšia labutia pieseň, akú by si mohla priať. Audio je takisto na vysokej úrovni, odporúčame hru hrať s ruským dabingom, čo jej ešte pridá na autentickosti. Ukrajinci z 4A Games sa proste pochlapili a svet Dmitriho Gluhkovskeho prezentujú v tom najlepšom svetle.

Mohlo by sa zdať, že je Metro: Last Light dokonalou hrou, ale bohužiaľ to tak nie je. Na pomery iných „postsovietskych“ hier síce obsahuje zanedbateľné množstvo chýb, ale stále tam nejaké zostali, postavy niekedy napríklad ustrnú v neprirodzených animáciách, alebo sa zaseknete na mieste a pomôže iba načítanie kontrolného bodu. Nie práve najlepšia optimalizácia už bola spomenutá. Hra je stále obyčajnou lineárnou akciou, ktorá vám dá málokedy na výber odkiaľ ďalej a to môže milovníkov slobody vo virtuálnych svetoch odradiť.

Nové Metro splnilo očakávania, opravilo chyby predchodcu a prinieslo pomerne netradičný zážitok, ktorý môže väčšina západných hitov ticho závidieť. Kombinácia skvelého audiovizuálneho spracovania, pohlcujúcej atmosféry a pomerne hlbokého príbehu funguje na výbornú. Pripočítajte si k tomu ešte skvele režírované cut-scény, ktoré často predstavujú prekvapivo silný amalgám emócií a dostanete hru, ktorej hranie je povinnosťou, ak patríte k fanúšikom žánru. Tých pár nedostatkov jej isto radi odpustíte a budete sa kráľovsky baviť.