O hrách, možno s nadváhou, ale nadhľadom...

„Herné kontinuum stojí na hlinených nohách, vážení!“ Áno, takto nejako oslovil velevážené publikum Lord Richmond de Fido a hovoril o našich hrách. Hrách. Zábave. Nekontrolovateľnej, ba čo viac – neproduktívnej! Pretože, ako nás už v škole učia, hra je činnosť neproduktívna – to je akosi jej zmysel. Byť neproduktívna. Odľahčiť duchu, otužiť telo a bystriť myseľ. Áno, telo. Ja viem, že podaktorí vyzerajú trochu ako hroch na dovolenke, ale strýko de Fido mal na mysli zrejme hry ako také. Obecné, všetkého druhu. Nie je totiž len hra digitálna. Aj keď, povedzme si pravdu, kto by to v dnešnom svete plne prepojenom káblami, zahusteným vzduchom a inými polotovarmi, čakal. Na druhej strane, áno Janko, máme dnes aj digitálne hry, ktoré sa snažia huntovať telo. Nepopierateľné. Otázka je, čo na to trvalá invalidita. Neozvala sa. Iste, telo treba občas trocha potrápiť, lenže ako hovorí klasik: „I hroch má právo na život.“ Alebo čosi také. Možno to ani nebol klasik, ale príručka ochrancu prírody. V dnešnej dobe jeden nikdy nevie. Skrátka hry. Hmatateľné i celkom éterické. Veľmi ťažko hmatateľné.

Hry tvoria predovšetkým pravidlá a až potom príbeh. Ďalšie zaujímavé poučenie. Ale, čo ak sa ako hráč o pravidlá nezaujímam? Ide mi o príbeh, o jeho rozvíjanie, prípadne len o ten svet, v ktorom trávim celé, nekonečné hodinky. Digitálky. Tu sa opäť dostávame k tomu, čo nám hry vlastne ponúkajú, keď s nimi tak neproduktívne trávime čas. Ono duchovné čosi. Ezotericko-psychologicky povedané, očistenie a povznesenie ducha. Au. Ach, už počujem tie hlasy zvonivé. Násilie, krv a utrpenie. Toť zložky ducha deformujúce! Tiež pravda. Pamätáte si na konštatovanie, že hry sú veľa vecí, množstvom spôsobov podchytiteľné, definovateľné a formovateľné? Majú svoje dobré stránky, svetlo pozitív, ktoré vám dávajú, ale občas treba priznať, že zrejme pôsobia aj opačným smerom. Dôkaz miesto sľubov? Smutné, čierne a tragické sú mnohé diskusie pod článkami hernými. Akoby každý hráč, ktorý sa musí ozvať, rovno blbom nazvať sa mohol. Pochopiteľne, nikoho neurážame, len sa hypoteticky bavíme. Medzi nami, GamesWeb táto choroba našťastie natoľko nepostihla, keďže väčšina pravdepodobne mlčí. Áno, zrak upieram na teba, drahí, mlčiaci čitateľ! Rozumné názory, a povedzme si úprimne i rozumné výkriky do internetového éteru sú vždy vítané. Aspoň človeku napravia chuť po vyznaniach internetových trolov a iných trololo-lo-lolo. Buďme slušní! Hlavne keď si taká mastná huba otvorí chlebáreň smerom na ženy hráčky a ženy a hry všeobecne. To je vám potom taký kontajner. Kontajner. V tomto prípade je kontajner ešte prítulné miesto. A bohužiaľ, ako zisťujem je úplne ľahostajné či je to Slovensko, susedné Čechy, anglicky hovoriace krajiny, či Deutschland. Všetko jedno. Smutné. Tragické a... Chápem, obhajoba tohto stavu znie – Internet, zmier sa s tým. Otázka znie, prečo? Domnelá anonymita kyberpriestoru dáva niekomu právo správať sa ako neandertálske hovado? Nedáva. Smutným faktom však je, že on sa taký človek možno správa na internete preto, pretože to je v ňom a keby ho nepútali konvencie reálneho sveta, možno by sa i v ňom správal rovnako. Z toho tak nejako vyplýva, že človek vôbec nie je dobré stvorenie a... Nie, to by sme už príliš zachádzali do depresívnych stavov. Radšej späť k niečomu produktívnejšiemu.

Napríklad – klasická otázka neznalého – čo vám teda tie hry dávajú? Majú nejaký praktický zmysel? Pretože, úprimne, ja keď sa na ne pozerám, tak mi to príde ako veľký nezmysel. Nuž, strýko de Fido? Ako je to teda z ich prínosom. Iste, iste nejaký majú.

„Čo vám milí moji všetko hry dali – nové filmové obzory, nové literárne obzory, niektoré z nich rozvíjajú vaše logické myslenie, ktoré potom využívate v činnostiach prospešných pre celú spoločnosť....“ Och, strýko Fido, vážne? Doom ma strieľať nenaučí. Saints Row tiež práve nie je návod na založenie a vedenie gangu. To by sme dopadli. A Theme Hospital? Nuž, viem si predstaviť, že nejako takto funguje naše zdravotníctvo, ale... –chvíľka pauzy- Nie, naše zdravotníctvo je na tom horšie. Možno keby si minister zahral túto hru... A čo UFO? Pripraví nás na inváziu mimozemšťanov? „Predstav si môj milý, že áno. UFO: Enemy Unknown bol sofistikovaný vyučovací softvér pre budúcich veliteľov poslednej obrany našej planéty!“ Seriózne strýko. A The Sims je potom čo? „Antikoncepcia.“

Hry. Stolové, papierové, slovné, zvukové, textové, vonku, či vo vnútri a koniec-koncov aj tie digitálne, nech sú už akékoľvek slúžia nielen na zábavu, ale i ono odreagovanie, uvoľnenie od stresu a bárs i rozvíjanie vašej fantázie. Bývavalo. V každom prípade, ak sa dnes budete podivovať nad istým textom, nezabudnite, že bol v prvom rade o hrách a hraní sa. S čím koľvek a na čokoľvek za rôznym účelom a s rôznym výsledkom. Nazvime to napríklad očistou od dlhého a namáhavého dňa/týždňa/mesiaca. Skrátka potreba vypustiť paru všetkými možnými spôsobmi. A je úplne ľahostajné, či je to digitálne, reálne alebo, uhm, astrálne. Prínos? Dôsledky? Spýtam sa posledný raz. A čo to s tým má vlastne spoločné? :-)

***

Na tomto mieste by som sa rád ospravedlnil všetkým neandertálcom, že som ich úroveň znížil na absolútne dno internetových trolov a tým ich pravdepodobne urazil. Ešte raz, milí neandertálci, prijmite moje úprimné ospravedlnenie.