Steel Battalion: Heavy Armor

Ak ste sa po ohlásení tretieho dielu série Steel Battalion, s podtitulom Heavy Armor, tešili, neboli ste rozhodne jediný. Simulácia futuristického mecha vo fiktívnej vojne, ovládaného, ako klasickým xboxovým gamepadom, tak aj pohybom cez Kinect, pôsobila veľmi pútavo. Mnohí uverili, že ide konečne o prvú „serióznu“ hru pre toto pohybové ovládanie. Keďže ste už aj tak pravdepodobne zascrollovali na výsledné hodnotenie, zistili ste, že nám to nakoniec vlastne vôbec nebolo treba. Steel Battalion skončil presne tak ako sa skeptici obávali, Kinect jednoducho pre hru tohto razenia neponúka vhodné podmienky.

Príbeh sa odohráva v roku 2082, ale na prvý pohľad to vyzerá akoby sme sa preniesli o asi päťdesiat rokov do minulosti. V roku 2020 sa totiž objavil druh mikróba, ktorý sa živí kremíkom a začal požierať procesory počítačov. Namiesto vytvorenia novej technológie sa ľudstvo vrátilo späť k starým dobrým elektrónkam. Okrem toho OSN, tentoraz vedená čínskymi komunistami, začala kolonizovať Spojené štáty. A že si to Amíci len tak nenechajú je samozrejmé a začínajú pripravovať protiofenzívu. V roku 2082 je obľúbeným kusom armádnej techniky vozidlo VT, takzvaný vertikálny tank. Ide o kráčajúceho mecha podobného stroju AT – ST z Hviezdnych vojen. A práve komandérom takého sa stanete v tejto hre.

Do tejto chvíle je všetko ružové, renderované príbehové videá sú veľmi prepracované a ničím nezaostávajú za konkurenciou. Potom sa hráč dostáva do víru diania a hneď tu niečo nesedí. Napríklad, keď vás privíta člen vašej posádky a podáva vám ruku, hneď vám bude čudné, prečo je taký problém podať mu ju naspäť. Rýchlo si ale uvedomíte, že pri hraní máte väčšinu času sedieť, snáď aby bol zážitok, čo najrealistickejší (ale v prípade toho podania ruky, vaša postava v skutočnosti stojí...). Po zvítaní sa so zvyškom tímu nasadáte do vozidla, ktoré bude vaším domovom po takmer celý zvyšok hry. Popritom si obzeráte celkom peknú grafiku, skvele stvárnené postavy a prepracovaný interiér vášho vozu. Všetko je zatiaľ ešte v poriadku. A zrazu problémy vypuknú a skončia pravdepodobne až po tom, ako bude z vášho okna letieť Xbox, Kinect, televízor a za nimi pravdepodobne aj vy samy. Teda v prípade, že sa hru budete skutočne snažiť dohrať a riskovať vaše psychické zdravie. Aby nás príliš nehrýzlo svedomie, priznáme sa, že nám sa to nepodarilo a rozhodne necítime ani najmenšie nutkanie to napraviť. Priblížme si teda dôvody prečo.

Prvým a najpodstatnejším problémom tejto hry, kvôli ktorému ju možno ukončíte skôr, ako ju vôbec poriadne začnete hrať, je ovládanie. Ako sme v úvode uvádzali, ide o kombináciu hrania gamepadom, ktorým ovládate pohyb vášho stroja a vnútri kabíny všetko prebieha ovládané vašim pohybom pred Kinectom. V prvom prípade je všetko v poriadku, ak si odmyslíte, že stroj sa občas sám od seba otáča, ovládanie a streľba prebiehajú pomerne spoľahlivo. Nemôžeme však označiť za klad, že funguje štandardné ovládanie. A už vôbec nie ak jeho druhá časť nespĺňa to, čo by ste od nej očakávali a na čo bola vytvorená. Po prepnutí pohľadu do vnútra mecha sa totiž hra mení na nefalšovanú nočnú moru. Prístrojová doska obsahuje kopec páčok a tlačidiel, ktoré bude nutné pre plnohodnotný priechod hrou ovládať. Tu teda ovládač odkladáte a spoliehate sa len na pohyb rúk a vašu priestorovú predstavivosť. A že to rozhodne stačiť nebude snáď nemusíme dvakrát uvádzať. Tak napríklad sa pokúsite pohnúť pákou ovládajúcou rýchlosť vozu a hneď ako ruku zložíte, hrdina ju potlačí na rovnaké miesto, ako predtým. Takisto, keď sa snažíte kabínu vyvetrať musíte vysunúť bočný panel a potiahnuť na ňom umiestnenú páčku. Z nejakého neznámeho dôvodu ho občas postava opäť vráti na pôvodné miesto, skôr ako ste vôbec niečo stihli urobiť. V čase keď stojíte na mieste a nič výrazné sa okolo vás nedeje sa to ešte celkom dá prežiť. Keď však nutne potrebujete počas tvrdého boja niečo prepnúť v interiéri a namiesto toho sa otočíte na kolegu, ktorý na vás vrieska, čo to robíte, a nemôžete sa zrazu otočiť naspäť, budete sa cítiť mierne frustrovane. Keď sa vám to nakoniec podarí, ale namiesto požadovanej akcie zrazu zatiahnete okienko, najskôr vyskočíte z miesta naštvaní a to si potom postava otvorí poklop na streche a začne čumieť von. Zmienená akcia sa samozrejme rovná smrti. Po zamyslení sa, ktorá akcia v hre je úplne najmenej vyladená nám napadá zmena pohľadov, kedy musíte rýchlo vystrčiť obe ruky pred seba, to však má ale v 80% prípadov nulový účinok.

Okrem odfláknutého ovládania objavíme v Steel Battalion ešte jeden obrovský problém. Ten tkvie v náročnosti, hra pred hráča predkladá výzvy, ktoré sú takmer nadľudské. To sa prejavuje už od prvej misie. Úrovne nie sú dlhé za to ich náplň ich pokojne môže natiahnuť na celé popoludnie. Nepriateľské jednotky, vrátane tých peších, sú ohromne náročné na porazenie a nie raz sa stane, že na úspešné zdolanie úlohy sa musíte doslova nabifliť ich pozície. To v kombinácii s nefungujúcim ovládaním vytvára skutočne vražednú zmes a radíme si veľmi dobre rozmyslieť, či sa do tejto hry chcete pustiť.

Steel Battalion: Heavy Armor je obrovské sklamanie, niekto by povedal, že zlý vtip, keď sa však pozrieme, aké sumy nalial Capcom do autorov, je veľmi pravdepodobné, že to mysleli vážne. Smutné je takisto, že Kinect asi nikdy nebude vhodným prostriedkom pre čosi hlbšie ako nekonečné závodné, tanečné, či iné arkádové záležitosti.