Zoznam článkov autora MickTheMage

Herní tvorcovia si čoraz častejšie myslia, že hry sú akousi odnožou Hollywoodu. Nie nutne vždy, ale veľmi často to tak vyzerá. Filmová reč sa stále viac prediera na monitory a obrazovky hráčov. Dôvod je jednoduchý – pretože to technológia umožňuje. Otázkou je, či tento fenomén neničí hry ako také, resp. či prehnané množstvo neinteraktívnych strihových scén patrí do hier.

Vitajte do šialeného týždňa nových vecí. Do sveta krásnych nových hier, oznámených titulov a (ak uskupenie hviezd dá) i nových platforiem. Možno. Snáď už viete, ako to za tie roky chodí. A možno, možno príde aj Konami fičiace na nejakom kvalitnom matroši. Ako hovorím, jeden nikdy nevie.

Byť stále online keď si chce človek zahrať svoju hru je ten najhlúpejší nápad, ktorý kedy niekoho v hernom priemysle napadol. Ono sa niet čomu diviť, Blizzard sa síce môže na povrchu tváriť ako sympatická firma, ale v konečnom dôsledku je to tiež len súčasť nenažranej korporácie a svojim spôsobom avatar Zla. Alebo nie?

Mentálne pochody kravaťákov asi nikdy nepochopíme. Vlastne, chápeme ich veľmi dobre – čo šustí peniazmi to musí byť ten najlepší nápad na celom šírom svete. Napríklad tvoriť MMO hry na základe úspešných single-player značiek. Veľká novina, Elder Scrolls hra sa dočká svojho online sveta. Hlúposť je to!

Jánošíkova stará mama vravievala, že staré hry sú to najlepšie čo tento svet stretlo. Akosi ešte stihli vzniknúť v dobách kedy sa cenila kreativita a autori sa museli snažiť do tých pravekých kalkulačiek svoje nápady nejako zhmotniť. Museli k nim pristupovať tvorivo, keďže mali obmedzené zdroje. Kto vie, možno preto sú také dobré, že sa nemuseli spoliehať na kdejaké pozlátko. Alebo nie?

S Kickstarter projektmi sa v posledných týždňoch roztrhlo vrece. Nie, že by to bolo niečo zlé, priam naopak – všetko to znie až príliš dobre. Treba len dúfať, že dôvera vložená do projektov sa napokon vráti ako skutočne zábavná a kreatívna hra. Otázkou ostáva ako dlho nám to vydrží.

Nie je to tak dávno, čo som pár písmen venoval koncom. Očakávaným i neočakávaným, radosti a zlosti, keď sa niečo neskončí ako človek vnútorne čakal. A ešte trochu dávnejšie sa objavilo aj čosi o podivnom zvyku fanúšikov hier písať petície. Za vydanie hry na PC alebo za lepšie konce. Čo s takým zvykom? Mali by ho vlastne autori hier brať vážne?

Zo všetkého najhoršie sú odhalenia a vyvrcholenia dlho očakávaných príbehov. Ak je autor príbehu šikovný, dokáže ho dotiahnuť do uspokojujúceho konca. Konca kedy čitateľ/divák/hráč bude spokojný, resp. bude sa cítiť naplnený príbehom, ktorý práve prežil. Konce sú spolu s odhaleným tajomstvom to najhoršie čo sa dobrému príbehu môže stať.

DLC sem, DLC tam, nám už je to všetko...dve, tri, štyri a peniažky sa sypú. Nám nie, im!

Príbeh je niečo čo sa udialo, čo sa stalo, prežité a následne prerozprávané. Ľudia majú príbehy, zažívajú ich, berú si z nich ponaučenie (alebo ani nie), príbeh pôsobí emocionálne a mnohokrát stimulujúco. Niektorí dokonca tvrdia, že všetko je príbehom. Celá škála zážitkov, ktorá sa odohrá v istom časovom úseku. Všetko je tak neurčité, avšak do istej miery pravdivé. Ostatne počítačové hry sú jedným z mála priestorov, kde toto rôzne ponímanie príbehu dokážeme pozorovať – takpovediac – voľným okom.

Hry, hry sú zvláštna odroda umenia... Možno by mnohí nesúhlasili a radšej by prišli s označením zábava, ale to je práve ich čaro. Nikto vlastne presne nevie povedať, čo hry sú a čo vlastne znamenajú. Čo osoba, to iný názor. Ešte zaujímavejšie to začne byť v momente, ak sa snažíte niekomu vysvetliť prečo vás vlastne tento druh odreagovania baví. Respektíve čo je na tom zaujímavé...

Petície sú vždy problematické. Aká nádhera, určite si mnohí z vás povedia, že toľko ľudí podporuje snahu dostať hru ako Dark Souls na PC. Lenže podpísať sa pod nejakú petíciu nič nestojí a nikoho to nebolí...

Veľká show, veľká sledovanosť, svetlá, osobnosti, skrátka obrovský cirkus a niekde na chvoste hry. Samozrejme, hovorím o víkendových VGA 2011, ktorú poriada americká Spike TV. Ach, poviete si, americká show, to musí byť niečo gýčovito obrovské a absolútne irelevantné.

Alebo pixel v nízkom rozlíšení je mnohokrát lepší ako ostrý obraz s miliónom farieb.

Už ste sa niekedy zamýšľali nad tým, či potrebujete v hrách realitu? Teda presnejšie povedané, reálne vlastnosti v nereálnom svete. Alebo, možno skôr povedať čosi z reálnej logiky...

Prečo, sakra, sú tie staré hry lepšie ako dnešné? Alebo to tak nie je? A čo 640KB?