Neustále pripojenie na sieť – okovy pre budúcnosť.

Lenže toto zamyslenie by nemalo byť o Blizzarde. To už len aj ja používam zákernú taktiku veľkých herných korporácií. Alebo čosi také. Aj keď, na druhej strane, má na svedomí dnešnú tému práve hra od tejto spoločnosti. Byť neustále online. Nie je to nič iné ako ďalšie otravné DRM. I keby sa vám niekto snažil nahovoriť, že je to najnovšia featura jeho hry, nie je to pravda. Skrátka je to systém ako zabrániť tzv. pirátstvu, o ktorom si nenažraný manažéri myslia, že im siaha na ich nové Porsche v garáži. Veľmi pravdepodobne. Vlastne, v konečnom dôsledku je jediná výhoda neustáleho online pripojenia len neustále online pripojenie... Teda, výhoda, ktorá hrá do karát práve takejto spoločnosti. Och, samozrejme, zabúdam na nové, skvelé vlastnosti hry, ktoré nás spoja s celým svetom, kamarátmi, nepriateľmi, Červenou armádou a veľkým biznisom s hráčskym materiálom – veď keď už prebieha ilegálne, tak je lepšie podojiť vlastnú hru. Nič proti. Zarábať sa musí a keď sú ľudia ochotní platiť za úplnú hovadinu, tak nevidím dôvod prečo im ju nedať. Ostatne, každí sme si strojcom svojho šťastia.  Potiaľto je všetko v poriadku – na prvý pohľad. Ak chceme z ľudí ťahať peniaze, musíme to urobiť cez našu službu, ktorá bude integrovaná priamo do hry. Chceš niečo, musíš mať vysokorýchlostné pripojenie do internetu, ktoré bude neustále bežať. Ono, veď aj tvoji kamaráti budú stále online. Virtuálny kontakt je veľmi dôležitý, on totiž obohacuje našu hru o ďalšie skvelé prvky. Akože. Všetky tieto kvázi pozitívne vyjadrenia a vplyvy na vašu hru však majú zakryť to, že sa v konečnom dôsledku jedná len (a len) o zvrhlý spôsob DRM. Nechajme teraz bokom marketingové prehlásenia, akože vynálezy o integrovanom obchode s hráčskymi predmetmi a inými hlúposťami. Čo ak ma tento online aspekt hry vôbec nezaujíma?

V tom prípade si hru nezahrám. Nie je pre mňa určená a nemusí ma ďalej trápiť. Problém je vyriešený. Lenže, to je jedna skupina hráčov. Tá druhá by si aj rada zahrala, ale nemá stabilný prístup na internet. Táto skupina má rovnako smolu, pre spoločnosti je to len skupina chudákov, ktorá im nemá čo ponúknuť – nemáš internet, neexistuješ. Nevadí, že prídu o pár dolárov zisku, veď ich hru nikto nemôže poriadne pirátiť, tak čo! Alebo...? Kde je tu logika, naozaj netuším, ale zrejme to naozaj nie je veľký problém a hlavne veľká strata. Podľa všetkého bude natoľko bezvýznamná, že sa skrátka spoločnosti neoplatí sa ňou zaoberať. Pretože zisky z ich straty nahradia nejaké tie mikrotransakcie, či podobný vnútro-herný obchod. Hry sú z tohto pohľadu jednoznačne tvrdý obchod, ktorý nemá iné ambície ako zarábať veľký balík peňazí. Vzťah hráč – hra je len klasickým, kapitalistickým vzťahom zákazník – predávajúci, kde si však (napočudovanie) často predávajúci svojho zákazníka vôbec neváži. Zaujímavé je, že v iných obchodných odvetviach by sa to obchodníkovi veľmi rýchlo mohlo vypomstiť, zatiaľ čo v tom hernom stále (v mnohých prípadoch) prevláda neúcta k zákazníkovi, bez väčších negatívnych dopadov. Aj keď – treba hneď dodať – nájde sa aj fungujúci vzťah a problémy, ktoré to môže hernej spoločnosti priniesť. V prípade Blizzardu sa však jeho zákazníci správajú ako zombies túžiace po čerstvom mozgu a nevidiace pri tom nič iné ako ten kus šťavnatej kôry mozgovej. Ale ako som už napísal, je to vzťah zákazník – obchodník a v tomto prípade rozhodujú peňaženky zákazníkov. Nie je na tom nič zle, avšak mám tendenciu sa na hry pozerať ako na tvorivú zložku súčasnej kultúry a nie ako spotrebný tovar (i keď v mnohých odvetviach sa to už dnes nevylučuje – bohužiaľ).

Vzťahu hráč – hra ako kultúrny artefakt, však už pohľad na neustále online pripojenie a jeho kritická nutnosť, toľko neprospieva. Takáto hra sa totiž už zo svojej podstaty bráni akémukoľvek uchovaniu do budúcnosti. Takúto hru nebude možno jednoducho uchovať a predovšetkým hrať ak skončí doba jej životnosti. Hry sú už istý čas súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Avšak ako produkt digitálnej doby sú i veľmi zraniteľné a dokážeme veľmi rýchlo o ne prísť. Je isté, že internet tak rýchlo nezmizne, tak prečo by sme sa mali o hry závislé na neustálom pripojení báť? Nemuseli, ale ak uvažujeme o hrách, o ich uchovaní, mali by tu byť, aby mapovali a reprezentovali istú dobu vo vývoji ľudskej spoločnosti, istú časť jej kultúry. 100 rokov, 200 rokov, či tisíce. Čím by si to malo také Diablo 3 zaslúžiť, pýtate sa určite mnohí. Kvalitami určite nie. Lenže z iného uhla pohľadu, je Diablo fenomén, ktorý mal na hry a ich vývoj istý dopad, preto je jedným z klasických kandidátov na uchovanie do budúcnosti. Avšak rôzne spôsoby DRM (akým je i neustále online pripojenie) budú toto uchovávanie stále viac sťažovať a klásť podobným snahám prekážky pod nohy. Dnes to nevadí. Za niekoľko rokov to už bude iný problém. Áno, existujú tu rôzne náhradné riešenia, emulácie, či tvrdé cracky, avšak v každom prípade sú to zásahy do „prirodzenej existencie“ hry a jej kódu.

Môžem si dnes zahrať 20 rokov starú hru, celkom bez problémov – ak mám k tomu príslušný hardware. Viem však s istotou povedať, že dnešné hry, ktoré stavajú na takýchto agresívnych DRM ochranách (vrátane Steamu) bude oveľa problematickejšie znovu spojazdniť – ak sa to vôbec podarí bez vonkajších zásahov. Je to problém, s ktorým sa mnoho kurátorov a archivárov stretáva už i dnes, lenže do budúcnosti (ktorá je stále viac digitálna) to bude problém ešte pálčivejší. Možno vďaka podobným zásahom a DRM výmyslom v budúcnosti úplne zanikne i retro hranie. Možné je všetko. Ale kým sú hry pre korporácie len biznis, tak sa vlastne ani nie je o čo strachovať. Koho by v budúcnosti zaujímal nepotrebný, spotrebný tovar? Problém je vyriešený, vitaj neustále pripojenie single-player hry na internet!