Gen-Next

Opäť sme v období, kedy očakávame novú generáciu herných zariadení. Ale tentoraz je všade menej hluku a viac zamyslených hráčov. Technológia pokročila a staré konzoly už nezvládajú toľko čo moderné PC. Podľa mnohých názorov tak brzdia vývoj hier, nielen z technickej stránky, ale i obsahových možností, ktoré by autori radi implementovali. Možno. Pretože nalejme si čistého červeného – za 10 rokov sa toho veľa nezmenilo, dokonca ani za 20 rokov sa toho veľa nezmenilo. Ba čo viac, zdá sa, akoby všetko smerovalo k vizuálne impresívnemu stvárneniu príbehov, ale hrateľnosť ostáva 30 rokov stará. To však nič nemení na tom, že pri uvedení súčasnej generácie boli očakávania veľmi vysoké a ľudia nadšení. Ale, znova treba zdôrazniť, že všetky očakávania sa práve obracali na grafiku. Technickú kvalitu grafiky.

Dnes sme niekde inde. Veľké tituly zlyhávajú, neustále skĺzavajú do ubíjajúceho stereotypu a stále dokola opakovaných nápadov. Svoju pozornosť si získavajú nezávislé tituly, ktoré – i keď často nedosahujú grafickou kvalitou na tie veľké – oplývajú novými pohľadmi na hranie a hrateľnosť. Prípadne sa držia starých – dobrých princípov generácie 80-tych a 90-tych rokov. Možno aj preto sa mi zdá, že očakávanie novej generácie nie je také intenzívne ako pred rokmi. Nemá čím prekvapiť. Jedine – a to už poznáme veľmi dobre – lepšou grafikou.

Ak sa teda budeme odvíjať od predchádzajúcich skúseností. Samozrejme, vždy je miesto na zlepšenie, vždy je priestor ako využiť novú technológiu, nový výpočtový výkon k zaujímavejším hrám a hlavne zaujímavejšej hrateľnosti. Avšak práve vďaka predchádzajúcim skúsenostiam človek tak nejako podvedome nečaká nič výnimočné. Trend je ústup materiálnej kultúry smerom k digitálnej kultúre a artefaktom. Človek už neplatí za reálny obsah, materiálne predmety, ale len za myšlienky a digitálny obsah, ktorého životnosť a použiteľnosť bude plne v rukách ich distribútora. Obsah, ktorý len veľmi ťažko prežije vlastnú generáciu, pretože bude plne naviazaný na obchodné rozhodnutia svojho vlastníka. Nová generácia, tak z hlavného prúdu hier spraví doslovné produkty (ostatne, tak už svoje hry mnohé veľké spoločnosti vnímajú – konzumné produkty), ktorých jediným zmyslom existencie bude vytiahnuť zo zákazníka čo najviac finančných prostriedkov. A tento fakt bude len maskovaný za akýmsi prísľubom ľahkej, ničím nerušenej zábavy, na ktorú bude naviazaných množstvo podmienok finančného charakteru. Ostatne prvé plody tohto zmýšľania vidíme už i v dnešných hrách. Chceš niečo v hre získať? Zaplať a pôjde ti to jednoduchšie. Páčil by sa ti iný výzor hlavnej postavy? Zaplať a pôjde to. Chceš lepšie brnenie pre tvojho rytiera v RPG? Zaplať reálnymi peniazmi a získaš ho. Nie hrou, nie hraním, nie poctivým postupom, ale míňaním reálnej meny. A ak sa rozhodneme, že túto hru už viac nebudeme podporovať – viac si ju nezahráš. Ostatne, na tomto princípe (i keď zatiaľ s menším extrémom) dnes funguje množstvo MMO hier. Bohužiaľ sa tento model dostáva i do hier, ktoré by mali byť samostatne funkčné a nezávislé. Jednotný zážitok je kúskovaný hľadaním spôsobov ako na hre viac zarobiť.

Ak by som si chcel dnes zahrať pôvodné SimCity, jediný problém, ktorý budem mať je problém technický. Ak si budem chcieť za 25 rokov zahrať SimCity, ktoré EA vydá v najbližších mesiacoch, garantujem vám, že to nepôjde – vôbec. Bez ohľadu na prekonávanie kompatibilít nových systémov, či hraní na pôvodnom technickom riešení. Ostatne, prečo by to niekto robil? Veď v tej dobe už určite budeme mať k dispozícií 4 raz reštartovanú sériu SimCity, oveľa lepšie vyzerajúcu a s množstvom nových možností. Prečo by sa niekto vracal k niečomu tak zastaranému? Pretože je to súčasť histórie. Pretože je to dielo, ktoré malo vplyv na vývoj všetkých nasledujúcich. Pretože je v tom kus nostalgických spomienok na čiesi detstvo. Pretože, to snáď bola dobrá hra a stále má čo človeku ponúknuť. Pretože, prečo nie – ak som si ju kúpil a vlastním ju... Nie je to šport. Každá hra je iná. Inak sa hrá, inak pracuje zo základnými systémami.

UFO: Enemy Unknown a XCOM: Enemy Unknown sú dve veľmi rozdielne hry. Kde jedna vychádza z druhej, ale prináša veľmi rozdielny herný zážitok. Predstavte si, že by prvá menovaná bola plne závislá na digitálnej existencii, na vôli svojho tvorcu (či distribútora) – dnes by už bola mŕtva a človek by sa k nej sotva mohol vrátiť.

Nasledujúca generácia nie je o výkone, nie je o veľkosti pamätí, či úžasnej grafike. Nasledujúca generácia bude o stagnácií a kontrole. Kontrole obsahu, prístupu k obsahu a možnosti návratu k starým (možno i dobrým) hrám. Nasledujúca generácia bude o skúšaní toho, koľko toho spotrebiteľ herným spoločnostiam dovolí. Kam až môžu v tomto – pre obchod vytúženom – smerovaní zájsť. A čo príde potom? Radšej nemyslieť.