Všetky články

Dvadsiaty prvý týždeň sa opäť raz pestro vyfarbil. Čo dobrého priniesol?

Asi najvýstižnejším označením titulov, sprevádzajúcich launch handheldu PS Vita, je pojem "stávka na istotu". Wipeout, Uncharted, Rayman, Marvel VS Capcom, Modnation Racers... to všetko sú síce kvalitné, ale nie príliš originálne hry, ktoré až na pár výnimiek ponúkajú iba štandardný herný zážitok, v ničom sa neodlišujúci od toho konzolového. Sony sa skrátka rozhodlo tentokrát neriskovať a preto na úvod potešilo predovšetkým skalopevných PS3károv, ktorí si tak kúpou PS Vity mohli zahrať pokračovania svojich obľúbených značiek bez toho, aby museli hneď z fleku investovať do neznámych a teda krajne riskantných projektov. Dnes, kedy má PS Vita svoj launch úspešne za sebou, sa konečne vytvoril priestor aj pre tituly, svojim konceptom či technickým spracovaním predsa len sa vymykajúce zabehnutému štandardu.

„Trp Max. Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Max Payne.“

Práce na ňom skončili a produkt tak mohol zamieriť smerom na obchodné pulty.

Ešte teraz mám v živej pamäti, ako som ani za nič na svete nevedel zdolať dvojicu bossov Agni a Rudra, až do dnešných dní mi brániacich v zdarnom dokončení super-ťažkej, ale taktiež aj super-návykovej sekačky Devil May Cry 3. Veru tak - uvedené duo zabijakov mi proste nedovolilo sa dostať ďalej a to aj napriek tomu, že som hral na tú úplne najľahšiu obtiažnosť, aká v titule bola dostupná. Nie je žiadnym tajomstvom, že séria Devil May Cry je určená ozajstným "skillerom", avšak taký tvrdý a potupný pád na hubu (a v tak skorom leveli) som naozaj nečakal.

Jednému sa nepáči farebná grafika. Druhý pindá na zjednodušenie herných mechanizmov. Tretiemu pre zmenu vadí always-on DRM. Všetci uvedení však aj napriek výhradám hru intenzívne hrajú aj naďalej. Diablo 3 je holt, droga. Má síce mnoho múch, ale to jadro je natoľko výživným a zábavným, že akákoľvek kritika musí pri ponorení sa do hry ísť bokom. Osobne som nikdy nebol bohvieaký fanda pôvodných Diablov a aj keď som dvojku prešiel za Necromancera hneď 2x, nejak sa mi to už za ďalší charakter hrať nechcelo. Dnes, kedy sa mi tretí Diabol pohodlne usídlil na disku, však vetrím, že tentokrát silnému vábeniu hry nebudem môcť odolať a nasýtim sa jej až potom, ako si vyskúšam každý jeden z dostupných classov. Čím to je, že teraz som tejto famózne vyzerajúcej a skvelo sa hrajúcej izometrickej akcii naklonený viac, než v minulosti? Nuž, odpovedí je hneď niekoľko a tak vám ich tu pre istotu aspoň v krátkosti zmienim.

Predošlý týždeň bol medzi hráčmi mimoriadne očakávaný. Uhádnete prečo?

V dvadsiatom hardvér týždni si na svoje prišli nielen fajnšmekri, ale i po grafickom výkone nenásytní užívatelia.

Byť stále online keď si chce človek zahrať svoju hru je ten najhlúpejší nápad, ktorý kedy niekoho v hernom priemysle napadol. Ono sa niet čomu diviť, Blizzard sa síce môže na povrchu tváriť ako sympatická firma, ale v konečnom dôsledku je to tiež len súčasť nenažranej korporácie a svojim spôsobom avatar Zla. Alebo nie?

Aj napriek tomu, že launch portfólio titulov pre PS Vitu bolo relatívne pestré a bohaté, ani polovicu z neho netvorili hry, ktoré sa vo svete gamingu označujú pojmom "core". Áno, dočkali sme sa vreckového Uncharted, áno, dočkali sme sa hard-core sekačky Ninja Gaiden, yup, nechýbal ani tuhý racing Wipeout...

Videli ste Aladina? Toho klasického od Disneyho, tuším z roku 1992? Ak áno tak si určite spomeniete na scénu keď Aladin prvýkrát vyvolal džina. A džin mu vysvetlil, že Aladin má tri priania, ale sú tu isté podmienky a jednou z tých podmienok bola múdra veta: „Nechci po mne, aby som oživoval mŕtvoly! Nie je to pekný pohľad.“
Nuž tí bystrejší zrejme pochopili čo som chcel naznačiť, ale pre tých menej bystrých ma náš šéfredaktor núti písať ďalej pod hrozbou nevyplatenia autorského honoráru a keďže ja za prachy spravím všetko tak pokračujme...

Minulý týždeň bol naplnený pútavými novinkami. Čítali ste všetky?

Osobne nemám nič proti nostalgickým vizuálom, avšak aktuálny ošiaľ okolo pixel-artu mi pomaly ale isto začína liezť na nervy. Proste, dnes to vyzerá tak, že pokiaľ chce byť indie vývojár naozaj úspešný, musí svoje dielo či chce či nechce, obdariť osem-bitovým audio-vizuálom. O korektnosti tejto domnienky vás môže presvedčiť nie len dlhoročný fenomén zvaný Minecraft (ktorý je podľa môjho skromného názoru zbytočne nafúknutý), ale aj extrémne hypovaná indie-plošinkovka FEZ, ktorá sa nedávno dočkala svojo víťazoslávneho vydania a ihneď zožala tak masívnu vlnu pozitívnej kritiky, až sa človeku nechce veriť, že tá hra môže byť naozaj tak neskutočne dobrá.

Máj, hier čas, už naplno plynie. Aký bol jeho prvý týždeň?