Koniec koncov

Predstavte si, že by vám niekedy odhalili tajomstvo Opičieho ostrova. Nie, nie je to možné, pretože potom by sa celé kúzlo tohto karibského ostrova kamsi vytratilo. Ostatne, že to nedopadne dobre, pokiaľ tajomstvo dobre nepremyslíte, môžeme vidieť práve na onom Opičom ostrove. Nie, som si istý, že väčšina hrajúcej populácie si nikdy nemyslela, že by tajomstvom mohol byť obrovský, opičí robot. Ak sa dozviete niečo také, ak vám autor odhalí čosi také, musí zo zásady očakávať, že sa to mnohým nebude páčiť. A to nemusíme ani chodiť ďaleko od hernej oblasti, stačí sa pozrieť na televízny seriál Lost. Celý čas sa tu buduje nejaké tajomstvo, záhady sa vŕšia a očakávania divákov stúpajú. Čo za tým všetkým je? Kam smerujú osudy všetkých postáv na obrazovke? Otázky, napäté situácie a divákova predstavivosť začína pracovať na plné obrátky. Majú autori nejaký vyšší plán, má to celé skrytý zmysel? Opäť otázky a napätie, ktoré občas narušuje vedomie, že seriál sa musí jedného dňa skončiť a ja sa dozviem, čo to všetko znamená. Vieme ako to dopadlo. Autori varili z vody, zjavne nevedeli čo si majú s načrtnutým príbehom počať. Sklamanie. Nebol v tom žiadny plán. A ten koniec bol celý akýsi divný. Koniec, ktorý odhaľuje tajomstvo je o to náchylnejší na sklamaných divákov (fanúšikov). Je to podobné ako keď sa niekto rozhodne demýtizovať mýty. Tiež to poznáte, nielen z kníh, ale i filmového plátna. Stačí keď si odskočíte do Tróje a pochopíte, že tu niečo nefunguje. Herci sú fajn, výprava je veľkolepá, ale čosi tu škrípe. Lámeme mýtickú bariéru, pretože súčasný človek predsa nemá potrebu zaoberať sa rozprávkami svojich primitívnych predkov. Alebo také čosi. Odstráňte tú tenkú vrstvu, ktorá tvorí vlastný príbeh, ktorá necháva pracovať predstavivosť jedinca a získate niečo neuspokojujúce a nezaujímavé. Možno i prázdne a v konečnom dôsledku hlúpe. Literatúra i film to majú v porovnaní s hrami jednoduché. A predsa sa to nie vždy darí. Na konci by vždy malo ostať nejaké tajomstvo a niektoré by mali ostať úplne nevyrieknuté. Ron Gilbert našťastie kedysi dávno povedal, že on jediný pozná to pravé tajomstvo Opičieho ostrova. A tak nám ostáva len dúfať, že si ho navždy nechá pre seba. Nech sa vznáša nad svetom, ktorý kedysi vytvoril, veď pre príbehy samotné nie je tak dôležité.

Horšie však, ako uspokojiť diváka, či čitateľa, je uspokojiť hráča. Obzvlášť ak hra balansuje na myšlienke, že hráč je strojcom svojho príbehu. Má možnosť formovať svoju postavu a rozhodnutia by mali mať svoju váhu. Iste, chodí mi po rozume Mass Effect, však je i čerstvou hrou, o ktorej každý rozpráva. Dnes. Tento mesiac. Bioware, ľudia, ktorí by radi rozprávali zaujímavé príbehy. Tvrdia, že hráčove voľby majú zmysel a hlavne – majú dopad na svet okolo neho. Aká je však pravda, ktorú vám nepovie (z neznámych príčin) takmer žiadna recenzia, žiaden recenzent? Všetko je to do veľkej miery len lacné, marketingové bľabotanie do prázdna. Skutočnosť je taká, že si mnohé veci prispôsobujú svojej vízii a nie hráčovej ruke. Na začiatku mohla byť podobná myšlienka. Veľkorysá a pre hru (a hráča) isto veľmi zaujímavá. Avšak pravda je oveľa trápnejšia. Nič prevratné sa nedeje. Dokonca sa zdá akoby niektoré veľké rozhodnutia boli ignorované a ďalšie zase zvrátené (vôľou všemocného autora). Autor nedokázal uspokojiť očakávania svojho publika. Otázkou je, koho je to chyba. Ak sa splietajú siete zaujímavých možností, spolu s nimi putujú na verejnosť sľuby, ako príbeh potiahneme do budúcna i s následkami našich rozhodnutí... Hráčova myseľ pracuje, starostlivo sa rozhoduje, hrá svoju vybranú úlohu (alebo takú, ktorá mu pripadá najzábavnejšia) a v jeho hlave sa formujú očakávania. Svojim spôsobom je to ako s oným tajomstvom, ktoré sa vznáša nad nejakým príbehom (či je jeho súčasťou). Publikum spracováva všetky podnety, každý ako vie. Niekto sa nestará, niekto splieta plány a uvažuje kam by svoju postavu posunul ďalej. Ako by sa zachoval v jej situácií. Odrazu však nemôže. Rozhodnutia už nehrajú úlohu. Všetko preberá do svojich rúk všemocný autor a skriptované scény. Je rozhodnuté. Občas niekde svitne nádej, niečo naznačia, aby to v zapätí opäť pochovali podivným rozhodnutím a miestami i zlým autorstvom. Dej je zvláštny. Otázkou ostáva, či dospeje do uspokojujúceho konca. Nech už je akýkoľvek. Neviem. Avšak ohlasy z internetu nie sú práve priaznivé. Niečo sa nepodarilo. Koniec celej trilógie mal byť to najzaujímavejšie, najočakávanejšie a podľa všetkého sa nepodaril. Nehľadiac na podivné dizajnové rozhodnutia, kedy hráč nezaujímajúci sa o multiplayer bude musieť hodne zapracovať, aby sa dostal k svoju vytúženému koncu. Ak vôbec. Uponáhľaná hra, ktorá vám zoberie možnosť výberu v momente, keby ste sa mali rozhodovať. Bioware v tom nie je samo. Istým spôsobom mi niektoré situácie pripomínajú to, čo sa stalo so Shandrou Jerro v Neverwinter Nights 2. Hráč nemá právo na výber, nech sú jeho očakávanie akékoľvek. A koniec? Čo by ste asi chceli. Skončilo to...

Uspokojujúco odhalené tajomstvo a uspokojujúco zavŕšený koniec príbehu. Majú toho mnoho spoločného. Avšak koniec je v nevýhode. Jedného dňa musí prísť, ale tajomstvo môže ostať nevyrieknuté. Najhoršie sú otvorené konce a tie neuspokojujúce. Na druhej strane, čo my vieme? Možno si Bioware necháva miesto na špeciálne platené DLC konce?! :-)