Zoznam článkov autora Duri

Najznámejší staviteľský simulátor, ktorého korene siahajú až po samotné začiatky herného priemyslu, sa pred nedávnom dočkal príchodu svojho ďalšieho nasledovníka. Tentoraz si to však odniesol bez číslovky, len s prívlastkom súčasného roku 2013. Uplynula príliš dlhá doba, čo sme sa v klasike SimCity 4 s mapami vybláznili alebo sterorizovali naše milované mesto. Očakávania fanúšikov boli preto obrovské. Nová doba priniesla zlepšený engine, prvky, grafiku, ale aj nejaké negatíva v podobe prekombinovaných ochrán, či nedomyslenia určitých herných situácií.

Nastal čas posledný raz navliecť nanooblek a spasiť svet. Séria Crysis, ktorá zostane navždy v srdciach hráčov zapísaná ako graficky dokonalá pastva pre oči, sa uzatvára a aj napriek faktu, že pred pár rokmi by si Crytek smerovanie celej série predstavoval zrejme celkom inak, vyvrcholenie je to viac než dôstojné.

Každému hernému fanúšikovi, ktorý nejakú tú dobu už dianie v tomto odvetví sleduje, musí byť jasné, že sľuby vývojárov a hlavne vydavateľov ohľadne ich pripravovaných titulov sú, priznajme si to, vo veľkej väčšine prípadov dosť plané. Súvisí to aj s reálne nenaplniteľnými očakávaniami, ktoré so sebou prináša skutočnosť, že mnoho ľudí nerozumie neveľmi transparentnému procesu vývoja hier. Obmedzenia v technológiách sú ešte stále nezanedbateľným dôvodom, prečo nie je vždy možné priniesť očakávaný titul v podobe, v akej si ho cieľové publikum a aj nadriadení predstavovali. Horšie však je, keď váš titul nemá za cieľ predviesť žiadne prevratné, doteraz nevidené, aspekty a tie osvedčené, čo ponúka, sľubuje zapracovať do kvantami fanúšikov zbožňovaného univerza, no vo výsledku sa ukáže, že išlo iba o reklamnú masáž alebo tím autorov nemal poňatia, na čom to vlastne pracuje.

Technologický vývoj ľudstva napreduje v posledných rokoch exponenciálne, a preto niet divu, že prognózy do budúcnosti, v ktorých človek osídľuje okolité nebeské telesá, získavajú čoraz reálnejšie kontúry. Dosiahnutie planét mimo našej slnečnej sústavy však stále patrí skôr do sci-fi literatúry, kinematografie, videohier... Napodiv je táto téma, ktorá by mala autorom dávať možnosť naplno využiť potenciál ich predstavivosti, často zviazaná mnohými klišé. Nemyslíme tým samozrejme, že by si mali sci-fi tvorcovia vymýšľať koncepty, ktoré popierajú fyzikálne zákony (technológia v kvalitnom sci-fi by mala byť vždy teoreticky uskutočniteľná), ale napríklad v návrhu mimozemského života sa často opakujú stereotypné bytosti, spoločnosť je príliš podobná tej dnešnej atď. Dead Space nie je výnimkou a ani sa tým veľmi netají, ide skôr o poctu velikánom tohto žánru, dostatočne obľúbenú na to, aby nám servírovala už tretí diel.

Viete, na ktorý diel série Elder Scrolls rado spomína množstvo ľudí? Morrowind. Majú na to množstvo dôvodov. Jedným z nich je však unikátnosť celého prostredia, výtvarnej stránky hry a kultúry, ktorú autori pre tento kút sveta stvorili. Všade inde je to zaujímavá variácia na klasickú západnú fantasy, v Morrowinde to však bolo iné. Možno práve pre ten kúsok nostalgie, pre tie farby tvorivosti, sa Bethesda rozhodla umiestniť svoje ďalšie rozšírenie na chladný ostrov Solstheim. Opäť.

Tropické ostrovy  sa pre obyvateľa našich zemepisných šírok takmer vždy rovnajú vytúženému dovolenkovému raju. Rovnako to bolo aj v prípade Američana Jasona Brodyho, ktorý sa so skupinou súrodencov a priateľov vybral na nekonečnú párty v trópoch. Zabudnúť na každodennú realitu práce sa mu síce podarí, ale keby vedel, akým spôsobom k tomu dôjde, pravdepodobne by zostal pekne doma v Kalifornii.

Keby nám pred piatimi rokmi, keď sa objavil legendárny štvrtý diel Call of Duty, povedali, že séria bude pokračovať každým nasledujúcim rokom, asi by sme sa cítili mierne rozčarovaní a neubránili sa úvahám, či sa skvelej hrateľnosti jednoducho neprejeme. Keď sa ale pozrieme na štatistiky predajnosti, kde by sa každý nový diel mohol zapísať do Guinessovej knihy rekordov, širokú verejnosť pravdepodobne takéto obavy ani prinajmenšom nesužujú. A najskôr je jej takisto jedno, či za novým dielom stojí Infinity Ward, Treyarch alebo ktokoľvek iný. Značka jednoducho predáva a tak skoro sa s ňou rozhodne nerozlúčime.

Lionhead nás už po štvrtýkrát pozýva do sveta Albionu, aby vyrozprával ďalšie rozprávkové dobrodružstvo, na ktoré si tento raz vystačíme celkom bez ovládača - Fable The Journey totiž prichádza ako spin-off exkluzívne pre pohybovú perifériu Kinect. Máme tu ďalšiu revolúciu?

Tesne pred vyvrcholením prvej sezóny herného seriálu The Walking Dead, od známych tvorcov zo štúdia Telltale Games, nás čaká ešte jedna zastávka. Mierne zdecimovaná skupina hlavných hrdinov si nevydýchne ani tentoraz. Život v prostredí, kde človek prenechal svoje postavenie dominantného druhu zástupom chodiacich mŕtvol, nie je nič pre slabých a to, jednak po fyzickej, aj po psychickej stránke. (Upozorňujeme, že nasledujúci text môže obsahovať spoilery pre tých, čo minulé diely nehrali.)

Krôčik za krôčikom sa blížime k niekoľkoročnej strašidelnej predzvesti o konci sveta, ktorá má podľa odhadov vyvrcholiť už o niekoľko týždňov. Špekulácie a domnienky o zániku našej civilizácie boli hnacím motorom aj pre sériu Assassin’s Creed, ktorá si vytvorila vlastnú myšlienku, čo a prečo za tým všetkým stojí. V poradí piatom plnohodnotnom diely sa preto vydala priamo do srdca predpovedí, na nový kontinent, aby hráčom v roli niekdajšieho barmana Desmonda Milesa poskytla odpovede na mnohé otázky, ktoré za svoje pôsobenie stihla načrtnúť.

Je to už nejaký čas, čo boli na nás pekelné súženia pod vedením id Software v ich ikonickej sérii Doom vypustené poslednýkrát. Schválne, zamyslite sa, ako vyzeral váš život v čase, keď tretí diel vyšiel, aké boli vaše priority, čo ste očakávali od podarenej hry a ako sa to zmenilo s pribúdajúcimi rokmi. A položte si ešte jednu zásadnú otázku: Môže vás Doom 3 dnes ešte niečím zaujať?

Istotne si mnohí z vás dobre pamätajú na éru, kedy vrcholom mobilného gamingu boli podivne šedé a ešte podivnejšie tvarované zariadenia, ktoré vám ponúkli stovky, či ba priam tisíce variantov svetoznámeho logického rýchliku zvaného Tetris. Jop... to bola doba. Gameboye boli u nás nadmieru luxusom a preto sme na školách súťažili v tom, kto dá v spomínanom hite ruského vizionára Alexeya Pajitnova najvyššie skóre. Dnes, kedy hernému svetu dominujú veci nepomerne zložitejších kódov a algoritmov, je však uvedená puzzle klasika stále naďalej aktuálnou a vo svojej mierne modifikovanej podobe s názvom Lumines je dokonca považovaná za jednu z najlepších hier, aká sa kedy na handhelďáckej platforme PSP objavila. Nemožno sa preto čudovať, že s obdobným projektom sa štúdio Q Entertainment snaží presadiť aj na čerstvo vydanej PS Vite. Ako ste si už asi stihli všimnúť, aj tentokrát sa jedná o trefu do čierneho - Lumines: Electronic Symphony je totižto bez debaty natoľko silnou závisláčinou, že ju inak než odporučiť naozaj každému Vita-manovi fakt nemožno.

Prví Darksiders zasiahli hernú scénu ako blesk z čistého neba. Výborne nadizajnovaná fantasy sekačka s Vojnou ako hlavným hrdinom totižto priniesla na trh skvelo fungujúci mix akcie a adventúrovania, vďaka čomu si aj napriek nie až tak oslnivým predajom získala srdcia mnohých fanúšikov žánra. Dnes, kedy o získanie statusu "herné prekvapenie roka" usiluje aj druhý diel, možno spokojne povedať, že máme na trhu ďalšiu nesporne silnú značku. Značku, ktorá si síce svoju popularitu ešte len buduje, značku, ktorá však z dlhodobého hľadiska má šance sa uchytiť minimálne rovnako dobre, ako ktorákoľvek iná súčasná konkurencia. Skrátka a dobre, chlapci z Vigilu prostredníctvom druhého dielu dokázajú, že ich sága má jednoznačne stúpajúcu kvalitu a pokiaľ budú v tomto trende pokračovať aj naďalej, možno sa jedného dňa dočkajú ocenení, ktoré vynesú Darksiders rovno medzi tie najpamätihodnejšie herné legendy, aké sféra digitálnej zábavy pozná. Než k tomu však dôjde, nebude od veci ak si tu na pár riadkoch priblížime, prečo je vlastne ten druhý diel tak dobrý.

Ak by som sa teraz z fleku spýtal odvekých fanúšikov Playstationu otázku, ktorá že to je ich najobľúbenejšia PS2 séria, istotne by mi rada z nich bleskurýchlo dala odpoveď "Metal Gear Solid". Taktická séria, vyznačujúca sa ako skvelým gameplayom, tak aj parádnym, cheesy OVER-THE-TOP príbehom, totižto na svoju dobu predbehla čas a priniesla nám doslova a do bodky prvotriedny filmový zážitok. Dnes, kedy je ona spomínaná filmovosť doslova nevyhnutným prvkom každej väčšej hernej značky, oba PS2kové Metal Gear Solidy už až tak nevynikajú, avšak vzhľadom na to, ako nezameniteľne sa zapísali do dejín hernej histórie, by ste si ich určite mali aspoň raz v živote zahrať. A práve v týchto dňoch máte ideálnu situáciu tieto resty dohnať. Ako? No predsa prostredníctvom HD kolekcie Metal Gear Solid, ktorá sa len nedávno konečne objavila aj pre platformu PS Vita.

Na nemenovanej slovenskej televíznej stanici sa seriálový príbeh The Walking Dead načas (ale ako naše televízie poznáme, pravdepodobne navždy) skončil. Tretia séria je usilovne v príprave a už v októbri sa americkí diváci dočkajú prvých dielov. Ak sa jej neviete dočkať a komiksy už máte prečítané, dočasným riešením by mohla byť čoraz vehementnejšie sa núkajúca herná séria s rovnakým názvom, ktorá dostáva v týchto dňoch svoje tretie pokračovanie.

Naše dlho zanedbávané hardvérové okienko dnes oživujeme recenziou hernej klávesnice z dielní Thermaltake. Časy, keď sa profesionálne herné periférie objavovali len pod značkami ako Logitech, či Razer, sú nenávratne preč. Za premyslenie dnes stoja aj výrobky od menej špecializovaných firiem. A to napríklad práve táto klávesnica.