Ako znie hra?

Ak by sa mňa niekto spýtal ako znie hra, pravdepodobne by som odpovedal otázkou – ktorá. Hry sú rôzne, zvuky sú rôzne a ono zvučanie býva často veľmi špecifické. Pravda, čím mladšia hra, tým menej špecifické zvučanie, ale predsa. Tieto ruchy herných svetov ma opäť priviedli k myšlienke, že bežný človek má zrejme naozaj tie naše hry stále spojené s monotónnym násilím. Nie, že by som sa mu čudoval. Ale, je to naozaj také zlé? Úprimne, nespomínam si príliš na veľa hier, kde by som nemusel niekoho (niečo), nejako odprevadiť na onen svet. I ten „role-playing“ sa veľmi často zvrtne na „role-killing“ s prechádzkou po nádhernom svete. Vlastne, veľmi často znie akoby existoval v podobných hrách iný variant. Neexistuje. Škoda. Napadá mi pri tom len jedna hra (dnes už séria), v ktorej sa v istom zmysle dal „role-playing“ aplikovať a nemuseli ste nikoho zabíjať. Má ju na svedomí spoločnosť Maxis a istý Will Wright. Veru, sú to všetkými obľúbení Simíci. Nikto tu netvrdí, že sa v Simíci nedajú likvidovať a ukladať do urničiek. Niektoré hráčske typy sú pekne vynaliezavé a kruté. Podstatné je, že cieľ neleží v ich likvidácií, ale je položený niekde úplne inde – hrať sa so svetom, ako nám ho tvorcovia priniesli, prípadne si ho obrátiť na obraz svoj.

Nuž, poviete si – od toho tu máme rozdielne herné žánre. Spomínaný Maxis, napríklad. Každá hra nejaký tvorivý piesok, na ktorom sa dá budovať (a občas i masovo vraždiť – taký pád meteoritu uprostred husto zastavaného veľkomesta, to je opäť násilie. Ale zase, nechcené a nenútené – to je tiež pravda.) a zveľaďovať. Iný žáner. Vráťme sa ešte k tým rolovým hrám. Aké uvoľňujúce by bolo, keby ma hneď neprivítala veľkým nebezpečenstvom a neučinila vyvoleným, ktorý jediný môže zachrániť svet. Nemôže to spraviť niekto iný? Musím vo svojej obľúbenej hre byť vždy ten čo zmasakruje celú svetovú populáciu (a niekedy i viac)? Nejde to urobiť inak, ale stále zábavne. Ostatne, hry sa hráme (okrem iného) aj preto, že je to čosi iné, než zažívame v krutej realite sveta.

Druhy hier síce máme rôzne, ale predsa sa najväčšej popularite tešia práve tie, ktorých akciu doprevádza nekonečne zabíjanie. Výbuchy, svetelné záblesky odrážajúce sa v očiach hráča. Radosť, keď sa protivník zvalí bezmocne na zem. Prípadne sa rozprskne po obrazovke. Radosť z dobre odvedenej práce zabijaka. Jeden život, druhý život... vlastne, virtuálne entity nespĺňajú definíciu života. Sú to len papierové figuríny, terče, na ktoré skúšobne strieľame stále dokola. Snažím sa predstaviť si hru, ktorá by spĺňala škatuľku „akčná“ a nebola by o zabíjaní a ničení. Ničenie vedúce k bodom, byť najlepší a víťaziť. O tom tak nejako sú tie hry všeobecne. Áno, akčný je i hokej a nie je o zabíjaní. Ale to je zas len špecifická úprava reálnej hry pre potreby počítačov, aby i tí športovo neobdarení mohli zakúsiť radosť za najlepšej tímovej hry na svete.

Čo je v mentálnom podvedomí hernou hĺbkou nezasiahnutých ľudí podstatou videohry. Strieľanie. Napríklad pri tom Bioshocku ma svojho času mrzelo, že je zameraný na strieľanie, že ono zabíjanie je stredobodom hrateľnosti celého titulu. Toľko práce, zaujímavých myšlienok ležalo za svetom, ktorý stvoril Ken Levin a jeho kolegovia. Pritom to celé bolo zabalené do obyčajného zabíjania. Áno, kreativita do hry vložená sa snažila vysvetliť, ospravedlniť ono zabíjanie, ale i po tých rokoch vo mne ostáva pocit, že to mohlo ísť aj inak. Slovami, ktoré som napísal na adresu Bioshocku v inom, staršom, článku: „Bioshock je výnimočný. Avšak, keď ako hráč diskutujete s nehráčmi, bývate opatrnejší vo volení slov a premýšľate, či ich máte „zaťažovať“ vaším (z ich pohľadu) divným koníčkom. Myšlienka, že by som im vylíčil myšlienkový potenciál Bioshocku, tak ako ho vnímam, ako ho chápem – bola lákavá, lenže potom som si uvedomil isté nástrahy. Nehráči. Predstavte si, že posadíte k Bioshocku niekoho, kto nikdy nemal skúsenosti s veľkými hrami alebo hrami vôbec. Predstavte si, že po tom, čo im o tej hre poviete prvé – posledné, posadíte ich pred tú hru – pretože po vašom líčení ju budú chcieť vidieť. Čo uvidia?“

Ako znie hra? Zvučí tisíckami rôznych zvukov. Pípa, pišťí, cinká, smeje sa, hučí a reve – záleží od hry. Ktorá ako. Povie vám človek, ktorý má pár rôčkov nahraných, nejakú tu skúsenosť a všeobecný kultúrny prehľad. Ako zvučí hra? Spýtajte sa nezainteresovaného človeka a... Dostaneme sa na začiatok tohto článku.