Hra nie je film

Kľúčové slovo je v našom prípade – neinteraktívne. Hra, ktorá ma k tomuto zamysleniu priviedla, nie je nič iné ako posledný Max Payne. Preplnený neinteraktívny sekvenciami, berie iniciatívu z rúk hráča a necháva ju plne na réžií tvorcu hry. Strihové scény ako také nie sú problém. V mnohých hrách sú veľmi fajn. Avšak väčšinou (ak sa to nepreháňa) bývajú relatívne dobre vyvážené vo vzťahu hra – mechanika - film. Ako príklad dobrého využitia strihových scén môže slúžiť posledný Saints Row. Každú príbehovú misiu uvádzala krátka, štýlová strihová scéna a následne už hráčovi nebrala kontrolu z rúk – pokiaľ opäť nedošlo na zaujímavú dialógovú výmenu, ktorá však tiež trvala len niekoľko sekúnd. Rovnako to platí o závere misie. Scény mali štýl, využívali naplno filmovej reči, ale zároveň hráč nemal pocit, že mu niekto hrá hru za neho. Čo však bohužiaľ neplatí pri poslednom Maxovi Payneovi a pri niektorých ďalších hrách.

Na druhej strane – a to je téma, ktorú som už neraz otvoril nielen v týchto článkoch, ale i na svojom blogu – i v tomto prípade veľmi záleží na preferenciách každého jednotlivého hráča. Niekto sa rád hrá. Má rad hru ako výzvu, ako sled udalostí, ktoré môže ovplyvňovať (či už skutočne alebo zdanlivo) – teda hrá sa vo svete, v rámci príbehu. resp. systému hry. Akékoľvek prevzatie kontroly automatickými časťami hry ho môže vyrušovať a priam frustrovať, pretože získa pocit, že hra niečo robí za neho. Niečo, čo by zvládol engine hry i s kontrolou hráča. V minulosti to bolo iné. Koncom 90-tych rokov ešte grafická sila počítačov nebola na takej úrovni, aby umožňovala tvorcom priamu interakciu herného prostredia, príbehu a hráča. Aby to malo nejakú formu a výzor. Preto často pristupovali k vopred vyrenderovaným scénam, ktoré reprezentovali dôležité časti hry. Avšak bez aktívneho prispenia hráča. Dnes istý typ hráča vyžaduje od hry interaktivitu aspoň v nejakej forme. Toľko neobľúbené „quicktime eventy“ sú v podstate istým stupňom strihových scén, v ktorých hráč dostáva možnosť nejako reagovať. Je to ďalší stupeň. Mnohí tvorcovia hier si tiež uvedomujú nezmyselnosť obyčajného sledovania prebiehajúcej strihovej scény v počítačovej hre. Preto vlastne aj vznikli QTE, aby pridali na dramatičnosti deju a zároveň nechali istým spôsobom v hre aktívneho i hráča. Pokojne môžeme polemizovať o tom, či je to najšťastnejšie a najlepšie riešenie, ale rozhodne sa mu nedá uprieť forma základnej interaktivity. Interaktivity, ktorá obyčajným strihovým scénam chýba.

Základný problém však nie je, akoby sa mohlo z predchádzajúceho textu zdať, v ich pasivite, ale predovšetkým v ich dĺžke. Pokiaľ je v hre strihových scén viac ako samotnej hry, niečo nie je v poriadku. Dokonca sa naskytuje otázka, či je taká hra hodná chváli a vysokých hodnotení. Nemáme totiž hodnotiť mizerný film, ale hru. A hra, to je interaktívne dielo, komunikácia hráča a herného obsahu medzi sebou navzájom. Strihové scény sa tak stávajú nástrojom, ktorý môže skupine hráčov znechutiť celý zážitok z hry. Veľmi však záleží na tom, ako ich dokážu využiť samotní tvorcovia hier. Vyváženosť je kľúčová. Vyváženosť, ktorú Rockstar vo svojej poslednej hre vôbec nezvládol.

Strihové scény posunuli hry niekam ďalej. Od čisto literárneho podhubia (pokiaľ sa bavíme o hrách, ktorých hlavným hnacím motorom je príbeh) až po súčasné experimenty s filmovou rečou. Heavy Rain je jeden z príkladov, kedy sa celý rad ľudí pýta, či ešte stále môžeme rozprávať o hrách. Heavy Rain je jeden dlhý sled strihových scén – interaktívnych. Teda scén, v ktorých hráč zastáva aktívnu úlohu. Ovplyvňuje ich a má možnosť (i keď obmedzenú) interakcie s okolitým prostredím. Nie nadarmo sa niekedy nazýva i interaktívnym filmom 21. storočia. Napriek tomu, že má toto označenie z minulosti veľmi negatívnu príchuť. Hra by sa mala hrať, nie sledovať (teda pokiaľ nie ste ten za chrbtom hrajúceho ;) ).

Strihové scény sú rôzne. Navodzujú tu správnu atmosféru nadchádzajúcich udalostí, predstavujú niektoré postavy, posúvajú príbeh alebo (ak sú nesprávne použité) zdržujú hráča od hry. Istotne patria do moderných, výpravných, príbehových hier – to už zrejme nezmeníme a vlastne, ani to nie je potreba. Avšak mnoho tvorcov hier ich nevie správne využívať, správne vyvažovať a dávkovať. Nemusí mať „cool“ zábery, kamerové strihy a uhly, pretože v nich je aktívnym prvkom hráč, nie herec, nie niekto ďalší. Hráčov pohľad na hru je špecifický, iný ako používa filmová reč. Skrátka, hra nie je film a so strihovými scénami to netreba preháňať.

Teda, pokiaľ nie ste ten druhý typ hráča – čo sa rád pozerá. V tom prípade, ale neviem prečo si za svojho koníčka nezvolíte filmy. ;-)