Deadlight

Asi sa nemusím hanbiť za to, že som túto "arkádovú" záležitosť, dnes šírenú len cez Xbox LIVE za 1200 MS points, očakával s veľkými očami. Trailery bol úžasné a obrázky také dokonalé, až bolo ťažké uveriť, že ide o hru od mladého štúdia, ktoré doteraz na svojom triku nemá vlastne nič. Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ, vravel som si sám pre seba, keď som Deadlight sťahoval a myslel samozrejme na Shadow Complex, ktorý Deadlight svojim spracovaním výrazne pripomína. Ale rovnako tak bolo na hre badať aj inšpiráciu inými hrami, mojim milovaným Limbom začínajúc a pôvodným Princom z Perzie končiac. Toto jednoducho nemôže dopadnúť zle. 2D plošinovka s 3D grafikou poháňaná Unreal enginom. Dokonalosť sama o sebe.

A spočiatku to ani zle nevyzerá, aj keď to, že aby ste si naplno vychutnali úvod a vlastne celú atmosféru hry, musíte najskôr prečítať 60!!! (fakt nekecám) stránkový denník hlavného hrdinu, ma trošku primälo k trudným myšlienkam o tom, že autori majú trošku problém vysvetliť stručne dej. Ale prečítal som a pustil sa do hry. Pod ruky sa mi dostal Randall Wayne, absolútne ničím z priemeru nevybočujúci chlapík, akých v sobotu stretnete v nákupnom centre za naplnenými vozíkmi desiatky. Wayne pôvodne pracoval ako strážca v prírodnej rezervácii, no po začiatku celej apokalypsy sa samozrejme na stráženie vykašlal a vydal sa hľadať svoju rodinu, bezpečie atď, atď, veď to poznáte. Ak ste nedávno hrali I am Alive, tak sa vám príbehy budú prepletať tak, že o nejaký ten čas z toho budete mať jednu hru...

Prvých pár desiatok minút budete hrou nadšení. Všetko vyzerá tak ako v traileroch. Seattle (kde sa celý dej odohráva) je zdevastovaný, ovzdušie zamorené, nebo temné a okrem beznádeje vás chcú dostať zombie, v Deadlighte nazývané Shadows. Práve Shadows dávajú hre ten potrebný esprit a trocha výnimočnosti, pretože inak by som autorov vážne podozrieval z plagiátorstva McCarthyho knihy The Road. Pri súbojoch s nimi (a nielen s nimi - ale spoilerovať nebudem) máte vždy na výber, môžte sa biť, neskôr môžte strieľať, ale najčastejšie je aj tak jediným rozumným riešením vziať nohy na plecia a utekať preč (neskôr tak budete robiť aj preto, lebo je to rýchlejšie). Jeden, alebo dva tiene, nie sú pre nášho borca vyložene problém, ale väčšia skupina väčšinou značí smrť a môžte byť vyzbrojení lepšie ako Rambo, to mi verte. Pri súbojoch vás totiž limituje viacero vecí, ak preferujete boj zblizka je to predovšetkým Stamina, ktorá sa  behaním, zúrivým máchaním čímkoľvek jednoducho míňa a keď vám dôjde, neubránite sa ani predškolskému tieňu. Pri strelných zbraniach (je ich minimum) zasa logicky dochádzajú náboje a keďže tých sa v hre vyskytuje asi rovnaký počet ako úprimných sĺz Vila Rozborila, dobre si rozmyslíte kedy budete strieľať.

Spočiatku všetko toto + dobrá atmosféra spoľahlivo funguje a hra vás baví. Dokonca sa tvorcovia rozhodli prihodiť do pléna aj pár logických hádaniek, takže zapojíte aj mozgové závity, ale netreba sa báť, tieto hádanky by rozlúštili aj účastníci našich kvalitu naberajúcih reality show, takže ich treba brať len ako spestrenie neustáleho behania, poskakovania a likvidácie zombíkov. Žiaľbohu asi v tretine hry zistíte, že sa začínate nudiť a hoci sa tvorcovia fakt snažia a dávkujú vám raz zbesilý únik, raz logickú hádanku a tiež trocha toho príbehového pozadia, nepomáha to. A vy časom zistíte prečo, jednoducho im celú túto hru prestanete veriť. A môže za to amatérske spracovanie príbehu. Ten je síce sám o sebe klišé, ktoré nemožno skaziť, no jeho podanie vo forme komiksových cut scén, veru nie je bohviečo. A čo žiaľ zráža príbeh najviac je dabing postáv, mal som pocit akoby to autori hry nahrávali u jedného z nich počas nedeľného obeda. Hlasy sú nevýrazné, k jednotlivým postavám sa nehodia a nejakú emóciu by ste fakt skôr našli u toho, už spomínaného nešťastníka uvádzajúceho Modré z neba. Toto v kombinácii s repetitívnosťou herného zážitku a nepresným ovládaním ničí hru ako rakovina. Pri tom ovládaní sa pristavme. V hrách ako je táto je ovládanie postavy kľúčovým faktorom. Tu je však vyslovene odfláknuté a najviac to cítiť v pasážach, kedy je potrebné niekam rýchlo prebehnúť, niečo prekopnúť, niekam presne skočiť a podobne. Jednoducho to sem tam nejde, hra niekedy na vaše stlačenie tlačítka nereaguje. A verte mi, nevymýšľam si, pri jednej takejto seanse som si zúrivým mačkaním ulomil button B na gamepade. A aj tak sa stále tváril, že som ho nestlačil.

Je to škoda, na hre sa výrazne prejavila neskúsenosť jej tvorcov + zrejme dosť napätý rozpočet. Navyše keď už si ako tak začnete na všetky nešvary zvykať a predsa len sa prinútite sledovať dej, hra zrazu skončí. Po cca 3-4 hodinách je koniec a vy neviete či máte byť znepokojený koncom hry, alebo nahnevaný z krátkeho zážitku (i keď v kontexte s repetitívnosťou herných mechanizmov je krátka herná doba skôr výhodou).

Na druhú stranu nechcem, aby vás recenzia odradila od hrania, čomu zodpovedá aj výsledná známka hry. Autori urobili aj veľa dobrých vecí, bravúrne striedajú atmosferické momenty, prostredie je jednoducho nádherné a potešia aj také vychytávky ako lákanie zombíkov do vopred pripravených pastí. Len mi je ľúto, že hra s takýmto potenciálom skončí zabudnutá. A ona skonči, či chcete, alebo nie. Nie je to žiaľ druhý Shadow Complex, ani Limbo je to len sľubný krok do budúcnosti pre jedno štúdio a priemerná zábava pre nás hráčov. Nič viac a nič menej.