Hry, prečo vlastne...?

Na hraní. Na zábave. Na neproduktívnom zabíjaní času. Zabíjaní, ktorým človek nič nezíska, nič sa nenaučí a už vôbec z toho nemá žiaden osoh. Pretože je to len a len hra. Niečo neproduktívne, niečo veľmi vzdialené od reálneho sveta. Prečo si na niečo hrať, keď môže človek robiť niečo pre seba? Skrátka je to akoby mimozemšťan vysvetľoval svoje zvyklosti neznalému pozemšťanovi. Medzi nami – teda nami, čo hry hráme a bavia nás – nemusíme nič  vysvetľovať, nijak si to ospravedlňovať, skrátka je to zábava ako každá iná. Ale každý raz zažil podobnú otázku: Čo ťa na tom baví? Pohyblivé obrázky, interakcia, podivné zvuky, rýchle blikanie svetiel, streľba a naskakujúce skóre. Skrátka hodiny strávené pred rozžiarenou obrazovkou...dlhé hodiny – niekedy. To nevyzerá ani na pohľad dobre. Obzvlášť nie pre nezainteresovanú osobu. Baviť sa, zabávať sa...nenudiť sa. Človek si to neuvedomuje, ale sú to strašne subjektívne a veľmi ťažko vysvetliteľné pojmy. V súvislosti s hrami obzvlášť. Veď, čo sa stane ak sa stretnú dvaja zapálení hráči, každí s trochu iným herným vkusom a vnímaním herného zážitku? Mno, na internete sa tomu hovorí flame. V reálnom svete by to bola rázna výmena názorov...a kto vie, v niektorých prípadoch možno až bitka. ;) O tom nepochybujte. Otázkou ostáva, bitka prečo? Aký je dôvod ráznej výmeny názorov, či už na základe písmenok alebo pästí? Hra. Rôzne pohľady, rôzne vnímanie. Skrátka obyčajná hra. Ono vlastne i tie hádky, prestrelky a fanúšikovské vyčíňanie na internete je vlastne súčasťou onej hry. Správanie fanúšika čohokoľvek je vo svojej podstate rovnaké. Pevne stojí za svojim obľúbeným objektom a pľutie na neho sa mu nepáči.

Amiga nikdy nezvládne to, čo PC, je to stroj tak akurát do hnoja! Doooooom! Si robíš srandu? Moja SEGA je rozhodne lepšia ako ten tvoj smiešny a cenzurovaný kus umelej hmoty, čo nazývaš SNES. Vraj Super...Ha! Veď všetci vieme, že „Sega does what nintendon't!“ Gothic? Ten trápny kus softvéru, ktorý sa snaží nazývať zábavným RPG, pritom nesiaha po kolená ani najstaršej hre zo ságy Elder Scrolls? Tomu vravíš next-gen? Ty xbot krivý, veď to má zastaranú DVD mechaniku a že next-gen. Tak vo sne, ty... ti Kratos natrhne prdel. Majte ma radi, no videl si to? Ten –censored- si v recenzii dovolil tvrdiť, že Saints Row Tretí nie je perfektná hra? Sa s koňom zrazil a do prdele mu vrazil? –facepalm-

A to je väčšinou stránka, ktorú nezainteresovaný divák príliš nevníma. Ale predsa vám niekedy, niekto podobnú otázku položí (alebo položil). Či už rodičia, alebo vaša nastávajúca... skrátka niekto kto nevidí, čo za tým vlastne je. Čo ťa na tom tak baví? Ešte pri tom má taký zhnusený výraz, akoby to boli najtvrdšie drogy, či niečo nemorálne nechutné. Prípadne... Hry? No jasné...s ironickým úšklebkom. Čo ty na nich vidíš...? Na rad by mala prísť odpoveď. Nejaká. Osvetľujúca. Niečo, čo neveriaceho Tomáša privedie na cestu osvietenia a pochopenia. Lenže, neviem ako sú na tom ostatní, ja som zistil, že na to neexistuje žiadna uspokojujúca odpoveď. Čokoľvek poviete, budú len prázdne slová, podivné bľabotanie krásneho blázna, ktorý sa snaží osvetliť niečo... niečo zážitkové, niečo čo sa možno ani slovami opísať nedá. Akademici hľadajú ako premeniť vzduch na zlato – snažia sa vysvetliť, definovať čo hra je. Ako funguje, hľadajú teóriu zábavy, vŕtajú a rozkladajú, aby našli tú správnu hernú mechaniku... Hneď ako si vyjasnia, čo vlastne herná mechanika je, ale nezainteresovanému to aj tak vašu záľubu nevysvetlí. Prečo? Záludná otázka, ktorá sa v akejkoľvek forme prieči jasnej odpovedi. Psychológovia by už vôbec nemali takéto veci vysvetľovať, pretože sa potom o vás vaši blízky začnú báť – aspoň to tak veľmi často vyzerá. Nuž a herní žurnalisti zase len hovoria k vám, patria k nám a nech sú sebeviac šikovní, rovnako budú mať problémy s vysvetľovaním herného kúzla. Je toľko stupňov a spôsobov hrania, že ani tým to nedokážete vysvetliť. Áno zlatko, je to podobné ako keď ty hráš solitaire v práci... Nie, je to úplne niečo iné! Hranie hier, to je ako byť filmový maniak, ktorý sa vyžíva v každom detaile filmu. Sleduje každú drobnosť, každú maličkosť, pretože ho to baví... Je to ako byť knihomoľ, ktorý hltá každú stránku knihy a necháva pracovať svoju imagináciu na plné obrátky. Obrazy sa striedajú, príbeh sa rozvíja a človek sa od toho nedokáže odtrhnúť, pretože ho to baví... Je to ako počúvať dobrú muziku a nevedieť prestať. Sledovať všetky tóny, spievať refrény (čo na tom, že falošne) a nasávať atmosféru, ktorá z hudby vzišla. Nechať sa unášať melódiou alebo sledovať posolstvo, ktoré pieseň má, pretože ho to baví...

Pretože ani to nie je to najlepšie vysvetlenie, pretože po ňom aj tak nezainteresovaný nepochopí, čo vás na tých hrach toľko baví. Zábava je tak nejasný pojem. Tak prekrútený a s toľkými možnými význammi. Zábava nie je len o smiechu, o veselosti, radosti z tvorivosti. Zábava je aj o smútku, depresii, o rozmýšľaní alebo o pravom opaku – o vypnutí, odložení mozgového nástroja do chladničky, zabudnutí na všetko okolo a kašľaní na svet. A nielen to, je tam toho omnoho viac, až toľko, že sa to veľmi ťažko bude niekomu popisovať. Avšak základné chápanie zábavy ostáva na jedinej rovine. Nikto vám ju nerozpitve ako ja. Zábava je...no skrátka zábava.  

Skúsili ste si niekedy odpovedať na otázku – čo ma baví na hrách všeobecne? Nie na jednej konkrétnej, ale práve onú všeobecnú odpoveď, ktorú od vás očakáva vlastné okolie. Za tie roky s hrami, som si túto otázku položil už neraz. Nikdy som zo seba nedostal uspokojivú odpoveď. Nikdy to nebolo presvedčivé, tak aby som s tým bol spokojný. A ak to nedokážem vysvetliť sebe, ako môžem niekomu, kto o hrách len niečo počul? Krásy Skyrimu, zaujímavú hĺbku Bioshocku, či nekonečnú kreativitu Minecraftu. Ako vysvetliť neuveriteľnú mnohosť herných možností, vrstiev hrateľnosti a spôsob duševného prežívania hry?

Kostrbato to vždy nejako pôjde. Ale uspokojivo a plne krásu herného sveta nevysvetlíte nikdy.