Zoznam článkov autora DanKanFan

„Trp Max. Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Max Payne.“

Ešte teraz mám v živej pamäti, ako som ani za nič na svete nevedel zdolať dvojicu bossov Agni a Rudra, až do dnešných dní mi brániacich v zdarnom dokončení super-ťažkej, ale taktiež aj super-návykovej sekačky Devil May Cry 3. Veru tak - uvedené duo zabijakov mi proste nedovolilo sa dostať ďalej a to aj napriek tomu, že som hral na tú úplne najľahšiu obtiažnosť, aká v titule bola dostupná. Nie je žiadnym tajomstvom, že séria Devil May Cry je určená ozajstným "skillerom", avšak taký tvrdý a potupný pád na hubu (a v tak skorom leveli) som naozaj nečakal.

Aj napriek tomu, že launch portfólio titulov pre PS Vitu bolo relatívne pestré a bohaté, ani polovicu z neho netvorili hry, ktoré sa vo svete gamingu označujú pojmom "core". Áno, dočkali sme sa vreckového Uncharted, áno, dočkali sme sa hard-core sekačky Ninja Gaiden, yup, nechýbal ani tuhý racing Wipeout...

Videli ste Aladina? Toho klasického od Disneyho, tuším z roku 1992? Ak áno tak si určite spomeniete na scénu keď Aladin prvýkrát vyvolal džina. A džin mu vysvetlil, že Aladin má tri priania, ale sú tu isté podmienky a jednou z tých podmienok bola múdra veta: „Nechci po mne, aby som oživoval mŕtvoly! Nie je to pekný pohľad.“
Nuž tí bystrejší zrejme pochopili čo som chcel naznačiť, ale pre tých menej bystrých ma náš šéfredaktor núti písať ďalej pod hrozbou nevyplatenia autorského honoráru a keďže ja za prachy spravím všetko tak pokračujme...

Osobne nemám nič proti nostalgickým vizuálom, avšak aktuálny ošiaľ okolo pixel-artu mi pomaly ale isto začína liezť na nervy. Proste, dnes to vyzerá tak, že pokiaľ chce byť indie vývojár naozaj úspešný, musí svoje dielo či chce či nechce, obdariť osem-bitovým audio-vizuálom. O korektnosti tejto domnienky vás môže presvedčiť nie len dlhoročný fenomén zvaný Minecraft (ktorý je podľa môjho skromného názoru zbytočne nafúknutý), ale aj extrémne hypovaná indie-plošinkovka FEZ, ktorá sa nedávno dočkala svojo víťazoslávneho vydania a ihneď zožala tak masívnu vlnu pozitívnej kritiky, až sa človeku nechce veriť, že tá hra môže byť naozaj tak neskutočne dobrá.

Dnešní ostreľovači to majú sakra ľahké - ich pušky dokážu trafiť čokoľvek na obrovské vzdialenosti, sú vybavené tlmičom a keď sa navyše k tomu pridá aj prítomnosť tzv. spottera, ktorý snajperovi ciele identifikuje, je riziko, žeby bol takýto strelec odhalený, naozaj minimálne. Samozrejme, stať sa ostreľovačom nie je hračka a mnoho záujemcov si vyláme zuby či už na kondičných testoch, alebo testoch presnosti streľby (nutný je vynikajúci zrak a odhad poveternostných a gravitačných vplyvov), avšak čo príde po tom, je rozhodne o dosť pohodovejším, než to, čo musia vykonávať ostatné pešie zložky armády.

Ha! Už viem, prečo ma ten svet Zaklínača tak fascinuje. Nedávno totižto zahájila svoje vysielanie druhá séria skvelého seriálu Game of Thrones, počas pozerania ktorej som si všimol až príliš mnoho podobných znakov s uvedeným poľským fantasy. Všadeprítomné intrigy, politikárčenie, sústavné podrazy a na chvoste toho všetkého dedinská lúza, stojaca na pokraji záujmu bohatých a mocných, tak to všetko je základným stavebným kameňom bezútešnej atmosféry oboch "značiek", vďaka čomu som konečne pochopil, prečo mi štandardne zidealizované fantasy nevonia a naopak, nedám na to "špinavé" za žiadnych okolností dopustiť.

Dungeon Master, Eye of the Beholder, Black Crypt, Land of Lore... to všetko sú zástupcovia dnes už prakticky mŕtveho žánra "dungeon crawlerov", ktorý najmä koncom 80 a začiatkom 90 rokov minulého storočia slávil nebývalé úspechy. Dôvod bol pritom jednoduchý - na tú dobu skvelé a po mnohých stránkach prelomové technické spracovanie ponúklo hráčom úplne iný RPG zážitok, než ten, na ktorý boli dovtedy zvyknutí, vďaka čomu sa tieto dungeony stali asi tak populárnymi, ako sú dnes 3rd person akcie či FPSky. S príchodom grafických akcelerátorov sa však zrak hráčov uprel na vizuálne bezosporu pestrejšie a dynamickejšie herné žánre, čo zákonite viedlo k postupnému úpadku slávy týchto hier, až sa na nich na prelome tisícročí takmer úplne zabudlo.

Táto jar je holt, k zabehnutým značkám obzvlášť nemilosrdná. Najprv si svoju porciu oprávnenej kritiky vyžral nepodarený sequel série Silent Hill, následne sa obdobného verbálneho bičovania po právom dočkal  tretí Ninja Giaden a dnes, dnes tu pre zmenu máme pána na holenie, na ktorom sa len sťažka hľadá čokoľvek pozitívneho...

Je to len pár dní, čo som po 3-ročných útrapách dokončil Ninja Gaiden 2 na obtiažnosť Path of Warrior. V podstate, až na pár ťažších sekvencií typu "boss v metre", "level v Moskve" či "dvojica ohnivých Armaddilov" som hrou prešiel relatívne bez zaváhania - to sa však v plnej miere dostavilo až v posledných okamihoch kampane, kedy som musel čeliť hneď 5 (!) boss-fightom za sebou, pričom záverečná trojka bitiek (jedna z nich pritom mala až 3-fázy!) bola pre mňa po dlhú dobu nesplniteľnou úlohou...

Niektorí možno budú namietať, avšak faktom je, že bitkárska séria Soul Calibur v posledných rokoch nepríjemne stagnuje. Akoby autorom po čase došli nápady, ktoré by ju posúvali vpred - síce nám s každým novým dielom prinášajú nejaké tie zmeny, avšak vo väčšine prípadov sú natoľko nevýraznými, že to na výrazne oživenie gameplayu naozaj nestačí. A pritom dostať rokmi overenú značku po rokoch opäť na výslnie nie je až taký problém - stačí sa pozrieť na minuloročný Mortal Kombat a hneď vám musí byť jasné, o čom že to točím.

"Do pi...!" Hlasito som zvolal v okamihu, keď sa mi popod nohy znenazdajky preplazil nechutne zdeformovaný patient demon. Monštrum, ktoré mi svojim hnusným zvukom a neprirodzeným pohybom naháňa strach už z diaľky, je totižto ešte nepríjemnejším v momente, kedy padne zdanlivo mŕtve na zem. Holt, taký je už ale Silent Hill 2 - nepredvídateľný a hrozivý až do morku kostí. A pritom k vytvoreniu skutočne nepríjemných pocitov depresie a strachu nepotrebuje ani hektolitre krvi, ani excesívnu brutalitu, či ani dnes veľmi populárne "šokové" momenty. Vystačí si len s majstrovsky budovanou atmosférou a príbehom, ktorý aj dnes nemá v žánri absolútne žiadnu obdobu.

Zábava, nespútaná, násilná, dalo by sa povedať, že je takým etalónom kultúry kriplov. Skrátka bezprecedentné násilie za účelom zábavy. Ono sa vlastne niet čo diviť, že Saints Row The Third patrí k najzábavnejším hrám minulého roka. Aj keď sofistikovaným humorom nevládne, pri jej hraní máte neustále debilný úsmev na tvári. Ostatne tohto trendu sa drží i posledné DLC k tejto hre. Je to zábavná jazda, ale...

Vatra si holt, zobrala až príliš veľké bremeno na plecia. Dostať značku Silent Hill na úroveň originálnej trilógie (niektorí k nej radia aj pre mňa rozporuplný štvrtý diel) by bola fuška aj pre samotné Konami a nie to pre štúdio, ktoré nielen že nemá so žánrom survival hororov žiadne skúsenosti, ale dokonca je v oblasti vývoja produktov digitálnej zábavy úplným nováčikom. Neviem ako vy, ale pokiaľ by som mal v rukách tak dobre etablovanú sériu, akou Silent Hill bezosporu je, rozhodne by som s jej budúcnosťou nehazardoval tým, že ju zverím na starosť niekomu úplne neznámemu.

Hrať Raymana Origins je v istých aspektoch podobné, ako byť na drogách, či iných návykových látkach - totižto, ako si s tým bezkĺbovým panáčikom hopsáte sem a tam, ste konštantne udržiavaní v absolútnej pohodovej náladičke, ktorá vás dokonale zbaví akýchkoľvek nervákov a stresov...

Predstavte si, že sa celú noc mordujete so zadaniami, aby vám hneď ďalší deň pán cvičiaci povedal, že ich môžete prerobiť znova, s tým, že vás lajdácky kolega, ktorý sa onomu cvičiacemu "pchal" intenzívne do anusu, si už vselo odnáša zápich (zápočet) bez toho, aby sa do zadaní čo i len okrajovo pozrel. Nuž, takáto nasratia hodná situácia sa mi počas VS štúdií stávala až nezdravo často, takže môj hnev na margo nespravodlivosti nášho školstva rozhodne nebol malý.