Hovoriť striebro, mlčať je zlato

Hneď na úvod sa dostávame k tomu, čo zvyknem prízvukovať i na prednáškach. Ľudia sú sa schopní v diskusných fórach po celom internete pohádať do krvi, pritom si neuvedomujú jednu základnú vec. Nie každý človek sa hrá rovnako, nie každý človek je rovnakým hráčom. Momentálne je jedno, či sa budem odvolávať na typológiu hráčov podľa Richarda Bartla alebo niekoho iného. Fakt je ten, že nie každý hráme z rovnakého dôvodu a pre rovnaké ciele. Preto môžem v tomto príspevku hovoriť len za seba. Nemý hrdina v hrách nie je problém, v mnohých prípadoch je skôr prínosom ako mínusom. K týmto prípadom radím i posledný klenot herného umenia, a to hru Dishonored.

Pre vonkajšieho pozorovateľa je Corvo nemá postava. Postava, ktorá nemá načrtnutý žiaden konkrétny charakter, či spôsob reči a vystupovania. Corvo je pre nezúčastneného pozorovateľa prázdna schránka, ktorá sa nijako nedotýka herného sveta. Adam Jensen z hry Deus Ex: Human Revolution, ktorý je podobnou postavou v rukách hráča, sa však prejavovať dokázal. Mal svojský štýl reči, vyjadroval postoje voči herným udalostiam a príbehovým zvratom. Bol do istej miery postavou živou, ale zároveň obmedzenou hráčovými rozhodnutiami. Jeho rozhodnutia však sú plne závislé na hráčovi (čo má Adam Jensen spoločné s Corvom), avšak jeho myšlienkové pochody sú už dielom autorov hry. Adam môže byť buď taký alebo onaký, avšak len ťažko niečo medzitým. Jeho osobnosť je daná autormi a ich predpokladmi toho, akým smerom (spôsobom) sa konzument diela (teda hráč) vydá.

Nie tak Corvo. Corvo je z veľkej časti tabula rasa. Schránka, ktorá čaká na hráčov impulz, na vloženie vlastnej imaginácie, vlastného zmyslu a uchopenia herného sveta. V takomto prípade sa nám hneď ponúka jedna otázka – nie je to len lenivosť autorov (prípadne ich neschopnosť) nechať takto otvorenú postavu? Hráč vidiaci v hrách iné priority by to tak istotne mohol vnímať. Avšak ja si myslím, že v konkrétnom prípade Dishonored, to bola veľmi dobrá a premyslená voľba. Corvo má totiž veľké množstvo možností ako sa postaviť k svetu okolo seba. A každá táto možnosť by potom musela byť reflektovaná v jeho osobnosti – či už hlasom, spôsobom vyjadrovania, či svetonázorom na jeho vlastné okolie. Nielenže by neúmerne narastali náklady na dabing, ale mohlo by sa stať, že sa Corvo absolútne odcudzí istému typu hráčstva. Hlavný hrdina Dishonored je definovaný tak, ako si ho definuje hráč. Podľa toho žije, rozpráva a vníma svet okolo seba. Môžete sa dokonale prevteliť do Geralta z Rivie, ale existuje tu väčšia šanca, že budete len sledovateľnom a hybateľom príbehu, ako samotným protagonistom. To sa vám v prípade Dishonored nemôže stať. Vnímate svet jeho očami a zároveň sa ním stávate. Dôvody jeho konania sú vašimi dôvodmi. A naopak. Znie to trochu ako zrealizovaný Omikron a jeho putujúce duše.

Existuje však len tenká hranica medzi tým, aby sa z nemého hrdinu stalo nemé nemehlo. Takýto prístup si vyžaduje kus práce pri výstavbe sveta okolo vás. Nesmie to byť len bezmenná úroveň s číslom. Musí v tom byť niečo viac. Viac práce na histórii sveta, viac práce s detailmi a maličkosťami okolo hlavnej postavy. Skrátka všetko musí byť tak, aby dovoľovalo hráčovi vytvoriť si vlastný názor a konať vlastné rozhodnutia. Dishonored toto všetko má. A tak môže byť Corvo ľudský a vľúdny osobný strážca, ktorého zradil celý svet. A zároveň môže byť cynickým, krvilačným monštrom, ktorému robí potešenie utrpenie druhých a v konečnom dôsledku mu ide len o jediné – potrestať tých, ktorý chceli byť lepšími ako on sám. A čokoľvek medzitým. Dishonored tak možno dokáže krásne otestovať akým typom hráča ste.

Pritom nejde len o mlčanlivého hrdinu ako takého, ale o celý herný svet. Všetko musí do seba zapadať, ako ozubené kolieska v hodinách. Inak by to nefungovalo. Stačila by malá zmena v herných mechanizmoch – viac k jednotvárnosti, resp. lineárnosti hernej náplne – a už by nemý hrdina prestával mať zmysel. Podobne ako v Half-life, to je práve príklad hry, ktorá síce nemého hrdinu má, ale vôbec ho nepotrebuje. Samozrejme, dnes si už budú ľudia ťažko predstavovať hovoriaceho Gordona, ale pravda je taká, že by to sérií neublížilo pokiaľ by sa to uchopilo za správny koniec.

Naopak, Dishonored by utrpel ťažkú stratu atmosféry a prežívania celého diania v Dunwalle, a teda i onej individuálnej narácie. Preto sa nemôžem stotožniť s názormi, ktoré volajú po ozvučení hlavného hrdinu tejto hry, resp. ako jeden zo záporov uvádzajú práve jeho mlčanlivosť. Nie vážení, Corvo nemlčí, reaguje na svoje okolie, svoj svet – preklína postavy, s ktorými sa stretne, ľutuje ich a nad niektorými stratami možno aj smúti. Vníma svet vašimi očami a vašim rozumom. Čo môže byť na interaktívnej fikcií lepšie?