Príbeh ako na podnose

Problém, ktorý má z posledných hier, napríklad Dragon’s Dogma. Ak si len tak hráte, lietate po svete hore – dole a snažíte sa niekam dostať, nedostanete sa nikam. Vlastne, dostanete na koniec hry. Len vám potom ostane podivný pocit, že tu niečo chýba. Niečo nie je dobré, skrátka je tu medzera, ktorú ktosi zabudol vyplniť. Pritom ak sa budete pozerať lepšie, budete sa rozhliadať po svete, ktorý je vám k dispozícii, všetko začne mať oveľa jasnejšie kontúry. Zistíte, že pod tým zjavným chaosom sa skrýva zaujímavé podhubie. Keď som niečo na tejto hre na začiatku kritizoval, bol to jej príbeh, nedostatočné podanie sveta, v ktorom sa nachádza vaša postava. Je to oprávnená kritika, pretože skutočne sa hra (resp. autori) nesnažia, aby ste sa dozvedeli niečo o priestore, v ktorom sa nachádzate. Zabudnite na Elder Scrolls. Nič také tu nie je. To však neznamená, že by bol svet okolo vás nedokonalý. Postupom času zistíte, že oná (na prvý pohľad) japonská zvláštnosť má svoju vlastnú vnútornú logiku. Svoju vlastnú funkčnosť, ktorá je skutočne odôvodnená v rámci samotného sveta.

Na prvý pohľad výzorom západná hra, na pohľad druhý jasne japonská a na pohľad tretí, finálny zaujímavo poňatá hra. Môže sa zdať prázdna, ale opak je pravdou. Drak má svoj význam a účel na pleciach sveta. Rovnako ako je – v rámci samotného sveta – vysvetlená funkcia a existencia pawnov. Nakoniec zistíte, že zabiť draka nemusí stačiť. Problém príbehu Dragon’s Dogma nie je jeho neexistencia, či povrchnosť – jeho problém tkvie v tom, že ho je veľmi ľahké minúť. Čo je možno jedna z najhorších chýb, ktorú môžu autori RPG urobiť. Alebo… v kontexte samotnej hry to bol možno autorský zámer.

S príbehmi však býva celkovo problém. Niekto volá po originalite a keď ju dostane, tak ju nevidí. Príbeh nemusí byť originálny aby bol dobrý, aby dokázal človeka osloviť. Myšlienka, ktorú som načal v prípade Chains of Satinav. Príbeh si užijeme, keď sa v ňom cítime dobre. Prípadne, pokiaľ nám brnká na našu strunu. Nálady, sčítanosti, skrátka nášho všeobecného kultúrneho rozhľadu. Hry niečo nahrádzajú, dopĺňajú a bavia. Max Payne 3 a jeho nedokonalý, ťažko amatérsky príbeh, ktorého rozprávanie navyše absolútne ničí hru. Na strane druhej… Red Dead Redemption. Iný kraj, iný mrav. Oveľa dospelejšie pôsobiaci príbeh a oveľa lepšia hra. Zaujímavé je, že obe hry vznikli – takpovediac – pod krídlami jednej spoločnosti. Napriek tomu sú, čo sa rozprávania týka, absolútne odlišné. Alebo je to celé len môj názor, ktorý so mnou nezdieľa väčšina?

Hry zo svojej podstaty nepotrebujú príbeh. To sme si už povedali v nejednom príspevku. Hry sú skrátka hry. Hrajú sa alebo sa s nimi hráme. Náhoda, čísla, hádanky, postreh, pozornosť, výzvy, pokorenie výziev – k tomu príbeh nepotrebujeme. Stačí vedieť pravidlá a hrať. Pokúsiť sa ich porušiť. Oklamať. Obtočiť si ich tak, aby vyhovovali mne. Vyhrať nad tvorcami hry. Ale po príbehu ani stopy. Hovorí sa, že prirodzenosť hry nie je v príbehu. V rozprávaní, ktoré sa odvíja od jedného konca, pomaly sa zamotáva, preplieta, aby nakoniec vyústilo v uspokojujúci koniec. Nie, to je prirodzená vlastnosť literatúry, filmu, či divadla. Nie hry. Tak prečo sme potom toľko posadnutý hodnotením príbehu v hrách? Prečo sa na to nevykašleme? A vlastne, prečo ho do tých hier cpú? Pretože príbehy máme v krvi. Príbehy sú ľudskou prirodzenosťou. Radi ich prežívame, počúvame a tí šikovnejší i rozprávajú. Príbeh sa tvorí aj tam, kde tvorca hry žiaden nenapísal – nech sa na mňa ludológovia nehnevajú. Na druhej strane však, zlý príbeh dobrú hru len sotva pokazí. Nechá trochu horkastú pachuť, ale hru nezničí.

Ako je to teda s tými príbehmi? Každý by mal chcieť od svojej hry len to najlepšie. Ale podstatný je výsledný pocit. Atmosféra, skrátka výsledok činnosti, ktorú nazývame hranie. Sú totiž ľudia, ktorí nechcú vo svojich hrách hľadať príbeh, nezáleží im na ňom, ani v tom najmenšom. Podstatné je pre nich, napríklad, skóre. Body, achievmenty, najlepšie umiestnenie v tabuľke celosvetových herných výsledkov, ktoré jediné je výsledkom ich hernej zábavy. I na lopate by takýmto hráčom mohli podávať príbeh, nikdy ich zajímať nebude. Môžem s tým nesúhlasiť, nemusí sa mi to páčiť, ale to je tak všetko čo s tým môžem urobiť. Mimochodom, preto je hodnotenie hier tak strašne subjektívna záležitosť. I napriek objektívne zhodnotiteľným veličinám, je tu vždy tá najdôležitejšia, nemerateľná a tou je zážitok. Do jeho výsledku vstupuje toľko silno osobnostných premenných, že nebude nikdy jednoduché objektívne povedať, ktorá hra sa vám bude páčiť, či nepáčiť.

Má Daggerfall príbeh? A jéje a ešte k tomu aký! Má Morrowind príbeh? Výborný! A kde? Spýta sa odrazu istá skupina hráčov. Avšak, nič im netreba vysvetľovať. Zbytočné, ak niekto raz príbeh nevidí, nechce vidieť alebo ho nedokáže nájsť… Prečo sa namáhať? Nakoniec, má Oblivion príbeh? Taktné mlčanie. Skyrim? Slabé povzdychnutie. Alebo je to všetko úplne inak a príbehy Oblivionu a Skyrimu sú rovnako dobré a kvalitné, tak ako nám ich poskytol Minecraft, či predchádzajúce diely. Je príbeh a príbeh. Každý je trochu iný, ale vo svojej podstate sú to stále príbehy. O ich podstate, však, nechám už čitateľa rozjímať samého…