Pozitívny vplyv +1

Cink. Treba však vzápätí dodať – ako u koho a ako pre koho, ako ktorá hra. Vždy je to veľmi individuálne a veľmi záleží na tom aký typ hráča človek je. Niekoho skrátka tá omáčka okolo hry nezaujíma. Hlavne, že sa to blyští, zvučí to a nejako sa to hrá. Najlepšie dobre. Ostatné veci idú mimo neho a príliš ho netrápia. Príbeh, motivácie postáv, hľadanie pravdy a tajomstiev v reálnom svete..., to nie je pre neho. Nie ešte aby sa zaujímal odkiaľ pochádza hudba, ktorú počul, či v čom sa autori inšpirovali pre svoj príbeh. A tu sa dostávame k jadru pudla. Musíte chcieť, je jedna podmienka. Úprimne hráčsku populáciu vo veku cca 12 – 16 to príliš zaujímať nebude. Česť výnimkám. Tí starší? Nuž, tiež záleží z akého kúta sveta sa vyškrabali na svet a či im vlastne záleží na obsahu. Ale to by sa táto úvaha dostala do malého zacyklenia (ak má niekto chuť dobrovoľne sa zacykliť, môže prejsť na začiatok odstavca a čítať odznova :)). Chcieť, zaujímať sa a hľadať. Bez toho to akosi nejde v žiadnom odvetví, ani štúdiu. Pasívne prijímať je fajn, aktívne vyhľadávať, to už je ďalší stupeň vstrebávania sveta. A kvalitné hry tomu napomáhajú plným dúškom.

Po príklady nemusíme chodiť ďaleko, ale musíme to zobrať od mojej osoby. Čo je isté špecifické indivíduum a jeho skúsenosti sa nemusia zhodovať s tými čitateľovými. Okrem toho sa hneď ospravedlním za také zjavné príklady – skrátka, niektoré veci vás napadajú na miestach, tak rýchlo a.... bohužiaľ bývajú tie najsamozrejmejšie.

Hudba, historická, stará, mladou generáciou väčšinou zabudnutá. Pretože prečo počúvať nejaké vykopávky starých rodičov, keď mám svoje duc-duc. Potom však príde Maybe citlivo umiestnené do rádioaktívneho spadu, k tomu neskôr zahrá Louis Armstrong a človek sa nejako začuduje, nadvihne obočie – čo som to práve počul, veď to nebolo vôbec zlé. A začne prehľadávať platne svojich rodičov, starých rodičov a narazí akurát tak na božského Káju. I keď aj u toho Káju sa v tých starých dobách niečo zaujímavé nájde. Obzvlášť keď budete „zírať“ na dieru po trezore. Mafia vám v tomto ohľade tiež rozšíri obzory. Človek odrazu zistí kto bol Django Reinhard a akú hudbu robil. Začne sa zaujímať i o ďalších umelcov a tak sa mu rozširujú obzory. Pekne pomaly, jeden po druhom. Staré hudobné časy pekne pripomenula nielen Mafia, neskôr jej pokračovanie, ale i taký Bioshock. A Bioshock má toho na rováši určite viac ako len hudobný prehľad. Ale aby sme neostávali len v histórii – je množstvo hier, ktoré zaujmú svojim hudobným výberom súčasnej hudby, prípadne vám dokážu predstaviť niektorého špecifického umelca. Už je potom len na každom zvlášť, či ho niečo z tohto výberu, kontextu zasadenia do herného sveta zaujme a bude sledovať i v reálnej existencii. V každom prípade na to hry majú a pôsobenie v hudobnom odvetví je to najjednoduchšie.

Keď hovoríme o kultúrnom prehľade, nemôžeme hovoriť len o hudbe. Pamätám si na jedno zo svojich prvých RPG. Veľmi pravdepodobne sa volalo Pool of Radiance, starý kúsok a veľmi mladý Mick. Neskôr sa situácia opakovala i v ďalších hrách, Wizardry 7 – napríklad. V tých hrách sa to hemžilo drakmi, elfami, trpaslíkmi a inými podivnými bytosťami z mýtov a legiend. Ale ojha, vraj to všetko bolo inšpirované jedným pánom, Tolkien sa volal. Zohnali sme Hobita, prečítali a nasledovali ďalšie knihy, knižky a knižočky, od ktorých sa už Mick asi nikdy neodpúta. Kultúrny bod pre hry. A čo ten neuveriteľný humbuk okolo vydania hry od partie Kena Levina? Bioshock, už sme ho dnes spomínali. Art deco, Ayn Rand, objektivizmus – zvláštne slová a možnosť niečo nové sa naučiť. Ešte pred vydaním hry človek siaha po knižke „Atlas pokrčil plecami“ a začítal sa. Pomaly začal chápať o čom ten objektivizmus asi je, ponáral sa hlbšie, aby si nakoniec užil hru dvojnásobne. Nie, vôbec nie je potrebné nič vedieť o týchto veciach, aby vás hra bavila. Avšak keď viete, máte povedomie o tom, odkiaľ základné myšlienky pochádzajú – sú v hre (po myšlienkovej stránke) veci, ktoré si užijete dvojnásobne a oceníte snahu celého autorského tímu. Predstavovanie fantastickej literárnej tvorby cez hry spoločnosti Legend už ani netreba pripomínať.

A takto by som pokojne mohol pokračovať. The Path predstaví nezainteresovaným rôzne výklady klasického rozprávkového príbehu o Červenej čiapočke. Premýšľavý ľudia sa začínajú zaujímať a krásne si rozširujú svoj kultúrny rozhľad. Možno by ich to za normálnych okolností vôbec nezaujímalo alebo by nemali šancu na to naraziť. Avšak vďaka hrám sa ich poznatky rozširujú aj inými smermi. Cez zábavu, relax sa dostávame k širšiemu poznaniu a dokážeme tak svojho ducha nielen pobaviť, ale rozšíriť aj jeho obzory.

Takže ak sa opäť raz dostanete do situácie, že si nejaký tajtrlík bude žiadať obhajobu hier – čo je nudná, nezaujímavá a zbytočná činnosť, len tak mimochodom – skúste mu povedať, že hry rozširujú hráčov kultúrny obzor. Klamať nebudete, pretože je to pravda. Ostatne, moje príklady sú tak zjavné, že to až pekné nie je a vy si určite spomeniete aj na iné, intelektuálne stimulujúce hry.