Sila je v rukách ľudu

Nájdite mi sponzora – v kruhoch umenia tiež nazývaného mecenáš – a ja vám vytvorím takú vynikajúcu hru, že vám oči vypadnú z očných jamiek. Pravda nie je to také jednoduché, ja by som pravdepodobne nepochodil. Veď kto som? Čo som na tomto poli urobil? Hrať, poznať a písať o nich je jedna vec, tvoriť ich je niečo absolútne odlišné. Niekto však tvrdí, že projekty ako Kickstarter by mali byť skôr pre podobných ľudí – začiatočníkov, ktorí nemajú prístup k iným finančným zdrojom. Samozrejme je to hlúposť. Ideálne by bolo, keby podobné financie boli dostupné každému. Lenže ako som už naznačil, nie každý je dostatočne slávny na to, aby mu ktosi zveril svoj malý (či väčší) obnos peňazí. Stále riskujeme, keď prispievame na umenie, ale možno to za to riziko stojí. Človek má tak pocit, že podporuje niečo nové, necháva rásť niečo, čo by za iných okolností nevzniklo. A to je jadro tohto problému.

Veľké mená ako Schafer, či Fargo priťahujú ku Kickstarteru (a podobným projektom) pozornosť a tým možno stiahnu i niekoľko nádejných projektov od menej známych (prípadne úplne neznámych) tvorcov. Prečo by som nemal prispievať na hru od Double Fine? Pretože takmer žiadna hra, na ktorej sa podieľal Tim Schafer nebola nijako výrazne komerčne úspešná? Dalo by sa povedať, že niektoré z nich aj prepadli? Iste, to môžu tvrdiť, niektorí závistliví tvorcovia, ale nie je to pravda. Teda, pravdu o komerčnej neúspešnosti nikto nepopiera. Čísla sa nedajú oklamať. Fakt je ten, že komerčná úspešnosť neurčuje kvalitu výsledného diela. Na svete máme množstvo hier, ktoré sú síce komerčne veľmi úspešné, ale sú prázdne ako duté hlavy politikov. Povrchné, bez jediného svetlého bodu, jediného dobrého a kreatívneho nápadu. Hry, ktoré vytváral Tim Schafer sú pravé opaky takýchto prázdnych hier. Nebývajú bez chýb, ale sú plné zaujímavých kreatívnych nápadov a prekrásnych príbehov. Čert vezmi ich komerčnú neúspešnosť. Radšej by som investoval dva krát do projektu Double Fine ako do jednej Mafie. I keď, aj to je otázka osobných preferencií a ja som si stopercentne istý, že sa medzi hráčmi nájdu aj takí, čo by to spravili presne naopak.

A Brian Fargo? V poslednej dobe sa snažil vtesnať do hlavného prúdu. Zaľúbiť sa masovému publiku a nedopadlo to práve najšťastnejšie. Niekto si jeho novodobé hry užil viac, niekto menej. Kedysi v minulosti pomohol na svet niekoľkým veľmi zaujímavým hrám. Ďakujem mu zato. Teraz tvrdí, že sa nemusí podriaďovať žiadnemu veľkému štúdiu. Môže si spraviť hru, tak ako cíti, že by mala vyzerať (aj keď, pevne verím, že si od fanúšikov nenechá radiť až príliš), nemusí sa podriaďovať nejakému podivnému všeobecnému vkusu masového publika. Znie to krásne? Aký bude výsledok však nikto netuší. Nevadí, poznám jeho históriu a dúfam, že to so svojim prístupom myslí skutočne dobre. Nič iné totiž nemám – nemáme. Môžeme len veriť, že sa projekt vydarí tak, ako jeho autor sľubuje.

Dôvera a možnosť zafinancovať niečo, čo bude veľmi blízke môjmu hernému vkusu. Niečo, čo sa zdalo byť už dávnou minulosťou. Človek sa jednoducho pomaly zmieruje so stavom veci. Vidí kam sa tvorenie hier uberá. Vidí ako sa niektoré spoločnosti menia, od koreňov deformujú svoje pôvodné vízie a prispôsobujú všeobecným predstavám vysoko postavených manažérov, ktorí vidia len tabuľky a zovšeobecňujúce čísla.

Blýska sa na lepšie časy, kedy ľudia budú môcť rozhodnúť, či chcú nejaký druh hry alebo nie. Darujú svojich pár euro, aby sa splnil ich herný sen. Nevieme ako to dopadne, nevieme či na svojich obrazovkách neuvidíme hrôzy porovnateľné s Virtuosom alebo Zephyrom. Krásna je na tom možnosť sa spolupodieľať na hre, ktorá bude vytváraná skutočne od srdca a pre určitý typ fanúšika.

Riziká sú tu vždy. Jedným z nich je, že nás podobné nádejné projekty rýchlo vyčerpajú. Väčšina s prispievateľov nie sú bohatý mecenáši, ktorí nevedia čo z peniazmi. Sú to hráči, fanúšikovia hier, dobrých hier, pamätajúci na zlaté časy, na to dobré obdobie. Ale vačky s mincami nie sú u všetkých bezodné. Veľmi rýchlo človek príde na to, že z toho množstva projektov, ktoré sa odrazu vyrojili (a sú mu sympatické) môže podporiť len niektoré – priamo. Pre ten zvyšok môže spraviť aspoň marketing – šíriť povedomie o hre a vyzývať hráčsky ľud, aby i oni zaujímavý projekt podporili. Príliš mnoho, príliš naraz by mohlo niektoré nádejné hry zabiť.

Len hlupák by v tom videl žobranie. Je to skrátka podpora umenia a umenie je natoľko nevyspytateľné, že si skrátka (niekedy i ) za života autorov na seba nemusí vôbec zarobiť. Ale so štedrou podporou môžu vzniknúť zaujímavé diela. Dúfajme, že to vydrží a nestroskotá to na ľudskej chamtivosti a chuti zneužiť tento systém vo vlastné obohatenie. Veru i to sa môže stať a mohlo by to celý systém pochovať. Nakoniec, nemusí to byť len túžba prísť ľahko k peniazom, ale i nepodareným výsledným dielom. To sa však dúfam nestane.