Darksiders 2

Vo fundamentálnych základoch sa pokračovanie od svojho predchodcu príliš neodlišuje - opäť sa teda jedná o akčnú adventúru, ktorá mieša bitky so sekciami "hopsacími", pričom sem tam do tohto koktejlu prihodí aj nejakú tu logickú hádanku či boss-fight, vyžadujúci si taktiež trošku toho logického uvažovania. V čom sa ale naopak dvojka od jednotky odlišuje, je nie len otvorený, nelineárny dizajn prvých dvoch svetov, ale aj prímes RPG prvkov, skvelo obohacujúcich už i tak chytľavú hrateľnosť. V podstate je možné povedať, že séria Darksiders napreduje v presne opačnej analógii, než je tomu v prípade ságy Diablo - inými slovami, zatiaľ čo jedna svoje herné možnosti rozširuje, druhá ich naopak okresáva. Samozrejme, nič proti zjednodušovaniu v princípe nemám, avšak ako odveký hard-core gamer mám radšej ten prvý variant.

Späť ale k hre samotnej. Ako som už spomenul, tentokrát je príbehová kampaň roztiahnutá do hneď niekoľkých odlišných svetov, pričom prvá dvojica z nich - severskými mytológiami inšpirované Forge Lands a útočisko zosnulých duší Dead Plains - je vo veľkej miere nelineárna. Čo to v praxi znamená? Tak predovšetkým to, že nie ste implicitne vedení za ručičku ale môžete si po krajine jazdiť sem a tam, loziť do štedrého množstva kobiek ako sa vám uráči či plniť úlohy v postupnosti, ktorá vám najviac vyhovuje. Samozrejme ale, nečakajte svety veľkosti toho v Kingdoms of Amalur - obidve spomínané realmy sú v základoch pozliepané len z niekoľkých menších zón, medzi ktorými vedie spleť viac či menej zdĺhavých uličiek a cestičiek. Vadí to ale? Absolútne nie - práve sloboda je dôvod, prečo vás titul brutálne pohltí a pustí vás až v momente, kedy začnete umierať od hladu či dvíhať sa na stoličke / kresle, to preto, lebo tie vaše výkaly už skrátka nebudú mať kam ďalej "odtekať". Na margo open-world štruktúry úvodnej polky hry si však neodpustím drobnú výtku - nakoľko váš hrdina, Smrťák, nemá od začiatku všetky schopnosti, veľké percento lokácií vám ostane nedostupných až do druhej, či dokonca tretej tretiny hry, čo mi ako zrovna najšťastnejšie riešenie nepripadá. Veď predsa, backtracking ešte nikdy hrám spásu nepriniesol a preto nechápem, prečo musel byť nasilu implementovaný aj tu.

Ostatná dvojica svetov, konkrétne teda anjelská pevnosť Lost Light a The Black Stone, hub zasvätený naopak silám pekelným, sa už nesú v predsa len konzervatívnejšom duchu a fanúšikom pôvodného Darksiders bude ich štruktúra mimoriadne povedomá. Opäť však musím povedať, že to vôbec nevadí - nakoľko je posledná tretina hry prevažne lineárnou, mohli si autori dovoliť lepšiu a vyváženejšiu dynamiku gameplayu, vďaka čomu sa ku slovu dostanú nie len prepracovanejšie hádanky, ale aj dungeony, ktorých prejdenie vám kľudne zaberie aj niekoľko hodín hrania. Radikálny skok z open-worldu do jeho opaku preto nepôsobí ako rušivý element ale ako vítaná zmena, ktorá -musím sa priznať- naozaj titul oživila. A ruku na srdce - kedy naposledy sme si mohli niečo také povedať? Inak, len tak čiste na okraj - Darksiders 2 obsahuje aj také niečo že príbeh, ktorý bol na moje prekvapenie až nezvykle zamotaný a ukecaný, takže pokiaľ si chcete okrem skvelej hrateľnosti užiť aj trošku tej omáčky okolo, sarkastický Smrťák a banda doprovodných NPC vám to v pohode doprajú.

A keď už sa bavíme o NPC, nebude od veci sa pozrieť na zúbok zrejme najväčšej novinke oproti predchodcovi, a síce RPG mechanizmom. Darksiders 2 totižto potajomky opisovali od nejednej žánrovej konkurencie (tlačí sa na mozog spomínané Diablo) a tak vám ponúknu nie len prepracovaný systém levelovania hrdinu, ale aj questy či loot, teda veci, ktoré patria k RPGčkam rovnako ako alkohol k východu Slovenska (pozor, som východniar, takže zo mňa hovorí hrdosť! :)). Čo sa týka prvého menovaného, teda levelovania, Smrť je možné vyprofilovať do dvoch odlišne zameraných classov, obsahujúcich úplne inú paletu schopností a kúziel. Sluší sa doplniť, že  ani jedna z ponúkaných ciest nemá oproti tej druhej navrch a je len vecou osobných preferencií, ako si hrdinu vylevelujete. Osobne som si zvolil cestu Harbingera, nakoľko mám rád skôr tradičné vedenie bitiek, avšak viem si veľmi dobre predstaviť, ako zábavnou môže byť hra v prípade, že by som sa vydal cestou minionov summonujúceho Necromancera.

Questy, ktoré sa vo väčšej miere objavujú len v prvých dvoch svetoch, síce nie sú bohvie ako početnými, avšak kvantitu dokonale vyvažujú kvalitou. V podstate je možné povedať, že každý jeden z nich má svoje príbehové pozadie a pokiaľ sa týmto úlohám rozhodnete venovať, čaká vás nie len hromada pamätihodných boss-fightov, ale aj dejová omáčka, rozhodne hodná vašej pozornosti. Tretí kľúčový prvok RPG žánra, loot, tu predstavuje jednu z hlavných motivácií, prečo vôbec vychodené cestičky opúšťať. Okrem pokladov rôznej vzácnosti je totižto možné naraziť aj na špeciálne, tzv. possesed zbrane, ktorých staty a bonusy sa dajú dodatočne updatovať "obetovaním" zbraní štandardných. Za celú dobu kampane som takéto rare kúsky našiel len 3, takže je jasné, že aj oni podliehajú randomizéru tak, ako ostatné poklady. Čo ale naopak nie je náhodným, je výskyt legendárnych amuletov a výzbroje, ktoré sa nenachádzajú v žiadnej truhlici a teda su "umiestnené" v hernom svete natrvalo. Azda nemusím dodávať, že nájdením takéhoto itemu si prídete na obzvlášť mocný artefakt. Suma sumárum, je teda nepopierateľným faktom, že aspekt lootu zvládli tvorcovia naozaj bravúrne a aj keď je väčšina nájdených vecí len trashom, vždy sa nájde niečo, čo vás v tom hľadaní pokladov opäť poriadne namotivuje.

Ok. Herný svet máme prebratý, rovnako tak aj RPG mechanizmy... ale čo gameplay samotný? Nuž, ak mám byť úprimný tak práve v oblasti samotnej hrateľnosti titul zaznamenal zďaleka najväčší krok vpred. Poďakovať sa za to ale môže predovšetkým skvelému súbojovému systému - vďaka jeho jednoduchosti a ľahkej pochopiteľnosti je možné na bojisku predvádzať oku lahodiace kombá bez toho, aby ste museli čo i len nahliadnuť do manuálu či helpu. Navyše, pokračovanie po novom dáva hráčom do rúk možnosť kombinovať útoky primárnych (kosy) a sekundárnych zbraní (rôzne meče, kladivá, sekery, "wolverinovky" a pod.), ktoré v spojení s odomykateľnými skillmi a ďalšími schopnosťami dávajú vzniknúť tak variabilnejším a chytľavým bitkám, že predchodca sa tým svojim stereotypným button-mashing modelom proste nechytá ani z kilometra. V podstate je možné povedať, že zatiaľčo súbojový systém prvých Darksiders bol spomalený a ťažkopádny, jeho verzia 2.0 je úplným opakom - je dynamická, živelná a plne otvorená experimentovaniu. A že je nepomerne zábavnejšia, na to môžete prosím pekne vziať jed (alebo metanol)!

Možno sa teraz poniektorí pri pohľade na výsledne skóre pýtate, kdeže tá hra stratila ten jeden bodík - nuž, problémom Darksiders 2 je jeho dĺžka. Tá totižto vytvára priestor pre stereotyp, ktorý sa nutne musí z času na čas dostaviť. Pochopte - keď opakujete jeden a ten istý postup alebo schému niekoľko krát za sebou, automaticky sa musí o slovo prihlásiť únava a náznak nudy. Obidvom neduhom je ale samozrejme možné predísť hraním hry v kratších časových intervaloch, avšak vzhľadom na to, ako titul dokáže pohltiť, sa im sem tam nevyhnete. Pozor! Ani krátkodobá nuda, ani občasný stereotyp nedokážu samotnú hrateľnosť ovplyvniť na toľko, žeby ste si povedali "už ma to nebaví, idem hrať niečo iné". Nie, takýto extrém vám v prípade Darksiders 2 rozhodne nehrozí.

Čo však rozhodne hrozí nemalému percentu vnímavých hráčov, je nemý úžas nad tým, akými krásnymi scenériami autori svoje dietko obdarili. Nie - Darksiders 2 nie je krásnym z hľadiska počtu polygónov či všakovakých svetelných efektov. Nie. Hra je dychberúcim audio-vizuálnym zážitkom preto, lebo zvolený art štýl a celková estetika lokácií formuje herný svet natoľko pútavo, že od neho skrátka nemožno odtrhnúť ani oči, ani uši. Darmo sa tu poniektorí hard-core PCčkari budú biť do pŕs, že taký Crysis vyzerá lepšie. Autorom vôbec o súperenie s inými hrami nešlo. Chceli totižto dať hráčom niečo iné, niečo štýlovejšie a to sa im aj podarilo. Že vám "hrubozrnnejší" vizuál nešmakuje? Tak potom odpáľte k všetkým tým radoby realistickým veciam, ktoré sa tak dlho na niečo hrajú, až pritom stratili svoju vlastnú identitu.

Tak si to teda všetko pekne zhrňme - obrovský a pestrý herný svet, prepracovaný príbeh, sympatický hrdina, skvelé RPG prvky, výborný súbojový systém, chytľavá hrateľnosť a technické spracovanie, ktoré vás v istom smere pozitívne poznačí. Neviem ako vy, ale mne z toho vychádza titul, ktorý spolu s nedávnym Sleeping Dogs dokazuje, že aj letné mesiace vedia hráčom ponúknuť hity, seriózne ašpirujúce na titul GOTY. Ak sa teda radíte k fanúšikom 3rd person fantasy akcií a nevadí vám trošku tej inej žánrovej prímesi, dám ruku do ohňa za to, že Darksiders 2 úplne prepadnete. Tak istý si kvalitami tejto hry totižto som!