VGA je fraška, nepomôže tomu ani fľaška...

MTV som nemal nikdy rád. Aspoň si to teda nepamätám. A to ani v rokoch, kedy by som ho teoreticky mohol mať rád – teda keď som bol (ako sa hovorí) cieľová skupina. Pravda, rád som si pozrel ako z auto vraku spravia kúzelné super fáro, ale to je asi tak všetko. Kultúra MTV išla vždy mimo mňa. Nechápal som ju a nechápem ju. Príliš blbá, aby mohla byť dobrá. A to platí takmer o všetkom, čo vzniklo (a vzniká) pod touto značkou. Vznikajú tam aj trendy. Pretože inak si neviem vysvetliť prečo mi VGA konštantne pripomínajú iné frašky – ako napríklad MTV Movie Awards. Strašne. Až neznesiteľne presne mi to pripomínajú. Týrajú ma a ja si odrazu začínam pripadať nejako divne. Nemám problém povedať, že počítačové / video hry sú mojím koníčkom. Často boli časy kedy som s ním chcel praštiť, nechať všetko tak a utekať robiť niečo iné. Karate, napríklad. Oukej, tak to práve nie, ale skrátka venovať svoj voľný čas iným aktivitám. Úplne iným. Ostatne, človek čím je starším (tým je sprostejší, ehm), má viac pracovných (a iných) povinností a hry musia ísť zo zásady bokom. Ale koníček je koníček, a tak občas interferuje s vaším ťažko skúšaným životom. Jedného dňa však dosiahnete to pravé a skutočné poznanie – zistíte, že vás niečo fascinuje natoľko, že sa toho nehodláte vzdať. Hry už dávno nie sú čo bývali, ale celý ten hukot okolo – divní ľudia, podivné príbehy, to špecifické vtiahnutie, ktoré vám nedá žiadne iné médium... Hráte síce menej, ale neustále sledujete čo sa deje. Kto vytvára akú hru, kto kúpil akú značku, čo sa odohráva na nezávislej scéne (pretože vám pripomína staré časy) a občas si aj niečo zahráte. Z nostalgie alebo zvedavosti. Občas o tom napíšete a potom sa zas venujete niečomu úplne inému. Lebo to inak nejde. Prijmete fakt, že hry sú súčasťou – a jedným z druhov – zábavy na tomto svete. Nuž a potom vám niekto do tváre chrstne VGA.

Uznajte, že je to ako dostať kladivom po tvári. Už ste niekedy dostali kladivom po tvári? Ani ja nie, ale určite to nie je nič príjemné. Človek zbiera zuby, všade je krv a je celý z tej akcie omámený. Nevie či má cítiť bolesť, odpadnúť alebo sa rozplakať ako malé dievčatko nad mŕtvou bábikou Barbie. Hry sú predsa tak cool, tak žúžo, špica a ja som Samuel L. Jackson! Neviem prečo, ale pri sledovaní som sa cítil trochu trápne. Za všetkých účinkujúcich. Aj tie skeče s menovaným boli divné – len jeden bol úsmevný (ten z Walking Dead). Takto spätne rozmýšľam, či to vlastne aj bolo o hrách alebo o celebritách, ktoré sa premávali na pódiu, za pódiom a pod pódiom s mikrofónmi i bez nich. Neviem. Mám z toho zmiešané pocity. Vlastne mám jeden konkrétny pocit – už dávno nie som cieľová skupina. Škoda. Mentálne na to ešte stále mám ;). Možno by to chcelo pre hry – do vzdialenej budúcnosti – niečo viac oskarovejších kvalít, než MTV frašku. Nemyslíte?

V každom prípade, zaujímal by ma názor na VGA od cieľovej skupiny násťročných, pretože pre tých to bolo evidentne určené. Vlastne čomu sa čudujem? Sám dobre viem, že napriek rôznym vyhláseniam ako nám herný priemysel (a tvorba) dospievajú, tak je veľká väčšina hier stále tvorená a mierená práve na toto násťročné publikum – od náplní samotných hier až po marketing. Vidíme to na každom kroku, na každej, veľkej AAA hre. Pre tvorcov hier znamená dospelá hra – viac násilia, viac krvi, prípadne (občas) viac sexu. Čo sú atribúty, ktoré sú zaujímavé práve pre mužské, násťročné publikum. Nie, už sa naozaj nečudujem tomu ako (podľa Spike TV) má vyzerať veľká šou o vyhlasovaní hier za rok. Presne v duchu MTV a jeho publika. Smutné, ale je to krutá realita dneška.

Pochopil som a odchádzam si stavať hrobku. Kde vám nepoviem. Budú v nej všetky moje hry! A možno to bude taká skromnejšia pyramída. Neviem. V každom prípade, nežerte svišťa a dobre sa bavte. Niekedy. V budúcnosti. Ako povedal klasik...

Mám sen, že jedného dňa budú hry prezentované v médiách, nie ako podradná zábava pre malé deti a mladistvých.

Mám sen, že sa im jedného dňa dostane rovnakého priestoru a dôstojnej pozornosti, prezentácie ako spriazneným odvetviam zábavy – filmu, hudbe, literatúre či divadlu.

Mám sen, že sa jedného dňa dožijem herných cien, ktoré budú dôstojné, zábavné, a za ktoré sa dospelý človek nebude musieť hanbiť ak prizná, že tieto hry hráva.

Mám sen o rovnosti hernej zábavy s ostatnými druhmi trávenia voľného času. Rovnosti hier ako média, ktoré si získa adekvátnu a neskresľovanú prezentáciu v očiach všetkých ľudí, bez rozdielu veku, či triedy.

Mám sen... dnes a teraz. Pretože i keď tu slobodne píšeme o hrách, prezentujeme hry, stále si uvedomujeme, že nie sú tým, čím by mohli byť. Nie sú ani tým, čím ich chcú mať ich tvorcovia.

Mám sen, že jedného dňa budem sledovať odovzdávanie cien hrám za špecifický rok a nebudem sa pri tom cítiť ako idiot.