Zoznam článkov autora MickTheMage

A je to tu opäť. Novinková smršť E3, ktorá už dnes skoro nikoho nezaujíma. Alebo sa mýlim? Nuž, v každom prípade, aspoň pre mňa už dávno stratila svoje kúzlo. Prístup na internet a neustále vystavovanie sa toku informácií človeka otupí natoľko, že ho nič nové už nemôže prekvapiť. Dávno sú preč doby, kedy jediným zdrojom noviniek a informácií o nových hrách boli časopisy. A boli to perfektné doby. Také zhrnutie E3, pri ktorom človek pomaly slintal nad každou oznámenou hrou a každým mini obrázkom z nej. Bolo to prekvapenie a úžas nad niečím novým. Ako spieva Bob Dylan, časy sa však menia...

Retro dizajn, myšlienky na kontrolu spoločnosti a každej domácnosti v nej... to je len malá časť vecí, ktoré vás napadnú pri pohľade na informácie o najnovšom domácom spotrebiči od spoločnosti Microsoft. Xbox One – jediný pán a vládca vašej obývačky. Jeden im všetkým vládne, jeden všetko vidí. Bez vševidúceho oka Kinectu svoju novú konzolu ani nepustíte. Bojíte sa budúcnosti?

Keď skončila svoju službu pre hráčsku verejnosť spoločnosť Sierra, bol to relatívne tichý odchod. Mnoho ľudí si to ani nevšimlo, a tí čo si všimli, sa skôr čudovali, že ešte vlastne vôbec existovala. Keď pred pár dňami preletela všetkými hernými médiami správa o zatvorení LucasArts, odrazu sa zdvihla silná vlna nostalgie a spomínania. Panebože zabili LucasArts, bastardi! Po tom ako Disney odkúpil celé Lucasove impérium, sa však tento postup dal očakávať.

Pokiaľ za každým zvesíme hlavu a necháme veci plávať, tak ako idú, budú si s nami veľký vydavatelia robiť čo sa im zachce. O čom je reč? DRM, ktorá vás núti byť stále online? Hry, ktoré sú online i keď vlastne byť vôbec nemusia? A ešte sa k tomu budú vyhovárať na úmysel a špeciálnu funkčnosť hry, ktorá by inak nefungovala.

Schválne, kto si ešte pamätá to veľké haló z nasledujúcej generácie herných strojov? Bolo to niečo tak veľké, tak všade vyzdvihované, že sa tomu nešlo nijako vyhnúť. Ani keď ste boli zarytý PC hráč. Všetko to veľké – húúúúú – aké super hry nám nová generácia prinesie. Medzi nami, nič moc, ale...o tom to celé nie je.

Dobrá otázka. Rôzne odpovede. Množstvo odpovedí by však smerovalo k podivným zvukom vyjadrujúcim streľbu, výbuchy a hrôzostrašné výkriky násilia. Možno. Veľmi pravdepodobne. Poznáte to, také to bada-bum, čvacht, ratatata-tresk. A kopec rôznych zvukov obsahujúcich písmenká š a ž, ktoré sa pokúšajú napodobňovať nálety a iné zaujímavé činnosti väčšinou spojené s umieraním. Také wakawakawaka je v podstate tiež násilie, ale na pilulkách.

Nový rok, nové začiatky a nové obzory. Človek do toho nového roka vždy hľadí s nádejou, že to čo sa pokazilo minule, bude v tom nasledujúcom roku akosi lepšie. Možno veselšie, menej temné a smutné. Platí to o životoch, platí to o hrách. Veď sa len obzrite a pozrite ako vám niektoré hry v roku 2012 rvali srdcia...

Frašku vo forme VGA (Video Game Awards 2012) máme tento rok za sebou a... jediná pozitívna správa, ktorú z toho máme, že sa jedna nezávislá spoločnosť, s (v podstate) nezávislou hrou môže stať kráľom roka. V tom najabsolútnejšom mainstreame.

A je to tu opäť. Kickstarter. Ja viem, už s tým začíname byť trochu otravní, ale keď on nám môže potencionálne priniesť zaujímavé herné tituly. Potencionálne. Len bohovia vedia, ako nepríjemne budeme prekvapení, keď to nevyjde. Celá bublina praskne a nám ostanú len oči pre plač. Zaujímavosťou posledných dní je, že sa do podobného projektu pustil aj Peter Molyneux, ktorého si v našich zemepisných šírkach často pletú so značkou domácich spotrebičov. A to sa niektorým ľuďom nepáči.

Čo od hrdinu hry očakávate? Čo musí spĺňať tá správna, hlavná herná postava, aby ste s ňou boli spokojný? Musí to byť osobnosť alebo schránka, do ktorej – tak povediac – projektujete svoju existenciu? Inak povedané, imaginárnu dušu. Na prvý pohľad sa zdá byť odpoveď jasná – v istých žánroch to pokojne môže byť na mne (RPG), ale pokiaľ je daný príbeh úzko spätý s nejakou postavou (všetko ostatné), potom by bola fajn prepracovaná osobnosť hrdinu. Ako pre koho.

Kickstarter sa zdá byť na prvý pohľad rajom. Hlavne pre nás nostlagické typy. Avšak zdá sa, že nie všetko je také, aké by malo byť. Kickstarter by mal možno slúžiť viac novým, odvážnejším myšlienkam v oblasti hier ako návratom starých – dobrých klasík. Alebo nie?

Pravda je, že opakovanie je matka všetkého múdreho – alebo tak nejako sa to hovorí. Nuž, viem, že sa trochu točíme v kruhu, ale keď už hovoríme o hrách... Človek sa snaží hľadať niečo pozitívne. Alebo možno len ospravedlňuje, na pohľad, trochu divoké plytvanie voľným časom. Kto vie, psychológ nie som a do duše si nevidím. Ani vám nie. Ale za tie roky by som vedel pomenovať jednu skupinu pozitívneho pôsobenia niektorých hier – rozširujú kultúrny rozhľad jedinca.

Hry. Celá plejáda hier, herných tvorcov a malých tvorečkov, obrovský nekonečný velevesmír nikde nekončiacej zábavy a nezmyselne zamyslene utrhnutého zabíjania času. Fuj hry, akoby povedali Bainingovia kdesi v Papuy Novej Guiney. Mimochodom, zaujímavá anomália. Ale nie vec, o ktorú by nám šlo.

Variabilita. Pestrosť a mnohosť herných typov. To by sa mnohým hráčom iste páčilo. Problém však je, že „mnohým“ nestačí. „Mnohým“ je vo svete počítačových hier málo. Mnohí hráči nemajú práve v láske DLC hneď prvý deň k novej hre. Má to svoje logické opodstatnenie, má to svoje známe dôvody, ale „mnoho“ nie je dosť na to, aby dokázali presvedčiť manažérov veľkých herných spoločností o opaku. Mnohým sa nepáči ako veci fungujú, lenže... opakujúca sa pesnička. I mnoho je niekedy málo.

Niekedy je to škoda... Škoda keď hra má smer, má dobrý nápad a zaujímavé príbehové podhubie, ale schováva ho pred bežným hráčom. Nepustí ho k sebe a nedovolí mu plne si vychutnať svoju zvláštnu logiku. Obvykle to býva, keď autori nezvládnu tú časť, ktorú nazývame rozprávanie príbehu.