Zamyslenie s príchuťou nostalgie...

Niekedy sú hry ľahké, inokedy ťažké, potom sa nám zdajú byť príliš krátke, prípadne neznesiteľne dlhé. Občas akoby autori hier naschvál naťahovali dĺžku rôznymi barličkami, pomáhajú si trikmi ako nechať opakovane hráča aby sa vracal dlhú cestu späť po vykonaní svojej úlohy. Napokon je tu dojem, že tie staré hry boli akosi lepšie, zložitejšie a nie tak primitívne ako sú tie dnešné.

Zaujímavá otázka. Sú staré hry lepšie ako tie dnešné? Ešte pred nejakou dobou by som bez váhania odpovedal, že áno. Skrátka mali všetko – nápaditosť, tú správnu dĺžku a primeranú komplikovanosť, teda istý stupeň zaujímavej výzvy. Skutočnosť je však taká, že mnohé zo starých hier neboli o nič dlhšie, či komplikovanejšie ako sú tie dnešné. Teda, komplikovanejšie boli určite – autori sa skrátka nepárali príliš s prívetivým ovládaním, zrozumiteľným širokým masám. Hry kedysi boli určené špecifickému cieľovému publiku, ktoré sa rado vyhralo s výzvou, nech už to bolo vo forme prehnanej obtiažnosti, či výživne protivného užívateľského rozhrania. Na adresu ovládania, resp. prehľadnosti herného rozhrania mi ako príklad môže poslúžiť taká Elvíra. Výborná hra, vo svojej dobe, dnes tiež dokáže zaujať, avšak hráč musí prekonať ťarbavé, podivné ovládanie, ktoré sa prieči dnešným zvyklostiam. Keď som spomínanú hru nedávno hra, musel som neuveriteľne bojovať s jej ovládaním, resp. stým ako prezentuje herný svet. Bolo to ťažkopádne a takmer som sa na hru vykašľal. Pritom, a to si dobre pamätám, v dobách keď bola Elvíra novou, čerstvou hrou, som s jej hraním podobné problémy nikdy nemal, nikdy som ich nevnímal. Dnes, navyknutý na iné štandardy, mi niektoré veci trochu ničia zážitok z hrania. Avšak to nemení nič na pôvodných kvalitách hry. Svet sa zmenil a zmenila sa i perspektíva s akou prichádzame k súčasným hrám a zároveň sa modifikovala i perspektíva akou vnímame tie hry staré.

Ľudia čo už majú niečo v živote nahrané, tak dve desiatky rokov (niektorí i viac) pristupujú k týmto hrám s istou dávkou nostalgie a pochopenia. Boli to hry ich detstva, či mladosti a jednoducho bola doba, kedy sa príliš neriešila prívetivosť ovládania, či spôsoby akými hra núti hráča pokračovať ďalej. Jednoducho bola to výzva, všetci mali kopec času, a tak podobné problémy neriešili. Okrem toho, nebolo to s čím porovnávať, neexistovalo niečo užívateľsky príjemnejšie. Zo všetkého najzábavnejšie sme to mali my, PC hráči. Nastaviť správne parametre v autoexec.bat a config.sys, tak aby sa dalo z pamäte vytlačiť čo najviac voľného miesta, to bolo niekedy hodné šamanistických zázrakov. :) Samozrejme, teraz trochu preháňam, pretože ak človek vedel čo má robiť a ako to urobiť, nebol to zas taký veľký problém. Lenže v očiach ľudí, ktorí do toho nevideli..., to prirovnanie k magickému zázraku nie je tak úplne od veci. Aby som citoval klasika: 640 KB musí stačiť každému! Ak sa teraz mladý, minulosti neznalý, hráč pýta čo má toto spoločné s hrami a hraním, odpoveď je jednoduchá. V tých dobách, všetko. PC hráč má tak dnes maximálne problémy s nekompatibilnými ovládačmi, čo je síce niekedy otrava, ale v porovnaní s dobou minulou je to brnkačka. Komplikovaná doba si vyžadovala komplexnejší prístup k svoju hernému stroju a vyššiu dávku trpezlivosti. Dnes je práve všetko naopak.

Všetko musí byť maximálne útulné a k užívateľovi priateľské. Každý náznak protivného správania hry voči užívateľovi sa kruto trestá, nestretáva sa s pochopením a len málokedy sa nad ním prižmuruje oko (obidve už skoro vôbec nie). Hry sa stali príjemnejšie, pohodlnejšie, pretavujú sa plne na audio-vizuálny zážitok, na ktorý mnohokrát nepotrebujete mozog a vďaka tomu sme všetci tak akosi zleniveli. Návrat k starým hrám býva o to bolestnejší a pripomína nám, aké vtedy boli časy. Znamená to, že je taká neprívetivá hra horšia ako tie dnešné, bavlnené, pohodlné a vyčačkané produkty? Neznamená. O to viac si cením mladších hráčov, ktorý prekusnú počiatočný šok a nájdu v týchto starých kúskoch ich pravé hodnoty.

Ak sa niekto teraz pýtate, áno myslím si, že staré hry stále majú svoju hodnotu a svoje nestrácajúce sa kvality. Avšak i dnešné hry sú dobré, tvorené v inej dobe, pre trochu iné publikum, ktoré ich vníma po svojom. Svojím vlastným pohľadom a má svoje vlastné očakávania. Dobou však nie je ovplyvnená len „herná omladina“, ale i „veteráni“, ktorí pamätajú zlaté obdobie niektorých herných žánrov. Pomaly si zvykáme na nové pohodlie a menia si i naše očakávania voči nim.

Ja, napríklad, pozorujem, že mám dnes radšej herný zážitok ako taký, ako nejakú konkrétnu výzvu, ktorú treba niekoľkonásobne dobíjať, opakovať, kým človek príde na spôsob ako ju prekonať. Viac sa prikláňam k prežívaniu príbehu, či herného sveta ako k súbojovej náročnosti, či prekombinovanosti. To ale neznamená, že si rád nezahrám hru, ktorá prinesie výzvu. Musí však byť správne vyvážená a dobre podaná. Stále mám rád taktické ťahové súboje, komplikovaný –štatistický- vývoj hrdinov v RPG hrách, či zaujímavé hádanky, ktoré mi niektoré typy hier môžu ponúknuť. Avšak už nie je toľko voľného času a človek s radosťou prijíma jednoduchšie herné koncepty, ako sú napríklad posledné experimenty od Telltale Games – relatívne jednoduché adventúry, s výborným príbehom a epizodickým rozmerom herného času.

Staré hry sú teda rovnako dobré ako tie dnešné. Alebo naopak – ak chcete – dnešné hry sú rovnako dobré ako boli tie staré. Mení sa len spôsob akým sú podávané, prezentované a hlavne sa mení spôsob akým hry vnímame my, hrajúci sa ľudia. A často ani nie sú o nič kratšie, či dlhšie. Klasický príklad za všetky – Monkey Island – pokiaľ viete ako presne postupovať, hru dohráte do dvoch hodín čistého času. Pri pohľade do historických periodík zistíte, že nikoho vtedy ani nenapadlo kritizovať hernú dobu. Iné časy, iné vnímanie toku času. Vždy je to o vnímaní a našich momentálnych návykoch.